Mám zotrvať v takomto vzťahu?

Obycajny sebec..!

@kvetinka75 no po pravde sa poznáme rok aj pár mesiacov, bývame spolu od augusta minulého roka a zobrali sme sa v decembri. Sem tam mal také poznámky nejak, ale nebolo to nič ...normálne partnerské hádky som si myslela.

Nesnivaj- nezmeni

No radšej si mala počkať, každá mladá žaba kuká po starších (možno nie až tak starých, ale sú aj také) . A poviem ti: prejde ta to. Lebo tvoji rovesníci dospejú, keď sa teraz pozriem na svojich, sú to riadni chlapi 😊😂.. Treba aj dopredu rozmyslat... Co budeš ako 40 ročná v najlepšom veku chlapa prebalovat? Tvoje dieťa bude mat otca ešte na stužkovej? Dole ružové okuliare... To ze sa ti 30tnici nepáčia, znamená len to, ze si ešte nestretla toho pravého 😊 a ešte by si mala čas... Netreba sa v 20tke vydávať.

@simca06022011 povedala by som že aspoň sa netreba vydávať kvôli dieťaťu...hoci oni sa brali ešte predtým tusim

Na celú noc na ryby ? Poznám človeka ktorý toto používal keď išiel za milenkou

@dajana1983 nie už bola tehotná v decembri...

@simca06022011 hm,no ale tej vek🙈hlavne keď ona len niečo vyše 20r

@dajana1983 no ved....ved mňa ani môj kvôli tehu do svadby nedohnal, toto by som si ale na krk nezavesila ani keby klacal na kolenách celý deň a už vôbec nie po tejto kratuckej znamosti 😔 Poučila som sa zo sestričky. Mala starého chlapa a co sa z neho za 3 roky stalo hrôza a des. Našťastie bez dieťaťa, ušla zo dňa na deň. Musela makať, lietať, obsluhovať ho, kým vážený ležkal, lebo sa mu nechce... Bolo už jedno ci vladze, nevládze, chorá je... Proste otras.

@sunny8 tak dúfam že to zas nie lebo to za celý čas čo som s ním nikdy nespravil a to je kamarát s ktorým sa 20 rokov pozná viem že tam pôjde aj ja som s ním na ryby chodila, ale nie v noci , ale aj tak sa mi to nepáči

@simca06022011 každopádne snáď bude vedieť čo robiť,už len z týchto odpovedí

Pozri, už je to jedno, prečo si sa do neho zahľadela- vieš, čo je zač, ako sa správa, naozaj si daj poradiť od starších a skúsenejších žien, a odíď od neho. Dôležité je, ako sa bude vyvíjať tvoj ďaľší život, nie to, čo bolo.. Už to nezmeníš, ale budúcnosť vieš ovplyvniť, tvoju a tvojho dieťaťa. Na tom záleží. Len na tom.

Zobrala si si muza vo veku otca a on sa tak k tebe aj sprava. Ako prisny otec. Dobra sprava, o 10 rokov ho budes moct prefliaskat a nebude ti vladat utiect. ;)

Ja neviem detailne čo medzi sebou máte 🙂 ja len hovorím o Tom svojom kamarátovi čo mal aj luxusný dom aj dobrú prácu aj skvelú manželku šikovné deti a aj tak si chodil za milenkami 🙂 nikto mu na to neprišiel a už takto funguje dlho

Utekaj..... Keď sa bábo narodí, bude Ťa deptat aká si neschopná a podobne...

Ale určite nie, tu vždy niekto uvidí milenku za hocijakou aktivitou. A nielen tu.

Prosím prečítaj si. Neznič si život. A dieťatku. Dnes som to čítala, až zle mi ostalo a teraz tu čítam podľa mňa niečo veľmi podobné ☹️ https://dennikn.sk/1933919/to-ze-som-bola-tyran...

@mikadooo nedá sa mi to prečítať, je to na predplatné 🙁

To kde chodite na takychto kktov? To co je za cloveka ?

Zbal sa, dievča a utekaj! Teraz! Kým máš čas... bude nasraný, ale povie si, lepšie ako ju “vidieť sedieť doma a živiť”. Keď sa dieťa narodí, bude horší, bude ťa tyranizovať a prikazovať a kontrolovať čo, ako, prečo, robíš s jeho dieťaťom... budeš mu obhajovať a prosiť o peniaze.
S dieťaťom nikdy neujdeš, budeš už tak podlomená, až
Ťa zničí.

Skúsim dať ten článok.... Je to interview, denník n, autor Katarína Strýčková. Je to dosť dlhé tak neviem či sa mi to zobrazí celé.
17. júna 2020 11:33
To, že som bola týraná, som pochopila až roky po rozvode, hovorí žena, ktorá bola obeťou domáceho násilia
KATARÍNA STRÝČKOVÁ

Monika Gallschneiderová. Foto - archív M. G.
Monika Gallschneiderová. Foto – archív M. G.
„Mojím zámerom nie je porozprávať smutný príbeh alebo sa utešovať, že som to zvládla. Rozprávam o ťažkých veciach preto, aby to pomohlo niekomu inému,“ hovorí Monika Gallschneiderová, ktorá roky zažívala psychické týranie.

Každý príbeh má nejaký začiatok. Ako sa začal ten váš? Kedy ste si začali uvedomovať, že niečo nie je v poriadku?

S bývalým manželom sme sa zoznámili v práci v Bratislave. Bola to veľká láska a bolo príjemné byť spolu každý deň. Prvé náznaky problému sa objavili, keď sme spolu začali bývať. Začal byť bezdôvodne veľmi žiarlivý a občas mi vulgárne nadával. Prišla som napríklad domov o polhodinku neskôr a už ma čakal so slovami: „Kde si sa zase k….la?“

Ako ste reagovali?

Poplakala som si a on sa mi ospravedlnil. Vedela som, že mal ťažké detstvo, tak som ho ospravedlňovala tiež. Tam som začala robiť chybu. Neviem, prečo som to tolerovala. Asi som ho mala veľmi rada. Možno viac žien funguje práve takto.

