Cítim sa zradená: Stratila som kamarátky?

Ani neviem čo cakat...len to potrebujem zo seba dostať... Mala som 12 rokov skvelú kamarátku, ktorá sa časom odsťahovala do zahraničia, bola som niekoľkokrát za ňou, vždy sme sa veľmi nasmiali, vždy ked prišla na Slovensko tak sme sa takmer každý deň stretávali. Potom som mala ešte jednu kamarátku tiež niekoľko rokov, túto som považovala za najlepšiu, zverila som sa jej so všetkým, k sviatku a k vianocam som jej vždy kupovala darčeky také ktoré boli ako pre ňu šité, dávala som si veľmi záležať. Vždy som vypočula, pomohla, poradila, utesila. Obidve sú stále slobodne, jedna žije v podnájme s ďalšími 4 zenami v zahraničí, je bez partnera. Ďalšia má 36, žije s rodičmi tiež bez partnera. Ja som vydata, mám svoj dom, svoju rodinu. Nedávno mi tá staršia napísala veľmi nepekné veci ktoré ma naozaj zranili napríklad, keď som sa jej dovolila posťažovať na to že syn má 5 deň horúčku, 4 noci som nespala a už nevládzem a najradšej by som ho dala k mojim rodičom a vyspala sa, jej odpoveď bola "máš čo si chcela na čo sa sťažujes nemala si si robit decko", alebo že nečuduj sa že nikto sa s tebou nechce baviť keď už o 21 ideš spať lebo si stále unavená (podotýkam že syn vtedy vstával minimálne 10 krát za noc). Proste nedočkala som sa pochopenia ani od jednej ani od druhej. Keď som sa spýtala ako sa má, odpovedala nijako. Na otázku čo plánuje na víkend bola odpoveď že nič. Na jeseň prišla tá zo zahraničia, ani mi nedala vedieť a boli aj s ostatnými mojimi kamoškami v bare (videla som ich na videu ako sa zabávali) a mne ani jedna nenapísala. Doteraz nechápem čo som im zle urobila, vždy som sa snažila byť pre nich oporou, podporovať ich pomôcť im . Neviem či im mám aj vôbec ešte písať, odvtedy sa mi neozvali ani jedna.... Neviem sa zbaviť myšlienky že som prišla o kamarátky...bez vysvetlenia...tu moju naj som stále volala von, na kávu , na pizzu, k nej ked som išla tak vždy som iniciator bola ja že prídem. Ked som ju volala aby prišla k nám že pre ňu prídem tak odpoveď bola že nie , jej je najlepšie doma. Pár dní na to išla na víkend k spolužiačke do Bratislavy. Keď som sa jej slušne opýtala že prečo teda aj ku mne nepríde aspoň na kávu ked ju 20 krát volám, odvrkla že nemám žiarliť to kamosky nerobia... Ja už nemám silu udržiavať takéto kamarátstva. Prosím ako by ste sa zachovali vy? Muž na mne vidí že som z toho zničená, aj mi hovoril že veď mám aj iné kamarátky s ktorými sa stretávame ale tieto proste boli také moje naj a ja neviem prečo sa takto zachovali....