Nechcem deti
Som vydatá 10 rokov, mám 35 ,manžel 38 rokov. Do manželstva sme vstupovali s tým že budeme mať deti , jedno . Som vedecká pracovníčka, v roku 2026 mám možnosť ísť na rok na stáž do USA. Manžel už na mňa tlačí že chce dieťa, ale ja si čím ďalej viac a viac uvedomujem že deti nechcem . Prácu milujem , milujem aj tu voľnosť a aj neustále dosahovanie karierneho postupu . Milujem však aj manžela. Včera som mu povedala o tej stáži a vybuchol do nepríčetnosti . Doslovne mi položil nôž na krk , buď začneme už riešiť dieťa, alebo odíde a nájde si inú ženu , lebo on deti chce a len kvôli mne pristúpil iba na jedno a teraz " kurva " nechcem ani to jedno . Na materskú a rodičovskú nepôjde , lebo dieťa podľa neho potrebuje matku , aspoň prvý rok . Keď mu nevyhoviem , viem že odíde a rozvedieme sa. Zas nechcem byť sama , ale prečo sa ten život nedá prežiť aj vo dvojici ?
Stručné zhrnutie
- Zásadný nesúlad medzi partnermi v otázke mať deti vedie k trom praktickým riešeniam: kompromis (napr. rok materskej/rodičovskej), ukončenie vzťahu (rozvod) alebo hľadanie partnera s rovnakými životnými prioritami.
- Konkrétne možnosti kombinovania kariéry a rodičovstva spomínané v diskusii zahŕňajú odloženie rodičovstva, rok stáže v zahraničí (v threadu uvádzaná ročná stáž v USA) alebo spoločné riešenie starostlivosti cez opatrovateľku, jasle či striedanie rodičov.
- V diskusii zazneli zdravotné a psychologické obavy: varovania pred popôrodnou depresiou a dlhodobým resentimentom pri nútenom rodičovstve, a zároveň tvrdenie (uvedené manželom/neurológom), že „dieťa potrebuje matku prvý rok“ — toto tvrdenie bolo v debate sporné.
Najčastejšie otázky
Q: Ako vyriešiť rozpor, keď jeden partner chce dieťa a druhý nie?
A: Diskusia uvádza tri hlavné riešenia: dosiahnuť kompromis (napr. dohoda o roku materskej/rodičovskej), akceptovať ukončenie vzťahu/rozvod, alebo odložiť rozhodnutie a využiť pracovnú príležitosť v zahraničí (v threadu zmieňovaná ročná stáž v USA).
Q: Je rok materskej pauzy spravodlivý kompromis pri náročnej vedeckej kariére?
A: Názory boli rozdelené; niektoré príspevky odporúčali rok až tri roky materskej s návratom do práce, iné poukazovali na praktické obmedzenia výskumu a uvádzali príklady riešení, kde vedkyňa pracovala či viedla projekt na diaľku len niekoľko mesiacov (v diskusii spomenuté napr. 4 mesiace).
Q: Môže otec zostať doma namiesto matky?
A: Niektorí diskutujúci odporučili, aby otec nastúpil na materskú/rodičovskú, iní pripomínali, že v konkrétnom príspevku manžel trval na tom, že „dieťa potrebuje matku prvý rok“ (argument neurológa), takže praktické dohody sa v názore výrazne líšili.
Q: Aké psychologické riziká sú spomenuté pri nútenom rodičovstve?
A: Viaceré príspevky varovali pred rizikom popôrodnej depresie, dlhodobého ľútosti a frustrácie rodiča, ktorý dieťa nechcel; jeden komentár priamo uviedol, že to „môže mať fatálne následky v podobe poporodnej depresie“.
Q: Ako zladiť pracovnú stáž v zahraničí (napr. ročnú stáž v USA) s plánovaním rodiny?
A: Diskusia odporúča tri prístupy: absolvovať stáž a odložiť rodičovstvo, ísť na stáž spoločne s partnerom a plánovať dieťa, alebo zostať a uprednostniť rodinu; v threadu autorka spomínala ročnú stáž v USA plánovanú na rok 2026 ako konkrétnu alternatívu.
Q: Čo robiť, ak ste sa pri vstupe do manželstva dohodli na dieťati a neskôr zmeníte názor?
A: Väčšina komentárov považovala zmenu názoru po dlhšom čase (v diskusii spomínané 10 rokov čakania) za dôvod na otvorenú komunikáciu a prípadné ukončenie vzťahu, pretože pokračovanie by pravdepodobne prinieslo dlhodobú nespokojnosť jednej zo strán.