Keď som si spätne premietala, prečo som ignorovala niektoré náznaky, bolo to v prvom rade asi preto, lebo som ich nevedela rozoznať ako problém. Také správanie som nepoznala, nebola som naň zvyknutá. Vyrástla som v milujúcom, láskavom prostredí a nikdy som nestretla človeka, ktorý by bol vyslovene zlý. Preto som sa snažila všetko sama pred sebou ospravedlňovať. Navyše obdobia, keď to bolo medzi nami dobré a pekné, boli stále dlhšie ako tie jednotlivé slovné výbuchy.

Kedy sa to začalo meniť?

Keď som otehotnela a nato sme sa zobrali, začali sa diať zvláštne veci. Vždy keď som mala niečo rada, povedzme nejaký predmet, alebo mi niečo bolo milé, tak to zrazu zmizlo. Napríklad náš svadobný obraz nad posteľou. Jedného dňa som prišla domov a obraz tam nebol. Manžel ho niekam schoval.

Vždy mi chcel nejakým spôsobom ublížiť, ale ja som odmietala uveriť tomu, že je to naschvál. Snažila som sa brať to tak, že za to nemôže alebo že mu možno ja pomôžem, že možno má nejakú poruchu alebo zlý zážitok z detstva a že ja to napravím. Ja som od detstva taká „naprávačka“. Možno preto som učiteľka.

Hovorí sa, že niektoré ženy majú vo vzťahoch akýsi spasiteľský syndróm. Na muža sa pozerajú spôsobom: ja ho zachránim, ja ho zmením, kvôli mne sa zmení, kvôli mne bude lepší…

Alebo: žiarli, pretože ma veľmi miluje.

Nikdy vám neblikala kontrolka, že robíte presne toto?

Blikala, ale ja som to potláčala. Veľmi som túžila mať rodinu a deti. Dnes to vidím tak, že sa moja túžba po rodine a jeho túžba dostať ženu pod kontrolu v jednom momente stretli. Len ja som si vtedy jeho motiváciu nevedela správne vysvetliť.

Čo vaše okolie, rodina, priateľky?

Mlčala som pred nimi. Vyrástla som u starých rodičov, ktorí si ma adoptovali. Keď sa toto všetko dialo, už boli starší a ja som ich nechcela zaťažovať. Viac-menej som všetko držala v sebe. Keď mi bolo veľmi zle, tak som si poplakala.

Zverila som sa len priateľkám z vysokej školy. Tie ma varovali. Povedali mi jasne: Monika, s takýmto žiarlivcom je to veľmi ťažké, vidno, že máš strach.

Už vtedy ste mali strach?

Áno, ale bagatelizovala som to. Odmietala som veriť, že by bol niekto voči mne cielene zlý. Nikdy predtým sa mi to nestalo a v podstate doteraz neviem pochopiť, prečo som to nechala zájsť tak ďaleko. Uvedomila som si až neskôr, že viem samu seba dokonale oklamať.

Ako váš príbeh pokračoval ďalej?

Zobrali sme sa a ostali sme bývať v Bratislave. Dobré obdobia sa začali skracovať a prišli žiarlivostné scény alebo momenty, keď napríklad hodil obrúčku o zem. Vyvolával pre mňa zraňujúce konflikty.

Bola som v tom čase tehotná, a keďže som mala pocit, že potrebujem pomoc a podporu, trvala som na tom, aby sme sa presťahovali k mojim starým rodičom do Bytče. Mala som dojem, že tam budem viac chránená. Na moje naliehanie vtedy manžel pristal. Dnes viem, že v tom videl najmä materiálne a praktické veci.

Ako sa k tomu postavili vaši starí rodičia?

Súhlasili, aby sme sa nasťahovali k nim do bytu, a prepustili nám jednu izbu. Začali sme spolu bývať a on s nimi začal vyvolávať konflikty. Vlastne vytváral konflikty medzi mnou a nimi, čo nikdy predtým neexistovalo.

Koncom novembra sa nám narodil syn. Bola som doma, unavená po pôrode, ani v starostlivosti o syna mi manžel veľmi nepomáhal. Tešila som sa na Vianoce. Vtedy sa zrazu rozhodol, že budeme sviatkovať sami. Sedeli sme zavretí v jednej izbe, moji starí rodičia v druhej. Ja som chcela, aby bol pokoj, veď boli Vianoce, tak som chodila z jednej izby do druhej. Bolo mi to veľmi ľúto.

Ako sa začali prejavovať častejšie zlé obdobia?

Začali sa stupňovať fázy, keď so mnou bezdôvodne vôbec nerozprával. Napríklad prišiel víkend, ja som sa tešila, že pôjdem na bicykel alebo sa pôjdem prejsť, a on sa v sobotu ráno zobudil a jednoducho sa so mnou nerozprával.

Čo to s vami urobilo?

Prebudil sa vo mne sebaobviňovací syndróm. Myslela som si, že som na vine. Chodila som za ním a vypytovala som sa: Dáš si kávu? alebo Ideme niekam? Odpoveďou bolo ticho. Niekedy bolo ticho tri dni, inokedy päť. A potom zrazu, ako keby nič, začal rozprávať.

V tom čase som už začala trochu zisťovať možné príčiny takéhoto správania v jeho rodine, ale nikto mi nič neprezradil. Len švagriná mi povedala, že jeho otec sa k synovi, jeho štyrom bratom a ich mame správal veľmi zle. Napríklad vraj mal zvlášť svoju chladničku na zámok, deťom nedával jesť, nič im nekúpil, vulgárne ich oslovoval. Vtedy som si povedala, že môj muž vlastne za nič nemôže, ak takto vyrástol. Začala som ho ešte viac ospravedlňovať, povedala som si, že ja mu pomôžem. Teraz sama neviem, ako som mohla celé roky takto uvažovať, stále dokola pokračovať v ospravedlňovaní.

