Mám chuť sa rozísť s priateľom, aj keď sa nič zlé nedeje

Ahojte,
máme 31 rokov, sme spolu 4 roky, žijeme spolu, deti nemáme.

Neviem si to nijako racionálne vysvetliť, ale napriek tomu, že tento vzťah nie je toxický, mám chuť sa s priateľom rozísť. Pritom celkom nám to klape, nehádame sa. Je slušný, kľuďas, pije veľmi málo, nefajčí, má fajn prácu, byt, myslím źe nebehá za babami, aj keď úplne ruku by som nedala do ohňa za to, že sa nikdy nič neodohralo, čo by sa mi nepáčilo.
Spomenie si vždy na MDŽ, Valentína, atď, a niečim milým ma prekvapí.
Nie je síce až tak spoločenský ako ja, ale zase mi toleruje, že chodím často medzi ľudí bez neho. Čo sa týka financií, riešime pol na pol +-, s tým že ja zarábam viac (Bývame však na jeho byte, a dávam mu polovicu za všetky náklady spojené s bývaním, nech nevyzerám ako lakomec. Tento systém je win-win, pre oboch 🙂 )
Čo sa týka sexu, mala som dlho problém - 2 roky bolesti, kedy sme sa takmer nemilovali, po 2 rokoch sa mi podarilo konečne nájsť lekára, ktorý mi sice za nemalé peniaze, ale predsa, pomohol, a už je to OK, hoci som si už myslela, že budem žiť navždy v celibáte. Priateľ pri mne napriek tomu ostal po celý čas. Netuším či mi zahol, stalo sa asi 2 krát, že som mu našla v telefóne, že chodí na rôzne sexzoznamky, avšak bez nejakých podozrivých sms, či hovorov. Úprimne, nakoľko viem ako a kde trávi čas, a že nehoduje alkoholu či nočným zábavam, nemyslím si že mal priestor niečo rozvíjať mimo mňa, aj keď jeden nikdy nevie. Vtedy ma to strašne sklamalo, ale nejak to prehrmelo, do telefónu mu už nechodím.
Stalo sa ešte pár vecí, kedy som sa chcela zbaliť a odísť, ale nikdy som to neurobila, hoci nejakým spôsobom mi to určite v podvedomí ostalo. Zároveň nechcem naťahovať tento príspevok, tak to nejdem rozpisovať, pretože v každom vzťahu sa deju omyly.
Aj mne samotnej sa stalo dokonca,, že som sa zaľúbila do iného na pár mesiacov - on mi to však neopätoval, o nič sa vlastne ani nesnažil, ani ja, a potom to našťastie vyprchalo, a nechala som si to pre seba.
Vzťah už myslím prerástol do takého toho kamarátstva, čo je normálne. Celkom si vieme pokecať, aj keď nejakou spriaznenou dušou by som ho asi nenazvala, vskutku sme aj dosť odlišný, ale opakujem, hádame sa málo.
Problém je, že mám už asi mesiac taký pocit, akoby som chcela ísť od neho preč. Akoby som ho nevidela ako človeka, s ktorým chcem byť navždy, napriek tomu, že nič nové, ani nič extra zlé sa nedeje.
Je to pre mňa nová situácia, predtým som mala 2 vzťahy, prakticky skoro hneď po sebe, dokopy trvali 9 rokov, a boli to práve toxické vzťahy z ktorých som odchádzala s tým, že takto vzťah fakt nemá vyzerať.
Teraz mám chuť odísť, ale neviem definovať prečo. Zažili ste to? je to v poriadku?
Zároveň Viem, že ak by som odišla, určite by som sa hodne nakoniec naplakala, a chýbal by mi. Tiež sa obávam toho, či by som si ešte niekedy našla niekoho normálneho, keďže po 30ke je to dosť ťažké a väčšina ľudí ma rodiny. Či by som nemusela vyrazne znižovať nároky (aj keď, v princípe žiadam len to, čo viem dať aj ja sama... )a či si nakoniec nepoviem, že to bolo hlúpe rozhodnutie od neho odísť. Mám teraz náročnejšie obdobie, riešim viac vecí ako mi je komfortné, tak či to nie je len tým, premýšľam či by nebolo lepšie chvíľu počkať kým sa veci zase nevrátia do normálu a vtedy sa seba spýtať, či mám stále chuť odísť...