Pochybnosti vo vzťahu: Je čas na zmenu?

Ahojte dámy, už ste mi tu párkrát dobre poradili, za čo Vám ďakujem - ste úžasné. Mám o pár mesiacov 38, chodím necelého polroka s mužom. Na začiatku som mala/mám pocit, že to pôjde rýchlo... dieťa, svadba... už nemám na čo čakať a kedy "spoznávať". Je ku mne naozaj veľmi dobrý, je to dobrý človek, bol by skvelý otec, mám v ňom dôveru a istotu. Párkrát ma však chytili pochybnosti alebo ako to nazvať, ja už neviem, či len veľmi rozmýšľam a nehľadám len dokonalosť alebo je to opodstatnené. Som celkom aktívny človek, mám rada nové podnety, aktivity, výlety, zážitky... Uvedomila som si, že všetko, čo sme zažili, som "zapríčinila" ja. Vymyslela, zariadila, odviezla (nemá vodičák ani auto). On zakaždým s radosťou ide, teší sa. Ale zatiaľ on neprišiel so žiadnym nápadom a už vôbec nie organizáciou. Neviem, či sa dobre vyjadrujem. Nemyslím, že som extrémista... Ide o klasické "poďme sa prejsť tam a tam", poďme si pozrieť film, navariť to a to, skúsiť reštauráciu, von za kamošmi, na víkend na výlet... A ja sa bojím, či mi to nebude vadiť. Viem, že v živote nejde o toto, ale aby v budúcnu nebolo na mne potom všetko, ak chápete ako to myslím. Nechcem sa cítiť ako muž. On nie je lenivý, ani neaktívny. Naopak, má prácu, svoje hobby, ktorému sa plne venuje a mám pocit, že by mal kvôli tomu ako keby klapky na očiach. Vidí len ten svoj svet, v ňom je odborník, za čo ho obdivujem, ale mimo toho mu chýba taký všeobecný rozhľad. Už sa viackrát stalo, že som mu vysvetľovala úplne banálne veci. Posledná vec, keď sme s priateľmi/známymi, on je celý čas ticho. Ale extrémne. Dokonca aj s priateľmi z jeho strany som komunikáciu "viedla" ja a on bol ticho. A to ja som dosť introvertný typ. Nejaký príklad. Boli sme na hodoch, stretli skôr-jeho priateľov, on ich videl po dlhých mesiacoch a nič. Nespýtal sa ich nič, len odpovedal na otázky, ticho som zachraňovala ja. Celý deň na hodoch bol ako moja bábika, len sa ticho držal a chodil, kam som chcela (pýtala som sa ho, či chce..či ho to baví ...). Neviem, či je to správne slovo a je mi veľmi ľúto, že to vyslovujem, ale asi som sa s ním nudila. Žiadne nadšenie pri čomkoľvek, žiadne myšlienky večer, že pekný deň za nami. Baby, mne je do plaču. Prosím povedzte mi... preháňam?
Pracuje aj s deťmi, bol by skvelý otec, ale mám pocit, že keby nemáme mať deti, tak neviem, či by som bola šťastná s ním. Mala som predtým presne opačný vzťah, bolo mi s ním úžasne, ale nevedela som si predstaviť založiť s ním rodinu. Opísala som tu samé negatívne veci, lebo tie riešim a chcem na ne iný pohľad, ale tých pozitívnych je veľa. Keď som s ním napr sama doma, cítim sa super, uvoľnená, milovaná, sama sebou, verím mu a ešte si v hlave poviem, že aké blbosti riešim. Nikdy som nemala taký pocit bezpodmienečnej lásky ako pri ňom. Je šikovný, otvorený, citlivý...
Mám 38. Neviem si predstaviť to ukončiť a začínať odznova. Posledná "šanca" na rodinu. Nie je to jediný zmysel, ktorého sa držím, už som celkom vysporiadana so všetkým, ale tak treba brať do úvahy aj túto informáciu. Ďakujem Vám za všetky názory.