Nezvládam bývať sama
Ahojte, keď ste odišli v istom veku z domu bývať osamote, ako ste to zvládali? Ja to emočne nedávam. Vraciam sa do cudzieho bytu, nemám s kým zdieľať zážitky, nie, cez telefón alebo si napísať, nie je ono. Je mi veľmi smutno za rodinným životom, za takými banalitami, že vám niekto ráno natrie chlebík, večer pri telke pijete spolu čaj alebo proste len tak vedľa seba ste. Som z maličkej rodiny, neverila som ako som na ňu naviazaná. Sťahovať som sa nemusela, ale vekovo "sa už patrilo".
Ja chápem tvojich rodičov, v istom veku by sa malo dieťa osamostatniť. Ja nebývam s našimi od 19. Podnajmy, internát a zasa podnajmy. Ale zase ja som nikdy nebyvala sama. Vždy viacerí mladí ľudia v jednom podnájme, mne sa to tak páčilo. Ty si celkom sama v tom podnájme? Nerozmýšľala si bývať s viacerými ľuďmi? A stým babom ma to mrzí. Ale je určite dosť mužov, ktorí nemusia mať nevyhnutne deti, alebo biologické deti.
A nevies si casom kupit nieco svoje, aby si si spravila pocit domova?
Urcite ani neuvazuj nad navratom k rodicom, taketo smutne pocity su normalne, ale predpokladam, ze aj zvysok rodiny uz by chcel asi trosku klud a sukromie. Sustred sa na seba a co ti robi radost.
Si jedinacik? Ak ano a rodicia su s tym ok ja by som sa vratila. Rodicia maju aky velky byt?
Preco si robila to co si nechcela po com si netuzila a urobila si to len preto lebo sa “ patri”? nikdy by som nic take neurobila. A zvlast ked nemas rada byt sama, ja napr milujem nadovsetko byt sama, ist sama kamkolvek. Chodievaj rodicom kedy chces na kolko chces aj tam prespi. Ja som na zaciatku zvolila system ze do bytu som isla len na vikend a postupne som zostavala dlhsie. Nevedela som si predstavit zo dna na den vsetko odpustit ale nie z dovodu ze by som bola nerada sama ale proste som citliva neviem opustat ludi len tak
Napíšem trochu pomimo. Si stvorená nezit osamote. Neodmietaj žiť v partnerstve kvôli tvojmu problému. (Uvažovala som kvôli môjmu zdravotnému stavu podobne ako ty, v tom ťa úplne chapem) Je dosť chlapov, ktorí už majú vlastné dieťa a jednoducho im to doma nevyšlo, poučili sa z vlastných chýb. A ak sa budeš na to cítiť, myslím, že aj osamela žena bez muža môže dieťatko adoptovať.
Pokial ta rodicia nevyhodili,nevystvali od seba,tak je zbytocne byvat v podmajme a platit to tam....dobre,skusila si,nevyhovuje ti to,porozpravaj sa o tom s rodicmi a ked ti navhnu spontanne ze mozes byvat s nimi tak sa k nim vrat.....
V 25 r a každú chvíľu som bola doma bývala som blízko.Mala som z toho veľkú úzkosť, že už nikdy nebudem otcovi robiť cez víkend pomazánku, s mamou piť kávu a potajomky som plakala.Vsetci kamaráti sa tešili, že idú z domu a ja som plakala, že načo som odišla.Po čase som si našla priateľa a bolo to lepšie, ale mala som pocit, keď som odišla, že už nepatrím do rodiny😢
Našla som toto fórum až teraz, po par mesiacoch a zaujimalo by ma ako to zvladaš s odstupom času ? Úplne ti rozumiem
Ja som si aj doma musela sama natierat chlebik,takze ked som sa osamostatnila,nebolo mi smutno v tom zmysle ako pises. Prvy tyzden mi bolo smutno,ze skoncilo detstvo,ze uz nikdy nebudem doma byvat. Ale tak po tyzdni ma to preslo a byvanie som si uzivala. A hlavne,ja som nebola nikdy sama. Do bytu som chodila iba spavat. Ved som bola mlada,takze som mala aktivity,zila som. Musis aj ty zit. Ako moze byt mlady clovek sam? Ved mas tolko moznosti a z toho krasnejo,co cez den prezijes,zijes spomienkami aj vecer. Ak aj pride smutok,si velka baba,to musis vediet vyfiltrovat a vediet,ze rano zase vyjde slnko a bude krasne.
No konečne sa objavil niekto ako ja 🤦 ja som sa už dvakrát pokúsila osamostatniť a veru dvakrát som sa aj vrátila naspäť domov. Presne z tých dôvodov, ktoré uvádzaš. Dotka04 dala dobré rady, skúsim ich aplikovať, keď sa znovu odhodlám odísť 😁 Podľa mňa je to normálna vec a určite to neber tragicky, že si slabý kus alebo čo. Za mňa je to dar, že sa doma s rodinou cítime tak príjemne, veľa ľudí bohužiaľ nemá také šťastie. Každopádne ti držím palce ♥️
No napr ja by som naspat nesla. Skor by som zasla za psychologom.
Je v poriadku byt smutny atd ale nie sa tymto tak utapat a takto velmi smutit. Najdi si konicky, kamosky.
Myslim si ze 30 rocna zena by uz mala vediet fungovat aj sama, aj ked taky vztah s rodinou ako mas je velmi pekny, ale myslim ze keby sa vratis je to krok spat. Ale je to kazdeho rozhodnutie.
A deti ani manzel ti nezabezpeci ze ku koncu neostanes sama, nato sa neupinaj. Ale uprimne toto je trosku moj strasiak na stare kolena, ale nemyslim nato, naco sa zbytocne strachovat. Bude ako bude
Máš cez 30 a doma ti niekto natieral ráno chlebík? Bola si doma príliš dlho a príliš sa o teba rodičia starali. Najvyšší čas, že si sa odsťahovala. Od tvojho príspevku ubehli takmer 3 mesiace, tak dúfam, že už si si zvykla a si v pohode.
autorka - aj zmluva o podnájme raz skončí, príp. ju môžeš vypovedať. sťahovať sa iba kvôli tomu, že sa to ,,vekovo patrí,,? Môže ti byť ukradnutý názor druhých, a ešte aj platíš za niečo, čo nie je tvoje - v tomto nevidím zmysel v tvojom prípade. Ešte keby si splácala svoju nehnuteľnosť - ok - to po prvé. Po druhé, neviem si predstaviť v 30tke bývať s rodičmi. Ja som odišla ako 23 ročná. Chvíľu bývala sama, potom s priateľom. Užívala som si tú slobodu, nemusela som nikomu nič hovoriť, mohla som si robiť, čo som chcela, nikoho som nerušila ani mňa nikto nerušil. A natrieť chleba som si vedela aj sama. V 30tke teda dosť blbý dôvod na to, aby človek býval s rodičmi.
@dotka04 ten záver mi spravil deň 😀