Myslím, že veľkú úlohu zohrávalo aj to, že sme už vtedy boli rodina, mali sme dieťa. Ja som veriaca, pre mňa je rodina niečo posvätné. Dopustiť rozpad rodiny bolo pre mňa vtedy úplne nepredstaviteľné. Takže som išla cestou ospravedlňovania všetkého, čo robil. A on si vždy našiel nejaké vysvetlenie na všetko.

Jedného dňa vyhlásil, že nemôže bývať v byte, lebo vyrástol v dome, a že keď sa presťahujeme do domu, tak sa zmení, všetko bude v poriadku a on bude mať úplne inú náladu. Že za tým bude niečo vypočítavé, som vôbec netušila a súhlasila som.

Našli sme starší dom, starí rodičia mi prenechali byt, sami sa nasťahovali do obecného bytu v Bytči. Tieto dve nehnuteľnosti – dom a byt – sme vymenili, pričom môj muž trval na tom, aby som svoju polovicu prepísala naňho. Povedal mi, že inak nemá dôvod na dome robiť, opravovať ho. No ja som v tom stále nevidela vypočítavosť.

To sa mi dosť ťažko chápe, že svoju ochotu pracovať na dome podmieňoval prepisom vášho vlastníckeho podielu. Vy ste súhlasili bez zaváhania?

On odo mňa stále žiadal pochopenie. Vždy vedel, ako na to. Zakaždým ho žiadal takým spôsobom, že ho u mňa našiel. Pri všetkom som si vždy vedela vsugerovať, že to bude tak, ako hovoril.

Nepamätám si, ako presne to formuloval, ale mne to akosi dalo logiku, že by mu tam malo niečo patriť, ak to ide opravovať. Súhlasila som, s čistým úmyslom, s čistým svedomím, z lásky. Dedko mi vtedy často opakoval, aby som to nerobila, ale ja som ho nepočúvala.

Neskôr aj v psychologických posudkoch z rozvodového konania odborníci písali, že manžel bol veľmi silná autoritatívna osobnosť so schopnosťou manipulovať s faktami a okolím. To som si neskôr čítala mnohokrát. V čase, keď som s ním žila, som to nevedela. Podľahla som tomu.

Človek, ktorý pácha psychické násilie, musí vedieť veľmi dobre prečítať svoju partnerku alebo svojho partnera.

Iste. Mala som asi skôr spomenúť, že manžel bol pôvodne profesionálny vojak. Keď sme sa spoznali, pracoval ako šéf ochranky na americkej ambasáde v Bratislave. Potom, keď sme sa presťahovali do Bytče, nastúpil znova do armády, do posádky v Žiline.

Až neskôr, keď som bola v krízovom centre, mi vysvetlili, že vojaci sú trénovaní na to, aby vedeli robiť psychologický profil človeka, ktorého majú pred sebou.

Teda vás mal prečítanú a vedel, čo vám má povedať, aby ste poslúchli?

Áno, a vedel to stále lepšie a lepšie. Keď sme sa presťahovali, po štyroch rokoch od narodenia syna som znova otehotnela a narodila sa nám dcéra. Musím priznať, že keď sme bývali v dome, bol tam naozaj veselší. Ja som však v podstate fungovala ako jeho zabávač. Snažila som sa mu zabezpečiť pohodlný a bezproblémový život.

Pracovali ste?

Na materskej som len doučovala. Medzi materskými som mala len chvíľočku a vtedy som sa zamestnala na čiastočný úväzok. Na internete som našla ponuku, hľadali učiteľov so štátnicou z angličtiny. Podmienkou bolo založenie živnosti, tak som si to sama obehla a začala som učiť pre jazykovú školu v Žiline.

Konzultovali ste to s manželom, vedel, čo idete urobiť?

Toto nekomentoval. Ale veľký problém mal predtým, ešte keď som si dorábala štátnicu z angličtiny. Na jazykovku som chodila od svojich pätnástich, starý otec ma vždy poháňal, aby som sa vzdelávala. Aj v tom, aby som si dorobila spomínanú štátnicu, mal prsty on. Rok som chodila do školy jeden deň v týždni, bola som tehotná s dcérou, o malého syna sa vtedy staral môj starý otec. A manžel každý pondelok robil cirkus.

Neodradilo vás to?

Keď išlo o vzdelanie, tam som si akosi vedela stáť za svojím. Nepočúvala som ho. Pri vzdelaní nebol muž na prvom mieste.

Pamätám si však, že keď som štátnicu, ktorá je v Žiline naozaj dosť ťažká, úspešne urobila a prišla som domov, akurát natieral fasádu na dome. Pochválila som sa mu a on len mykol plecom a natieral ďalej. Tam už sa začalo objavovať to, čo prišlo neskôr, keď som sa zamestnala v súkromnej škole, kde som vyučovala biológiu a chémiu v angličtine. Vtedy sa v ňom všetko vystupňovalo a začal ma hnusne ponižovať a nadávať mi. Už to proste išlo, tam už kompletne použil všetko, ale to bolo až o pár rokov neskôr.

Zmenilo sa niečo, keď sa vám narodila dcéra?

Ja som veľmi chcela druhé dieťa, túžila som po dcére. Dieťa môjmu mužovi prišlo vhod, cirkusy prestali.

Celkovo to boli dosť pokojné obdobia, ale spomínam si, že keď sa narodil syn, bola som po cisárskom reze a všetko ma bolelo, muž v pôrodnici pristúpil k synovej postieľke, odstrčil ma a povedal: Toto je môj chlapček. Jednoducho ma odsotil, takú ubolenú a slabú. To mám stále v pamäti.

Sú to pre mňa nepochopiteľné momenty. Toho zlého ešte potom urobil veľmi veľa. Myslím si, že sa vtedy brzdil, lebo sme stále boli v Bytči a tam boli moji starí rodičia. Keby na mne niečo zbadali, určite by zasiahli. Už síce videli, že som ticho, nie veľmi usmiata, len ja som im nechcela veľa rozprávať. Až keď situácia bola naozaj zlá. To prišlo, keď sme sa presťahovali do Žiliny.

Aký bol dôvod, aby odišiel z domu, ktorý tak chcel?