Závery z diskusie
Zhoda
- Rozdielne túžby po deťoch sú v diskusii považované za zásadný dôvod pre ukončenie vzťahu alebo pre rýchle rozhodnutie o budúcnosti páru.
- Nikdy netlačiť človeka k rodičovstvu, ak dieťa nechce; diskutujúci opakovane zdôrazňovali, že dieťa má byť chcene.
- Potreba úprimnej komunikácie a rýchleho rozhodnutia, aby obaja partneri nestrácali čas.
Sporné názory
- Niektorí tvrdia, že „dieťa potrebuje matku prvý rok“ (argument uvádzaný manželom/neurológom), zatiaľ čo iní tvrdia, že otec, opatrovateľka alebo jasle môžu prvý rok plnohodnotne zabezpečiť starostlivosť.
- Niektorí považujú neskorú zmenu názoru za „podraz“ (vodiť partnera za nos), iní ju označujú za legitímnu osobnú evolúciu hodnôt, ktorá nie je klamstvom.
Otvorené otázky
- Ako konkrétne sklbiť náročnú vedeckú kariéru s rodičovstvom bez trvalého útlmu kariéry?
- Je rok materskej/rodičovskej naozaj postačujúci pre správny psychomotorický a emočný vývoj dieťaťa z pohľadu rodiča aj vedeckej kariéry?
- Kto by mal akceptovať väčšiu obeť pri kombinácii kariéry a rodičovstva — žena alebo muž — a ako to spravodlivo dohodnúť?
Spomenuté značky a firmy
Pepco
Spomenuté produkty a metódy
materská dovolenka, rodičovská dovolenka, dojčenie, umelé mlieko, popôrodná depresia, IVF, PAS (porucha autistického spektra), ADHD, diabetes mellitus, stáž v USA, rozvod, jasle, opatrovateľka
Miesta a osoby
USA, neurológ
Autorka, nemáte si vzájomne čo vyčítať. To, čo teraz napíšem, nemyslím v zlom, len ako taký podnet na zamyslenie z pohľadu tretej osoby. Možno sa mýlim, ale na základe toho, čo si tu napísala, to vnímam takto:
Obaja ste len nezrelí ľudia, ktorí išli do vzťahu s tým, že celý čas dúfali, že sa zmení ten druhý. Ty si dúfala, že muž sa zmieri s bezdetnosťou napriek tomu, že ti jasne povedal, že deti chce, a on dúfal, že z teba sa zrazu stane žienka domáca napriek tomu, že videl, že je pre teba kariéra absolútnou prioritou. Teda každý v tom vašom vzťahu myslel v prvom rade na seba a na svoje potreby a ako by sa im mal prispôsobiť ten druhý.
Doteraz ste asi nemuseli riešiť žiadne vážne životné problémy, každý riešil hlavne seba a svoju prácu a spoločné dovolenky, záľuby, a tak sa zdalo, že je to v podstate ideálne a vzájomne si vyhovujete. Lenže pevnosť vzťahu sa ukáže pri životných skúškach. A obaja ste sa zrútili hneď pri tej prvej. Boli ste len parťáci do pohody, nie do nepohody. Pravdepodobne ste postavili svoj vzťah na trochu detinskom vnímaní toho, čo to znamená rozumieť si. Takto ale zrelé vzťahy nefungujú. Vzťahy sú do veľkej miery o kompromisoch a obetách (ale nie na úkor popretia vlastnej osobnosti) a HLAVNE o komunikácii a rešpekte.
Je bežné a úplne legitímne, že človek zreje a môže zmeniť názory na niektoré zásadné životné otázky, prípadne že sa v ňom časom utvrdí nejaké presvedčenie, ktoré v ňom postupne tlelo (napr. že určite chce alebo nechce deti). Ale o tom sa treba aj priebežne aspoň trochu rozprávať a utvrdzovať sa v tom, že kráčame vzťahom spoločným smerom, a ak nie, akým kompromisom chcem do vzťahu prispieť (a či vôbec), aby sme tým vzťahom mohli kráčať spolu aj ďalej. Teda nepostaviť partnera pred hotovú vec – ty muža pred to, že ideš na stáž a deti nebudú, a on teba pred to, že zabudni na kariéru a vytváraj mi zázemie.
