Ničotný muž - už neviem, ako ďalej

Obcas mi je tak, ze si vravim "ved ma nebije, nepodvadza...".
O tretej prichadza domov z prace (kancelarska nuda) a v drvivej vacsine lahne na gauc. V noci je na mobile, zaspava o 1 avstava o 5 cize malo spi. A tak na tom gauci hnije. So mnou nic. Detom sa absolutne nevenuje, nema s nimi ziadny vztah (chova sa nim akoby boli vyzeneni,cudzi) v horsom pripade nas z toho gauca buzeruje. Nic ho nebavi, nema hobby, ciele, zaujem zit nic. Nic. Vsetci ho otravujeme. Pocas LD by mohol mat HO, ale chce byt radsej v praci. Ja neviem. Takto som si ten rodinny zivot nepredstavovala. Najradsej by som sa na polroka zbalila nech si ujasnime a zistime co dalej chceme.
Pride mi vyhorety. Zo vsetkeho. Ja aj som sa snazila. Nech je doma cisto,vonavo,stol plny,deti happy, rovnako zdochnuty. V lete vonku, obcas vylet - z neho tak pryští ta nechut byt s nami,robit s nami nieco. Ja len hltam to vsetko, som cim dalej tym viac zatrpknuta, neusmievam sa. Obcas naberiem silu a vravim si, ze kazdy sme nejaky, tak by som ho mala respektovat a prijat ho takeho aky je.
A viete co je na tom najvtipnejsie. Vzdy bol taky. Len ruzove okuliare... Mi to prislo mile. Aky nunik. Akurat tym rodicovstvom, tou zodpovednostou ktoru neuniesol, sa to zhorsilo.
A okrem toho mam milion inych trapeni. Toho roku uz musim zacat chodit k psychologovi. Ja uz nevladzem. Neviem. Co je este moja rozmaznana nespokojnost, a co uz fakt nieje ok.