Povedal, že bude mať bližšie do zamestnania, že to bude praktické. Neviem, aké boli pravé dôvody, možno to, že byt v Žiline má väčšiu hodnotu. Čiže sme vymenili dom za trojizbový byt v Žiline, zobrali si hypotéku a presťahovali sa.

V Žiline sa situácia tak dramaticky zhoršila, že som naplno pochopila, že je zle.

Napriek tomu musím zopakovať – to, že som bola týraná, som úplne pochopila až roky po rozvode. Keď je človek ponorený v tom, čo žije, je veľmi ťažké pozrieť sa na veci objektívne, zvrchu. Povedala by som, že je to takmer nemožné.

Takže ste sa presťahovali do bytu, mali ste dve deti, boli ste bez ochrany rodiny a boli ste na materskej.

Áno. Vtedy mi začal robiť zo života peklo. Bol v armáde, mal to blízko, chodil do práce každý deň pešo. Prestal mi dávať poriadne na jedlo, ráno mi nechal na stole dvesto korún, z toho chcel mať zariadenú celodennú stravu pre mňa a deti a tiež večeru pre nás všetkých. Chcel mať perfektne upratané. Strašne pritvrdil, vo všetkom, aj slovne. Ani neviem, či to citovať, ale je to vo všetkých rozsudkoch.

Zrazu som bola hnusný hnoj, úplne neschopná žena, ktorá nikdy v živote nič nedokáže. Napríklad raz som náhodou spomenula vodičský preukaz. Dnes už si viem z toho urobiť aj žarty: keď sa ma niekto opýta, prečo nemám vodičák, tak sama odpoviem mužovými slovami, že si ho nezaslúžim. To bola jeho odpoveď.

Pýtal sa ma, čo som vlastne v živote dokázala. V tom čase som mala vyštudovanú prírodovedeckú fakultu s červeným diplomom a mala som štátnicu z angličtiny. A keď naše manželstvo skončilo, dokázala som toho ešte veľmi veľa. No v tom čase, keď sa ma to pýtal, mi týmto všetkým narušil sebavedomie. Dôkazom toho neskôr bolo, že som svoj prvý pokus o odchod nezvládla a vrátila som sa.

Povedali ste, že pritvrdil. Koľko trvalo to obdobie, kým ste odišli prvýkrát?

Dva roky. Do Žiliny sme prišli v roku 2006. Ešte som ani neskončila prvú materskú. Odchádzala som s ročným dievčatkom.

Čo ma primalo konať, bolo to, že ma na čiastočný úväzok prijali na bilingválne gymnázium. Zástupca ma prijímal vyslovene s tým, že som úžasná, keď viem vyučovať predmety v angličtine, a že na škole mnohí učitelia nemajú ani štátnicu. Zrazu som počula na svoju adresu ocenenie, až sa mi tomu ťažko verilo, pričom on len skonštatoval fakty. Začala som učiť a to mi vnútorne veľmi pomohlo. Mohla som si povedať, že to dokážem. Mala som aj naozaj dobrý plat a to môj muž nezniesol.

Monika Gallschneiderová. Foto – archív M. G.
Uvedomovali ste si už v tomto období realitu toho, čo žijete?

Mala som na škole veľmi milých a dobrých kolegov a to, čo žijem, som si začala uvedomovať z ich reakcií. Mali sme tam aj anglického lektora a on sa ma raz opýtal, aký som mala víkend. Ja som mu popravde odpovedala, že hrozný, že sa muž so mnou nerozprával.

Títo moji kolegovia mi potom boli aj svedčiť na trestnom súde. Hoci neboli priamymi svedkami, videli SMS správy od môjho muža, niekedy počuli môjho malého syna, ktorý so mnou často chodil do školy, vulgárne sa vyjadriť, pričom videli, že ja takto nikdy nerozprávam. Tam už totiž začínalo aj to, že syn začal opakovať správanie po otcovi.

Keď som raz v noci nemohla zaspať, ráno som si chcela trochu zdriemnuť. Manžel poslal za mnou syna a prikázal mu, aby mi povedal: Vstávaj, ty hnusný hnoj!

Keď ste hovorili o tom, čo zažívate, s vašimi kolegami, nehanbili ste sa?

Hanbila. Navyše on mi robil zle aj v škole. V čase, keď som tam začala pracovať, mi začali od neho tesne pred hodinou chodiť ponižujúce správy. Bolo mi zaťažko uveriť, že by išiel až do takých detailov, že si zistil môj rozvrh, a tesne predtým, ako som mala ísť na hodinu učiť, mi poslal nejakú vulgárnu správu alebo mi zavolal a ja som na hodinu išla rozklepaná. Bolo to veľmi náročné.

Len veľmi pomaly som si uvedomovala, keď som premýšľala nad tým, čo manžel asi chce, že ma chce zničiť. Že chce deti a byt a že mňa by najradšej zmietol z povrchu zemského.

To sú hrozné uvedomenia, lebo ja som toho človeka naozaj ľúbila a brala som si ho z lásky.

Nazdávam sa, že najhoršie je práve to obviňovanie samej seba a hľadanie chyby v sebe. Ako ste dokázali pochopiť, že to nie je vaša chyba?

Máte pravdu, toto násilníci dosiahnu – sebaobviňovací syndróm. Ten tam je a zostáva. Rozvodom a rozchodom sa takýto príbeh nekončí. Je tam trauma, ktorá sa vie vynoriť v tých najnevhodnejších a najnečakanejších okamihoch. To treba potom riešiť s psychológom.

Aj ja mám stále v sebe pozostatok toho syndrómu, stále sa učím zachytiť tú myšlienku a zmeniť svoje nastavenie. Niekedy sa to podarí lepšie, niekedy horšie. Keď dnes očakávam, že nejaký muž bude ku mne čo i len trochu zlý, už sa vo mne vytvára až agresivita.

Kedy prišiel spomínaný prvý pokus o odchod?

Bol to moment, ktorý som spomínala – keď mi trojročný syn prišiel povedať k posteli: Vstávaj, ty hnusný hnoj.