Takže aj keď už sú rozvodové papiere na stole, ja by som vás ešte objednala do manželskej poradne alebo k dobrému terapeutovi. Hlavne nato, aby ste sa naučili komunikovať a zistili, čo od života reálne chcete a čo ste v jednotlivých životných scenároch ochotní urobiť (napr. riešili ste vôbec niekedy, že aj keby ste to dieťa chceli obaja, jednoducho sa nemusí zadariť otehotnieť – a čo potom? Muž vás nechá a pôjde za inou, lebo vidí svoju ženu primárne ako prostriedok splnenia jeho sna o dieťati, a nie ako osobu, pri ktorej chce zostarnúť napriek všetkým životným búrkam a nezdarom? Alebo ak by malo dieťa nejaké zdravotné problémy, prípadne len bolo trochu náročné, ako to viaceré prispievateľky rozumne popisovali, ako konkrétne prakticky by váš muž priložil ruku k dielu, aby ste celú situáciu ľahšie zvládali? Lebo život nebýva taký ružový, ako si to naivne nalinkujeme vo svojej hlave. A byť prítomným otcom neznamená len ponosiť dieťa na rukách 15 min. každý deň po príchode z práce, ale reálne sa mu venovať a spolupodieľať sa na jeho výchove a starostlivosti. Je si tohto všetkého váš muž vedomý? Alebo sa zatne, ak nebude po jeho, ako to robí aj teraz, lebo je zvyknutý riešiť problémy takto? Zatiaľ mám pocit, že na to dieťa reálne nie je pripravený ani on...).
Možno poradňa už nepomôže vášmu vzťahu (pretože sa naozaj rozchádzate v zásadnej otázke a každý máte právo na svoju víziu života), ale pomôže to každému z vás pochopiť, čo ste robili zle a vyhnúť sa chybám do budúcnosti. A ak na poradňu nie je ochota, treba to brať tak, že ste si vyhovovali v istej fáze života, ktorá sa teraz uzavrela a každý z vás sa musí pohnúť svojím smerom. Je normálne, že k tomu patrí aj smútok zo skončenia niečoho dlhodobého, ale nestraťte sa v ňom a nepremárnite túto príležitosť pozrieť sa triezvo na to, čo nefungovalo a prečo to tak bolo. Neidealizujte si minulosť, ani svojho partnera, ani samu seba. Postavte sa k tomu férovo a hlavne realisticky. Aby mal každý z vás šancu prežiť naplnený život, aj keď to bude po boku iných, kompatibilnejších partnerov.
@makoveusi velmi pekne napisane
@anonym_autor dlhá diskusia, ale možno len taký podnet na zamyslenie. Ešte stále je zakorenený dojem, že žena nemôže mať kariéru a dieťa alebo deti zároveň?!
Ze si vedkyňa, vo výskume.....taka Marie Curie Sklodowska bola vedkyňa ešte na akej úrovni?! Ako prvá žena získala Nobelovu cenu, ako prvý človek získala Nobelovu cenu v dvoch odboroch...a čuduj sa svete mala dve deti, jej manžel tragicky zahynul pri dopravnej nehode, žila v čase, keď ženy vo výskume takmer neexistovali, v krajine odkiaľ pochádzala v tom čase nesmela ani študovať na vysokej škole, jedna jej dcéra a zať myslím tiež získali Nobelovu cenu, nehovoriac aký obrovský prínos mala jej práca pre celé ľudstvo.
To len taká myšlienka, že kariéra a dieťa sa vôbec nevylučujú, navyše v dnešnej dobe, keď máme toľko vymožeností a možností.
Totiž z príspevkov som nadobudla dojem, že dôvod prečo nechceš dieťa je kariéra.
Na ZŠ strávi človek 9 rokov, na SŠ 4 roky, na vysokej 5 a viac rokov a potom v práci desiatky rokov. Ten rok dva s dieťaťom doma je tak veľa? Áno o dieťa sa treba starať stále, aj keď je uz v škôlke, škole, prípadne s opatrovateľkou, ale ku kariére sa môžeš postupne vrátiť aj popri tom. Toľko podnety na zamyslenie.
Autorka, nemáte si vzájomne čo vyčítať. To, čo teraz napíšem, nemyslím v zlom, len ako taký podnet na zamyslenie z pohľadu tretej osoby. Možno sa mýlim, ale na základe toho, čo si tu napísala, to vnímam takto:
Obaja ste len nezrelí ľudia, ktorí išli do vzťahu s tým, že celý čas dúfali, že sa zmení ten druhý. Ty si dúfala, že muž sa zmieri s bezdetnosťou napriek tomu, že ti jasne povedal, že deti chce, a on dúfal, že z teba sa zrazu stane žienka domáca napriek tomu, že videl, že je pre teba kariéra absolútnou prioritou. Teda každý v tom vašom vzťahu myslel v prvom rade na seba a na svoje potreby a ako by sa im mal prispôsobiť ten druhý.
