Ako prekonať ťažké rodinné vzťahy a byť lepším rodičom?

Ahojte, mám dcéru a odkedy je na svete, trochu inak vnímam aktuálne vzťahy medzi rodinnými príslušníkmi, môj doterajší život, výchovu, postoj rodičov voči mne, voči sebe navzájom alebo aj voči súrodencami, to, aké sme mali so súrodencom vzťahy a že to vôbec nebolo ideálne a bolo tam viacero čudných vzorcov, ktoré mi podľa všetkého do narodenia dcery pripadali asi normálne a zrauz na to nahliadam inak, možno je to spôsobené aj tým, že pri správaní voči mne som to tak nepostrehla, keďže som v tom vyrastala a žila 30 rokov ale pri správaní sa rodinných príslušníkov voči dcére mi to už pripadá zvláštne, vadí mi to a podobne. Rada by som sa vyhla podobnému správaniu voči dcére.
Z môjho detstva si nespomínam na situácie, že by sme si prejavovali city, že by sme si vzájomne hovorili, že sa ľúbime, ja som to od rodičov nepoznala a teda nemám ani ja tendenciu im to hovoriť, ale voči dcére to mám nastavené inak. Vždy na mňa boli kladené vysoké nároky, za dobré známky alebo úspechy som nebola chválená ale za zlé vždy prišli výčitky. Trošku viacej lásky mi prejavoval otec a starký a na tieto chvíle z detstva, aj keď ich nebolo veľa, rada spomínam. Od starkej som často počúvala porovnávanie s mojimi kamarátkami, ako dobre vyzerajú a prečo sú chudšie a podobne a keď si spätne pozerám fotky, môžem povedať, že som vyzerala dobre a nebola som vôbec tučná, ale moja predstava o sebe samej bola akoby som mala 30 kg nadváhy, Myslím, že tento prehnaný tlak na moju osobu, perfekcionizmus a neustále porovnávanie ma dopracovali až k anorexii, ktorú som mala v 18 rokoch, z ktorej ani neviem ako som sa dostala bez pomoci psychológa a pribrala som na normálnu váhu, ale bol to boj na dlhé lakte a celý život to budem mať pod kožou. Nemusím asi spomínať fakt, že v rodine sa to nejak neriešilo, nikto mi nepodal pomocnú ruku, pričom môj vzhľad nepredstavoval vzhľad zdravého dievčaťa alebo ženy a mala som, myslím 43-45 kg na výšku takmer 170 cm a bola som kosť a koža..
Zo života vlastnej matky toho veľa neviem, neviem ký vzťah mala s mamou v detstve, viem, že mala veľmi dobrý zťah so starou mamou, viem o jej pracovných skúsenostiach, ale detstvo, puberta, prvé lásky a podobne - neviem nič, nikdy mi to nehovorila. To, aký mala vzťah s mamou viem len z neskoršieho života, neustále porovnávanie so sestrou zo strany matky - mojej starej matky. Z otcovho života viem trochu viac, máme k dispozícii aspoň fotky, ale u mamy absentujú aj tie fotky.
So súrodencom máme taký nijaký vzťah, možno to bude väčším vekovým rozdielom, možno tým, že nás k tomu rodičia neviedli, preto sa mi aj naskytá otázka, či by som vedela byť dobrou mamou nielen jednému dieťaťu pri takýchto vzťahoch a výchove, ale dve deti by bola celkom výzva po emocionálnej stránke, ktorú by som im mala odovzdať.
Ako sa mi narodila dcéra, mama ma stále poučuje čo mám, čo nemám, áno viem, že to je normálny prístup u vačšiny rodín, ale keď si to chcem spraviť po svojom matka sa na niekoľko dní až týždňov odmlčí, trestá ma mlčaním, aj keď ja to nevnímam ako trestanie, ja už na to nemám silu a poviem si, je ako je. Súrodenec sa s ňou nerozpráva vôbec, pričom práve s jeho deťmi mu veľmi pomáhala, kočíkovala, starala sa o ne, brávala si ich na víkendy domov od jedného roka a u mňa bola pomoc občasné kočíkovanie, cca 10x by som povedala, žiadne stráženie a to som na dcéru sama a muž je mimo mesto v práci a doma je sporadicky. Keď som sa “posťažovala” že nemám pomoc, povedala mi, že sa mám konečne vzchopiť, pričom on pomoc dostal. Matka na mňa útočí z ničoho nič, poviem mi že čo som urevaná, pritom som ani neplakala, že čo som stále zúfalá, že vyzerám zúfalo a nemám sa ľutovať a tieto pripomienky prichádzajú z ničoho nič keď príde na návštevu.. vôbec neviem ako na to reagovať, tak ani nereagujem.
Veľmi ma mrzí táto rodinná konštelácia a preto sa chcem opýtať, kto má podobne blbé vzťahy v rodine, prípadne tzv studený odchov, či nezáujem zo strany rodiča, rodičov v detstve a čo mu pomohlo aby bol lepším alebo aspoň dostatočne dobrým rodičom pre svoje deti, aby im bol emocionálnou oporou a aby k nim pristupoval s láskou a učil ich lepším vzťahom, správaniu atď, keď má roky zažité takéto zvláštve pomery a vzťahy.
Viem, že ma vychovali dobre, viem, že to nemali ani naši rodičia jednoduché, nesúdim, neviem čo za tým bolo, nechcem teda čítať moralizovaie atď., chcem počuť čo pomohlo vám byť dobrým rodičom - terapia, knihy, výchovné postupy atď.
Ďakujem za všetky tipy, čo robiť, čo nerobiť. Majte pekný deň.