V tomto období som naozaj až fyzicky chradla. Schudla som 13 kíl, bolo mi vidieť kosti, vyzerala som staro, prestala som si samu seba vážiť. Avšak moje deti a ich výchova boli a sú pre mňa veľmi dôležité. Vždy som chcela, aby dostali to, čo som vo výchove dostala aj ja – veľa lásky, pokojný domov.

V tom konkrétnom momente som aj vo svojej slabosti pochopila, že syn už ide po veľmi zlej ceste. Vnímala som, že ak to takto pôjde ďalej, stratím ho. Ten moment ma naštartoval hľadať pomoc.

Čo ste urobili?

Musím sa vrátiť k tým vulgárnym a ponižujúcim SMS správam, ktoré mi manžel posielal. V tom čase som už spávala v druhej izbe sama. V noci, keď som spala, chodil ku mne do izby, vybral mi mobil z kabelky, skontroloval, či tam tie správy od neho sú, a mazal ich.

Ktosi mi vtedy náhodou poradil, aby som využila možnosť zobrať si ešte jeden paušál. Tak som si kúpila ešte jeden, veľmi podobný telefón. V nejakom vnútornom popude som ten mobil, na ktorý mi chodili manželove vulgárne správy, nechala u kamarátky. Keď potom muž prišiel v noci do spálne, aby skontroloval, či sú správy v mobile, nenašiel v ňom nič. Myslel si, že ich sama mažem, ale ony sa zhromažďovali v telefóne uloženom u kamarátky. Potom, oveľa neskôr, keď som už naňho podala trestné oznámenie, mala som obrovské množstvo dôkazového materiálu.

No a práve táto moja kamarátka Eva, ktorá tie správy videla, mi povedala, že musím vyhľadať pomoc. Presvedčila ma, že to, čo sa mi deje, už nie je normálne. Od nej som teda zavolala do krízového centra v Bratislave. Tam mi povedali, že sa práve otvára krízové centrum Náruč v Žiline a že tam mám skúsiť zavolať. Mala som obrovské šťastie, že tam boli ihneď pre mňa. Tam som sa spoznala s právničkou Sylviou Gancárovou, bol tam tiež psychológ. Keď som za nimi prišla, pani doktorka vypočula časť môjho príbehu a pamätám si, že už na ďalší týždeň mala vypracovaný návrh na rozvod. Ja som vtedy pritom na rozvod vôbec nepomýšľala.

A čo ste si mysleli, že sa stane?

Neviem. Všetku energiu som míňala na to, aby som prežila. Myslela som len na to, aby som dala deťom najesť, aby som nakúpila z toho, čo mi dával. V tom čase som na tom bola naozaj zle, bála som sa. Keďže mi manžel chodil v noci do izby kontrolovať mobil, spávala som s tĺčikom na mäso pod vankúšom. Aby som sa mala čím brániť, keby ma napadol.

Vtedy mi právnička povedala, či chcem naozaj takto žiť, že sa skutočne môže niečo stať a že na to môžem doplatiť ja, keby som mu ublížila. Presviedčala ma, že to nie je riešenie. Ale ja som sa vtedy naozaj veľmi bála, nevedela som, ako sa inak brániť.

Čo ste čakali, že sa stane, ak pôjdete vyhľadať pomoc do krízového centra?

Neviem. Uvedomovala som si len, že potrebujem pomoc, ale nevedela som si predstaviť žiadne konkrétne kroky. Hlavne som vôbec nevedela, kde sa nachádzam. Neviem, či to bol len môj prípad, možno to zažívajú aj iné ženy. Najprv prišla akcia – ukončiť to strašné, čo žijem, ale samotné pochopenie toho, čo vlastne žijem, prišlo až oveľa neskôr.

Aby som odpovedala na vašu otázku, dôsledky toho, čo robím, som si neuvedomovala, nemala som jasný pohľad na celú situáciu. V centre mi dali na preštudovanie materiály o štokholmskom syndróme (psychologický stav, keď sa obeť násilného činu stáva emocionálne závislou od páchateľa – pozn. red.). Mne sa to zdalo príliš náročné pochopiť, prijať to, že už som naozaj „tam“, v tom stave. Ľahko sa to možno číta na papieri, ale uvidieť v tom seba chce veľmi veľa času. S tým vám musí niekto pomôcť.

Aká bola úplne prvá reakcia vášho manžela, keď pochopil, že ste odišli?

Bol veľmi milý. Ako sa hovorí, „zmenil pesničku“. To ma úplne zmiatlo. Znovu som vinila seba, kládla som si otázku, prečo som to urobila, že veď on nie je až taký zlý.

Ale po čase chodil tiež klopať na dvere môjho bytu, vyvolával mi, ohrozoval ma. Nemala som pocit bezpečia, to bolo asi najhoršie.

Preto sa vám prvý odchod nepodaril?

Prvýkrát som odišla k starým rodičom do Bytče. Bývala som v prenajatej garsónke a denne som dochádzala učiť do školy do Žiliny. Manžel ma finančne okamžite odrezal od spoločného účtu. Snažila som sa vybaviť si aspoň prídavky na deti. Požičala som si peniaze, aby som si mohla založiť vlastný účet v banke, tam mi už potom chodila výplata. Lenže ja som robila iba dva dni v týždni a peňazí som mala veľmi málo. Starí rodičia už boli na dôchodku, tí mi nemali veľmi ako pomáhať.

Neviem, čo presne ma zlomilo. Či to boli financie, dve deti, práca, asi všetko dokopy. Bola som fyzicky aj mentálne veľmi vyčerpaná. Až tak, že som sa nakoniec ocitla na psychiatrii.

Aké boli okolnosti tej hospitalizácie?

Ako som povedala, manžel sa celý čas správal na diaľku veľmi milo. V telefóne milo rozprával, že on chce len vidieť deti, pýtal sa ma, prečo som to urobila. Stále vo mne vyvolával nielen zmätok, ale aj dosť ťažké depresívne stavy. Kamarátky ma síce podporovali, ale ja som sa naozaj zamýšľala nad tým, že keby sme boli znova spolu, možno by bol zrazu dobrý. Veď aj teraz je predsa dobrý. Všetko sa to vo mne mlelo. Viem, že to dnes ide len ťažko vysvetliť. Bola to silná manipulácia.