Doteraz ste asi nemuseli riešiť žiadne vážne životné problémy, každý riešil hlavne seba a svoju prácu a spoločné dovolenky, záľuby, a tak sa zdalo, že je to v podstate ideálne a vzájomne si vyhovujete. Lenže pevnosť vzťahu sa ukáže pri životných skúškach. A obaja ste sa zrútili hneď pri tej prvej. Boli ste len parťáci do pohody, nie do nepohody. Pravdepodobne ste postavili svoj vzťah na trochu detinskom vnímaní toho, čo to znamená rozumieť si. Takto ale zrelé vzťahy nefungujú. Vzťahy sú do veľkej miery o kompromisoch a obetách (ale nie na úkor popretia vlastnej osobnosti) a HLAVNE o komunikácii a rešpekte.
Je bežné a úplne legitímne, že človek zreje a môže zmeniť názory na niektoré zásadné životné otázky, prípadne že sa v ňom časom utvrdí nejaké presvedčenie, ktoré v ňom postupne tlelo (napr. že určite chce alebo nechce deti). Ale o tom sa treba aj priebežne aspoň trochu rozprávať a utvrdzovať sa v tom, že kráčame vzťahom spoločným smerom, a ak nie, akým kompromisom chcem do vzťahu prispieť (a či vôbec), aby sme tým vzťahom mohli kráčať spolu aj ďalej. Teda nepostaviť partnera pred hotovú vec – ty muža pred to, že ideš na stáž a deti nebudú, a on teba pred to, že zabudni na kariéru a vytváraj mi zázemie.
Takže aj keď už sú rozvodové papiere na stole, ja by som vás ešte objednala do manželskej poradne alebo k dobrému terapeutovi. Hlavne nato, aby ste sa naučili komunikovať a zistili, čo od života reálne chcete a čo ste v jednotlivých životných scenároch ochotní urobiť (napr. riešili ste vôbec niekedy, že aj keby ste to dieťa chceli obaja, jednoducho sa nemusí zadariť otehotnieť – a čo potom? Muž vás nechá a pôjde za inou, lebo vidí svoju ženu primárne ako prostriedok splnenia jeho sna o dieťati, a nie ako osobu, pri ktorej chce zostarnúť napriek všetkým životným búrkam a nezdarom? Alebo ak by malo dieťa nejaké zdravotné problémy, prípadne len bolo trochu náročné, ako to viaceré prispievateľky rozumne popisovali, ako konkrétne prakticky by váš muž priložil ruku k dielu, aby ste celú situáciu ľahšie zvládali? Lebo život nebýva taký ružový, ako si to naivne nalinkujeme vo svojej hlave. A byť prítomným otcom neznamená len ponosiť dieťa na rukách 15 min. každý deň po príchode z práce, ale reálne sa mu venovať a spolupodieľať sa na jeho výchove a starostlivosti. Je si tohto všetkého váš muž vedomý? Alebo sa zatne, ak nebude po jeho, ako to robí aj teraz, lebo je zvyknutý riešiť problémy takto? Zatiaľ mám pocit, že na to dieťa reálne nie je pripravený ani on...).
Možno poradňa už nepomôže vášmu vzťahu (pretože sa naozaj rozchádzate v zásadnej otázke a každý máte právo na svoju víziu života), ale pomôže to každému z vás pochopiť, čo ste robili zle a vyhnúť sa chybám do budúcnosti. A ak na poradňu nie je ochota, treba to brať tak, že ste si vyhovovali v istej fáze života, ktorá sa teraz uzavrela a každý z vás sa musí pohnúť svojím smerom. Je normálne, že k tomu patrí aj smútok zo skončenia niečoho dlhodobého, ale nestraťte sa v ňom a nepremárnite túto príležitosť pozrieť sa triezvo na to, čo nefungovalo a prečo to tak bolo. Neidealizujte si minulosť, ani svojho partnera, ani samu seba. Postavte sa k tomu férovo a hlavne realisticky. Aby mal každý z vás šancu prežiť naplnený život, aj keď to bude po boku iných, kompatibilnejších partnerov.