Má náš vzťah ešte zmysel? Ako ho zachrániť?

S manželom sme krátko, asi rok sme spolu chodili pred deťmi. Máme spolu 2 malé deti. S manželom už nejakú dobu pracujeme na vzťahu, keďže nám to niektorých veciach škrípalo, hlavne čo sa týka výchovy detí a chápania jeden druhého. Chodili sme aj na párovú terapiu asi rok a pol, aby sme neriešili vzťah už neskoro, ale aby sa to dalo zvládnuť.

Ale koncom minulého roka ma dostal do stavu, kedy som bola totálne zničená z jeho správania. Mala to byť krásna udalosť, ale namiesto toho sa z toho stalo boj o moc. Bolo niečo dohodnuté, ale deti ochoreli a tak som povedala, že budeme doma. On skúšal asi 2 hodiny to zmeniť, tlačil na mňa a nechcel sa s tým zmieriť. Prenášal svoju frustráciu na mňa. Ja som bola tak zničená z toho tlaku, že som asi 2 hodiny vkuse plakala a nevedela som sa ukľudniť. Muž sa potom ospravedlnil a vysvetlili sme si to, ale dôvera bola nalomená.

Riešili sme to aj na terapii a on prestal na to tlačiť a myslel, že to stačí. Znova ma dostával do tých stavov a myslel si, že je to normálne, keďže aj jeho mama takto často plakala. Ale u mňa to vôbec nebolo normálne. Nikdy som sa tak nenahnevala ako na neho, nikdy som tak nepotrebovala kričať, ako na neho, nikdy som nebola tak unavená, ako keď som s ním, nikdy som nepotrebovala tak intenzívne a dlho plakať. Po týchto stavoch len zobral deti a nechal ma aby som to spracovala. Asi 2 dní trvalo, kým sa to celé ustálilo. A on len čakal, čakal kým to prejde a potom ďalej robil, ako by sa nič nestalo. Neriešil, že prečo som tak reagovala, že čo ma tak rozrušilo. Niekedy aj prišiel, ale zas nepochopil ale s tým nechcel až tak pracovať. Ešte na párovej terapii sme to spomenuli a že je to asi stále pred mojími dňami, tak mi párový terapeut odporučil antikoncepciu na zmiernenie hormónov. Až neskôr mi to prišlo ako blud, že to nie je z hormónov, len že som vtedy citlivejšia na to, čo mi ubližuje a to je, že ma môj partner nevníma, nesnaží sa pochopiť, čo mu chcem povedať.

Keď slova nestačili, tak zo zúfalstva som najprv kričala, neskôr už som nechcela po ňom kričať, tak som plakala, ale to bol taký zúfalý plač, ktorý trval hodiny až dni. A potom som si povedala, že nebudem jeho matkou, že ja nebudem zúfalo prosiť o pochopenie a zmenu. A pri najbližšej takej situácii som mu povedala čo potrebujem. Jasne, jedným slovom. Prišli okľuky, že tomu nerozumie, že je to pre neho zložité (toto mu opakujem asi 2 roky) a utrela som si ešte malú slzičku, narovnala som sa a povedala "dobre v pohode, nemusíme to riešiť" a pokračovala som v tom, čo som robila. On bol zarazeny, ale tiež pokračoval, neriešil ďalej. A vtedy sa to zlomilo.

Už ma nezaujímal, nechcela som mať s ním bližší vzťah, na párovú už som nechcela chodiť a ani už sme nemuseli (terapeut zrušil posledný termín a ďalší už ani nebol možný). On si to hneď všimol a vravel "niečo sa zmenilo" "ty už ma neľúbiš" ale ja som pokračovala ďalej, ako by sa nič nestalo, že pokračujeme ďalej. Už mi začal vadiť, otravovať, už som ho mala dosť. Odišiel preč kvôli praci a ani mi nechýbal, skôr mi vadilo, že mu musím volať. Mávam úzkosti, celý deň som podráždená, neviem sa sústrediť, lebo neviem čo s tým vzťahom. Otravuje ma. Bola som rada, že na chvíľu si oddychnem, ale on volá a vráti sa, pýta sa, chce komunikovať, ale ja mu neviem odpovedať. Na jednej strane mu chcem dať ešte šancu, ale už neverím na zázrak. Musel by urobiť obrovskú zmenu a neviem či je toho schopný. Raz som zas cítila, že je to zas dobré, ale pochybnosti už pocítim na prvom zlyhaní (výhovorky, obhajovanie, boj o "pravdu", vysvetľovanie) a stále som v úzkosti a vnútorné s tým bojujem. Je to len mesiac, ale veľmi sa trápim a neviem ako dlho vydržím.

Zažila niektorá z vás niečo podobné? Ako ste to prežili? Ste s manželom, alebo ste to s ním vzdali?