Čiže ste cítili, ako keby bola chyba stále vo vás?

Áno, chyba bola vždy vo mne. Dokonca som sa ho aj opýtala, ako sa teda mám správať, aby bol spokojný. Dostala som odpoveď: Spýtaj sa svojich j….tých kamarátok.

A ani to vás nepresvedčilo, že zmena v ňom je nemožná?

Všetko, čo som bola schopná cítiť, bola obrovská únava. Bola som schopná sa odsťahovať, ale aby to fungovalo, aby som mala dostatok peňazí na život a aby som ja bola v pohode, to už som nedokázala.

Napríklad som nedokázala vypnúť telefón a prestať s ním komunikovať. Bola to väzba obete a manipulanta, ktorú som pochopila až neskôr. On do mňa neprestajne hustil, ako nám spolu bolo dobre a ako som ja všetko pokazila. Že deti teraz nemajú kompletnú rodinu a všetko je to moja vina. Ja som sa nakoniec pod tlakom všetkého vrátila.

Ako ste sa teda ocitli na psychiatrii?

Muž mi volal, že má prísť z východu jeho mama, ktorá by chcela vidieť vnúčatá, či by som ich mohla doviesť domov. Bol milý, slušne a pekne to navrhol, tak som súhlasila. Vôbec som neodhadla situáciu ani svoju vlastnú vyčerpanosť. Zobrala som syna a dcéru, tá bola ešte v kočíku, keďže nemala ani rok, a vybrala som sa do Žiliny.

V byte boli jeho mama a brat. Chcel pred nimi vyzerať ako dobrý a starostlivý, a tak začal vykladať, že to ja som si zmyslela sprostosti a niekam som ušla. Nabrala som odvahu a povedala som, ako je to naozaj. Chcela som sa obhájiť, že veci sa nemajú tak, ako ich opísal. Chcela som, aby videli, že som mala na odchod dôvody. Veď mne dokonca jeho mama kedysi aj telefonovala a hovorila, že jej manžel, teda môj svokor, jej robil podobné veci. Ona tomu rozumela. Chcela som u nej nájsť oporu, ale, bohužiaľ, pred synom mi nechytila stranu. Nastal tam verbálny konflikt a on sa vtedy tak rozčúlil, že prvýkrát došlo k fyzickému násiliu. Dostala som trikrát päsťou do hlavy a spadla som na zem. V tej chvíli priskočil jeho brat a chytil ma pod krk. To bol desivý zážitok. Najhoršie však bolo, že toto celé videl môj štvorročný syn, ktorý stál vo dverách izby a kričal. Svokra bola dlho ticho, potom povedala: Pustite ju. Neviem, kde som vtedy našla silu povedať im, že ak ma pustia, tak sa o tom celom nikto nič nedozvie, že nezavolám políciu. Akosi ma nakoniec pustili.

Prvé bezpečné miesto, ktoré mi napadlo, bola škola, v ktorej som učila. Išla som tam a schovala som sa v kabinete. Manžel sa odvážil ísť za mnou až tam, lebo si uvedomil, že keby som o tomto začala rozprávať kolegom, tak má problém. Prišiel, zobral mi dcéru a bežal s ňou preč.

Ako ste reagovali?

Rozbehla som sa za ním. Nie som vôbec športový typ, ale keď vám berú vaše dieťa, predbehnete aj vojaka. Dcéru mi musel vrátiť.

Volali ste políciu?

Poprosila som kolegov v škole, aby zavolali políciu, no a môj muž na mňa zavolal psychiatriu. Ešte v ten večer ma odtiaľ pustili, pretože na mne nevideli žiaden dôvod, že by som tam musela ostať.

A tak sa o to pokúsil znovu, prišiel za mnou do Bytče, znovu zavolal psychiatriu, neviem, čo im porozprával. Vtedy som sa fakticky zrútila, už toho bolo priveľa.

Hospitalizovali vás?

Áno. Ležala som tam tri týždne. Dnes už s úsmevom poviem, že som sa tam vtedy akurát tak dobre vyspala a nabrala som silu.

Manžel vtedy zobral deti na východ k matke. Hneď na druhý deň po hospitalizácii mi telefonoval a povedal mi: Teraz vidíš, ty sviňa, aké je to byť bez detí, skap tam.

A po tomto celom ste sa vrátili k nemu naspäť?

Mala som dojem, že som slabá, že sa musím zotaviť a počkať na moment, keď znovu začnem zarábať. Doteraz mám odložený list, v ktorom mi škola, na ktorej som učila, oznámila, že keďže sa na mojom účinkovaní v škole prejavovali konflikty z domáceho prostredia, odporúčajú mi prestúpiť učiť na anglickú základnú školu, ktorá bola v tej istej budove. Oceňovala som, že ma neposlali preč, ale nepadlo mi to dobre. Bolo to zase o tom, akoby som ja niečo nezvládla, akoby som v niečom zlyhala.

Takže som sa vrátila k manželovi a v septembri nastúpila učiť na spomínanú základnú školu na polovičný úväzok. Vtedy už medzi nami vládlo úplné ticho a ja som dennodenne prežívala obrovský stres.

Do toho prvého fyzického útoku som mala pocit, že by na mňa nikdy nezaútočil. Keď sa tak stalo, pochopila som, že všetko je možné, a môj strach sa zmnohonásobil. Vyše pol roka som prežila v obavách o život. Nedovolila som si povedať ani pol slova, v ničom som mu neoponovala.

V januári ma opäť prijali učiť na súkromné gymnázium, vzrástol mi príjem a vtedy už som na všetko išla len logikou a rozumom. Dostatočný príjem bol pre mňa spúšťačom celého finálneho odchodu.

Ako na toto všetko reagovali vaše deti?

