Ako prekonať neistotu vo vzťahu a riešiť bývanie?

S priateľom sme sa spoznali ked som bola ešte študentka on pracujúci muž. Bývali sme od seba cca 30min autom pri nejakej menej hektickej premávke. Mojím cieľom po skončení štúdia bolo rozbehnúť sa v kariére a získať finančnú samostatnosť a samozrejme posunúť vzťah trocha dalej. Priateľ mal očakávania ,že sa k nemu nasťahujem, že ma požiada o ruku, svadba deti...nakoľko jeho ten pracovný stereotyp už celkom nudí.
Už niekoľko mesiacov prežívam naozaj mučivé vnútorné pocity,že v tomto vzťahu sa nemám kde posunúť. Možno sú za tým aj nejaké traumy z detstva a podobne. Vysvetlím to v niekolkých bodoch.
Základom sa u nás stalo bývanie, kedže ja nechcem ísť žiť k nemu do nehnutelnosti ktorú nemá nijako vysporiadanú s rodičmi , necítim sa tam dobre, a možno poznáte ten pocit ked vám všetko vraví,nie. Ani ako dočasné bývanie. To by som sa zaradila rovno do kategógie "byvanie so svokrovcami"
Ja som bola otvorená možnosti spoločného bývania hoci aj podnájom no on tejto myslienke nie je otvorený...príde mu to ako podradné bývanie ...jediná alternatívu vidí ako kupenie nehnutelnosti ale to mu tiež nepríde ako dobrý napad nakolko nevieme,či v danom meste ostaneme.
Okrem iného práca kde fungujem vyžaduje cestovanie a je naročná na vykonávanie ..a takteo spoločné bývanie by aspon mne dosť pomohlo ,aby som nemusela cestovať ešte po stovkách kilometrov k partnerovi.
A tak sa spustila lavína, nakoľko si uvedomujem že niesom natoľko finančne sebestačná (na kupu nehnutelnosti) plus to nevyhovujúce prostredie v práci - zvažujem zmenu zamestnania aj za cenu zmeny regiónu. V oblasti kde býva on a ja som nič vhodné nenašla. Veľmi to narúša náš vzťah lebo sa málo vidíme ale z jeho strany nevidim velku snahu o zmenu aj ked povie že ho to veľmi hneva.
A tak mam vidinu,že budem mať prácu ktorá ma naplna , nebudem musieť cestovať , a budem si hľadať hoci aj podnájom. Partnerovi sa to samozrejme nepáči,lebo z toho vychádza že on bude ten ktorý zrazu bude musieť dochádzať do práce viac km alebo ktovie?
Uprimne cítim,že mi nijako nepomaha aby som sa zaradila do života...a každe tieto moje "vrtochy" mu asi narušujú jeho životné plány ktoré si vysníval.
Ale vnímam tiež,že ked ostanem tam kde som, nedopracujem sa ani k profesijnemu rastu, ani spoločnému bývaniu....a tak sa domnievam ,že sa možno on trocha rozhýbe lebo nepriamo hádze celu zodpovednosst za smerovanie vztahu na mna ci už reci o tom že ako hladat bývanie ked neviem kde budem pracovať. Ale rovnako je to aj pre mna otvorené a síce ako si hladať prácu ked nemám žiaden zachytný bod kde si poviem toto je moj domov a hladám si niečo poblízku. Rozmýšľam sebecky? Alebo v tom možno uvidíte niečo čo prehliadam?