Opustiť ho, aj keď ho ľúbim?

Ahojte. Začnem tým, že svojho partnera nadovšetko ľúbim a ako sa mi zdá, už tu svokra zrejme prispela svojim príspevkom. Hádam sa to k nej dostane, úprimne mi to je už jedno, pretože prestávam zvládať svoju momentálnu situáciu.
Partner má ťažkú fyzickú, psychickú prácu s nočnými službami, ja fyzickú prácu dosť náročnú. Sú dni, týždne kedy ja prídem domov a on už doma nie je, alebo príde z nočnej a doma nie som ja. Málokedy máme spoločné voľno.
V skratke … veľmi sa mi zdá, že môj partner má nezdravý vzťah s matkou. Všetko, ale že úplne všetko jej vešia na nos, dokonca aj veci, ktoré sa nehodia. Že má ona potrebu vedieť o každom prde, to som si zvykla. Alebo aj nie? Nie sú jej cudzie žiadne osobné otázky, ale že absolútne žiadne. Od otázky na môj plat, po to aký vážny je náš vzťah. Od manažovania nášho voľného času, po doslova maznanie sa so svojím synom. Áno, maznanie. Lizloni sa s ním, ako keby mal 5 rokov a to moje trdlo drží, lebo maminka by vraj chodila revuci týždeň, keby jej niečo na to povedal. Ja chápem všetky tie reči o tom, aký je jej syn, ako je ona jeho matka, ako ho ona porodila, ako sa oň starala a ja mám byť vďačná, slušná, poslúchať, načúvať, neriešiť, nemontovať sa. Ale občas mi príde, že sme v tom vzťahu traja.
Nemôžem povedať, že by partner bol zlý, je to skvelý chlap, starostlivý, milý, slušný. Skutočný dobrák a poklad, ľúbim ho nadovšetko. Ale občas, keď si dovolím povedať že niečo nie je ok, má dosť maniere maminku zastať. Nie úplne, vie aké má chyby, vie že veci preháňa, vie aká dokáže byť zvedavá. Jeho slovami : taká vegeta, užívaj si že ju ešte nepoznáš. Lebo raz sa stane že budeš doma a zaklope ti pri dverách, že prišla na kávu. (to bolo v čase,kedy som sa s ňou ešte nepoznala) občas z neho vyjde, že sa nemusím tváriť tak kyslo, keď s ňou telefonuje že tie moje pohľady sú nevhodné, že moja otrávená nálada na návšteve nie je slušná, že by som sa občas mohla premôcť a netváriť sa ako na poprave. Ale ja už nevládzem, nevládzem sa usmievať na človeka, ktorý má potrebu riadiť náš život, vnucovať svoje názory, ofučať sa keď partner povie že neprídeme, lebo chceme byť doma. Keď mu pripomeniem nepomer, ako často chodíme k jeho rodine a mojej, zháči sa že A kedy si povedala, že tam chces ísť? Reku nie často, lebo keď mám voľno som rada že sme spolu doma. A tu ako to píšem, som sa rozčúlila. Ako sa nemám tváriť ako na poprave, keď z milión strán sa na mňa rútia otázky o dieťati, byte, budúcnosti, voľnom čase, prečo nejdeme tam, tam, prečo nerobíme to a to. ALE KEDY?! Veď my sami na seba veľakrát nemáme čas, máme domácnosť, záujmy a kým niekedy všetko stihnem, je večer kedy treba ísť ku svokre. Tak samozrejme, že ja vyťažená z roboty a domácnosti absolútne nemám chuť na návštevy. Nemám chuť ani na rozhovory a už vôbec nie na takéto otázky a maznanie sa so synáčikom. Keď prídeme večer, na druhý deň máme prísť na obed…
Bože odpusť mi túto zlobu, fakt sa niekedy cítim ako odporný človek. Aj mi to príde ľúto, že sa neviem premôcť, netuším či sú tieto moje pocity oprávnené alebo je vo mne chyba, že to nechápem.
Lenže to moje polienko by bolo najradšej všade. Chápem, odišiel im pomyselne jediný chlap. Otec je lenivý, brat sa k robote nemá… tak veľa činností ostalo na mojom partnerovi. Skrátka robí ich aj keď je odstahovany, stále si berie zodpovednosť za veci, na ktoré sú tam aj druhí ľudia lenže jeho vraj svedomie hryzie keď vie, že nik iný to nespraví. Už som taká naštrbená, že aj keď ho ľúbim, opustim ho a prenechám matke… nech ma synka doma.