Dcéra bola veľmi maličká, ešte v plienkach. Syn má z tohto obdobia spomienky, že som bola stále veľmi smutná. Pamätám si, že keď som druhýkrát navštívila krízové centrum Náruč, dokázali mi asi do týždňa vybaviť náhradné bývanie. Syn mal vtedy asi päť rokov, dcéra mala rok.

Ako sa na synovej psychike podpísal fyzický útok na vás, ktorý videl?

Z toho útoku mal veľkú traumu. Dnes má osemnásť rokov a už veľakrát sme sa o tom rozprávali. Existuje jeho svedecká výpoveď, pretože na polícii vypovedal ako svedok v trestnom oznámení, ktoré za mňa podala Náruč. Oni mi vtedy vo všetkom pomohli, krok za krokom. Syn ako jediný priamy svedok usvedčil svojho otca. Presne opísal, ako som kričala a ako ma manžel zbil. Opísal všetko.

Musím však priznať, že manžel bil aj syna. Bil ho do hlavy asi od veku troch rokov. Začal s tým vtedy, keď som sa naučila nereagovať na jeho urážky. Keďže ja som nereagovala, ovládala som sa, aj keď mi niečo nerobilo dobre, prišiel na to, že jediná vec, ktorá ma dostane, je bitie syna.

Synovi neskôr v psychickom a emocionálnom vývine veľmi pomohlo, že svoje neskoršie detstvo vyrastal v úplne inom prostredí.

S deťmi počas práce v Tanzánii. Foto – archív M. G.
Čo sa udialo, keď po vašom druhom odchode manžel pochopil, že stratil nad vami moc?

On sa istý čas snažil si ju udržať. Keď pochopil, že sú v tom zapojené úrady, že je tam organizácia na ochranu detí, tak začal všade intenzívne telefonovať. Všetkým hovoril, že som bláznivá, psychicky chorá žena, že som bola na psychiatrii a že mi musia okamžite odobrať deti.

Na polícii sa snažil ovplyvňovať policajnú vyšetrovateľku. Keď bol vojenský súd, nahrával rozhovor s mojou tetou, snažili sa ma spolu zdiskreditovať, že chodím na chaty a nestarám sa o deti. Snažil sa ovplyvňovať, čo mohol, ale tam nie sú hlúpi ľudia, sú to odborníci, ktorí presne poznajú tieto situácie. Akurát si tým všetkým poškodil.

Nakoniec bol odsúdený za trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby vojenským súdom v Banskej Bystrici.

Kedy ste pochopili, že ste slobodná?

Keď mi pridelili byt. Bol to obyčajný jednoizbový byt. Dostala som kľúče a mohla som si ho ísť pozrieť. Išla som tam s deťmi. Keď som si tam sadla a zamkla, tak mi extrémne odľahlo.

Aký to bol pocit?

Ohromný. Úplne mi stačilo, že sú tam štyri steny. Bola to sloboda, obrovský pocit bezpečia s názvom „chránené bývanie“ a tiež pocit niečoho nového, nového života. Spomenula som si, aká som kedysi bývala veselá osoba. V tom momente som sa cítila, ako keby som to opäť bola ja.

Koľko ste vtedy mali rokov?

Tridsať.

Ako dlho trvalo obdobie, keď „ste to neboli vy“?

Sedem rokov. Sedem naozaj ťažkých rokov. Takých ťažkých, ako keby to bolo oveľa viac.

Akým bol pre vás čas novej slobody?

Užívala som si ho, ale najprv som potrebovala veľmi veľa oddychovať. Toho mentálneho náporu bolo veľa, deti boli stále veľmi malé – kto to zažil, vie, že v tom veku za deťmi stále fyzicky beháte.

Manžel mi neustále telefonoval a ja som nedokázala nekomunikovať s ním. To mi už však pomáhali v Náruči, vysvetľovali mi, čo si tým spôsobujem, až som jedného dňa jeho číslo zablokovala. Ľudia si možno neuvedomujú, ale urobiť to je v skutočnosti veľmi ťažké. Pretnúť väzbu s násilníkom, to neustále prehadzovanie loptičky v zápase kto z koho, uťať to a nechať to celé tak je veľmi ťažký krok. To sa ani človeku samému nedá.

V každom prípade, ja som na to potrebovala radu odborníka, ktorý mi ukázal celú situáciu veľmi jasne – manžel ma stále vťahoval do konfliktov, on stále potreboval kontakt medzi nami, aby to dosiahol. Ukončiť to a oslobodiť sa som dokázala až po dvoch mesiacoch.

Treba mať teda na odchod pomoc psychológa?

Nie je žiadna hanba požiadať o pomoc. Ľudia v Náruči boli nápomocní, milí a profesionálni, veľmi mi pomáhali. Až vtedy pri nich som uvidela, s kým som žila. Pomohli mi uvidieť pravdu, získať nadhľad. To sa nedá lusknutím prsta. Z jamy sa nedá dostať rýchlo a nie každý vie svoj prípad dotiahnuť do úspešného konca. Nie každá žena dokáže od násilníka nadobro odísť.

Keď som bola na psychiatrii, bola tam jedna veľmi dobitá pani, ktorá prišla s vybitými zubami. Zbil ju muž a deti, traja jej najbližší ľudia, tak veľmi, až jej vybili zuby. Až v jej prípade som videla, kam to celé môže zájsť. Že sa jedného dňa deti pridajú na stranu otca. A ona, napriek tomu, ako ju zbili, nakoniec všetky obvinenia stiahla.

Veľa žien stiahne trestné oznámenie. No ak môžem radiť, povedala by som každej, nerobte to. Sú odborníci, ktorí vám pomôžu, ktorí vás z toho dostanú.

Niekoľkokrát ste spomenuli existenčné obavy, finančnú závislosť. Čo ak sa ženy boja práve toho?

