Má zmysel zachraňovať toxický vzťah?

Ahojte, som s partnerom 2 roky, ja mám 27, on 34. Po materiálnej stránke je super – stará sa o domácnosť, navarí, podrží ma. Ale emocionálne a vzťahovo je to ťažké. Bývame spolu a prekáža mi jeho neporiadnosť, slabá hygiena, chýbajú spoločné aktivity – len TV, výnimočne prechádzka. Nerozprávame sa do hĺbky, co mne veľmi chýba. Aj keď som ja pekná a on nie je najkrajší pre mňa ním vždy bol a nikdy by som mu nevytkla niečo ako on mne, že mám otrasné strie a pod.
Ja som empatická, citlivá, perfekcionistka, rada cestujem a mám aktívny život. On je úplný opak – jednoduchý typ, ktorému stačí jedlo, TV a spánok.
Nevie sa ospravedlniť, keď otvorím problém, mlčí alebo ho zametie pod koberec. Vždy som podľa neho na vine ja. Fyzická blízkosť je minimálna – len letmý bozk, žiadna vášeň. Keď som sa ho spýtala na vášnivejšie bozky, povedal, že sa nebude „oblizovať ako 15-ročný“. Dotyky neboli jeho silná stranka, a ani slovné ma nepochváli a nepovedal mi za dva roky len raz asi že ma ľúbi... Ale on akoby sa ma bál dotknúť niekedy.
, odtiahne sa alebo zostan neaktívny. Mňa to veľmi bolí.
Sex na začiatku fungoval, aj často. Posledný rok je to raz-dvakrát do mesiaca, a to len keď iniciujem ja. Keď som bola odcestovaná, aj keď sa naskytla možnosť, nechcel. A keď som sa vrátila a boli sme spolu doma celý mesiac, stále nič – povedal, že si odvykol a jednoducho nechce, vraj ani nevie prečo. Niekedy leží ako socha, aj keď má vzrušenie. Dosť som premýšľala aj nad tým či nemá inú ale keď som si to všetko dala dokopy tak pravdepodobne nie, plánuje aj so mnou brat hypo a mať deti..takže možno už len z neho opadlo zamilovanie a je to pre neho stereotyp..
Viem, že mi tento vzťah škodí, no neviem sa odhodlať odísť. Niekedy som rozhodnutá, potom sa trochu ukľudní situácia a zostávam. Viem, že to môže byť správanie typické pre obete narcistov – výkyvy, závislosť, strach z osamelosti. Bývame spolu v nájme, bojím sa, že ostanem sama a že to budem ľutovať.
Potrebujem skôr podporu, radu, pochopenie a uvedenie že nie som ja „chybná“, ale že toto jeho správanie nie je v poriadku. Niekedy mám chuť skončiť zo dňa na deň strašne mi už chýba aj ten sex, a už len preň by som odišla niekedy... je toto všetko už dôvod na rozchod?
Cítim sa veľmi slabo psychicky že to nezvládnem.
Ďakujem vám vopred za vaše názory a podporu.