Tam by som sa vôbec nezastavovala. Veľa žien sa toho boji, ale dá sa to zvládnuť. Na Slovensku je naozaj veľmi ťažké byť osamelá matka dvoch alebo viacerých detí, ale keď sa odhodláte odísť, časom sa z toho stane oveľa menší problém. Verte mi, nie je nič ťažšie, ako zostať a byť otrokom takéhoto vzťahu, niekoho, kto vás ničí. V kontexte domáceho násilia sú financie jeden z najmenších problémov, aj keď je to vážny problém.

Vždy sa dá zamestnať. Deti podrastú. Dá sa zamestnať na čiastočný úväzok. Dá sa ísť na brigádu. Ak máte pomoc rodičov alebo priateľov, vždy sa nájde cesta. Dôležité je, že vám už nikto neničí vašu silu, energetické rezervy, pocit dôstojnosti, pocit sebahodnoty. V pokoji a slobode si viete premyslieť, čo sa dá spraviť.

Ak vás partner neustále presviedča, že na to nemáte, že na nič nemáte schopnosti, vtedy to nejde. Skôr je problém, že si obeť – žena alebo muž – neverí, že to zvládne. To je zásluha agresora a jeho manipulácie. Obeť si neverí.

Mne bývalý manžel priamo povedal, že pri mne budú deti chudobné, že ich čaká bieda a choroby, že ja nikdy nič nedokážem. Mňa to následne skôr nabudilo, vyhecovalo. Žena alebo muž, ktorých niekto týral, len potrebujú svoj pokoj. Svoj priestor. Každý máme v sebe žriedlo sily, miesto, kde nájdeme svoju cestu.

Ja som si vypočula, že už nikdy nikam nepôjdem, že som sa raz vydala a koniec. Rozvod som preto oslávila výletom do Londýna, kam som vždy túžila ísť. Prechádzala som sa tam s obrovskou vnútornou radosťou a pokojom, s vedomím novonadobudnutej slobody.

Neskôr som vyučovala biológiu a chémiu na medzinárodných školách – dva roky v Japonsku, dva roky v Tanzánii, dva roky v Číne. Moje deti vedia fantasticky po anglicky. Takže aké „nedokážem“? Človek dokáže všetko a ešte viac. Veci, o ktorých ani len netuší. Ale je pravda, že keby mi v minulosti niekto povedal, kam pocestujem, tak mu asi len ťažko uverím.

Prečo ste sa odhodlali porozprávať svoj príbeh?

Dúfam, že to pomôže ľuďom, ktorí sú v podobnej situácii. Chcem, aby mali vieru a nádej, že všetko dobre dopadne, aj keď sa cítia na dne jamy a zdá sa im nemožné sa z nej vyhrabať. V každom z nás je obrovský zdroj sily, ktorý si nesmieme nechať vziať. S tou správnou, ako aj odbornou pomocou, ktorá sa u nás týraným ženám poskytuje, to naozaj zvládnu.

Nechajte agresora, nech si je, čím chce. Vy choďte ďalej. Choďte žiť.

To, ze ta 30-nici nepritahuju je ok, ale narazit si 50-ka, tomu sa v odbornej literature hovori "daddy issues".

Neviem preco si prekvapena tym ako sa k tebe sprava. Ten clovek by ti mohol byt realne otcom. V krcme ho urcite maju za Boha pretoze si narazil mladu dvadsiatku.

Moj bratranec ma dceru v tvojom veku a to sam ma nejak 43 teraz. Si neviem predstavit, ze by mu jeho najstarsia dcera doniesla domov "priatela" ktory by bol o 7 rokov starsi.

Neviem co vlastne ocakavas od celej situacie. Ze ho prerobis alebo nebodaj zmenis? Burana v strednom veku s vlastnym rozumom ktory vlastnej zene zavidi aj vyprazany syr????

50-rocny corgon si nenecha po hlave skakat od vlastnych deti v tvojom veku. Preco si myslis, ze si necha dirigovat od 22-rocnej manzelky? Je mi to luto, ale zavesila si si na nohu poriadnu gulu.

@dskjhfdlkdjhl presne, kazdy den sa tu najde minimalne jedna diskusia s identickym individuom s poruchou osobnosti. Tak ja neviem, ci ti chlapi degeneruju, alebo je na Slovensku malo terapeutov, ale toto uz je podozrive😬

@0silvia0 To je tym, ze muzi sa nezvyknu vykecavat o svojich problemoch, inak su povazovani za susienky ;) ani nemaju diskusne fora typu: Mam problem, ak neratam fora o autach. Inak by sme zistili, kolko zien s poruchou osobnosti tu beha. ;)
Divna by bola vacsina vztahov bez problemov, to by ukazovalo na zvysene uzivanie travy a valia v populacii.
Plus tu sa riesia problemy, co s nimi, malokto sa chodi chvalit, ze nema ziadne problemy. Iba by tym zbytocne nas.al tych, co tie problemy maju. 🙂 A zeny su vzdy s niecim nespokojne. ;) Nepoznas ten vtip, ako si zena vyberala muza a sla z nizsieho poschodia na stale vyssie a vyssie. 🙂

@majkeel ja teraz nepisem o beznych problemoch, ale o jasnych poruchach osobnosti, manipulantoch, psychopatickych poruchach...
Bezne problemy vo vztahu su ok, vsetko sa da vyriesit, ale psychopat vo vztahu vazne zasahuje do rodinneho zivota

Kristove rany 🙏cele zle

Si tehotná. Mysli teraz na seba a dieťatko. Co potrebujete teraz vy. Pomôže ti rozhovor s nim? Napríklad jasne prejaviť nespokojnosť so spôsobom komunikácie a spoločného fungovania a pokus o najdenie spoločného riešenia. Je to ťažká situácia pre oboch a zjavne ju nezvláda. Nech bol akýkoľvek predtým, dôležité je, aby si nasla cestu teraz.

Chceš s nim ostať? Áno? Za akých podmienok. Nie? Aké máš moznosti? Sadni si, píš, rozmýšľaj, rozpravaj sa s rodinou ci priateľmi a nájdi riešenie ktoré vyhovuje tebe. Chystáš sa priviesť na svet dieťatko a aj ono si zaslúži spokojnú a vyrovnanú mamu s podporou okolia.

Držím palce.