Potrebujem niekoho na dôverné vypočutie

Si tu 5 rokov. Ja som totálny antitalent na zapamätajte si nickov,ale keby mi horelo za pätami,tak par ludi tu viem osloviť a myslím,že by mi poradili,pomohli.Lebo riskuješ,že sa zdôveriš nevhodnej osobe.

@janinah ja som tu vôbec nikoho nepoznala,modrý koník som mala kvôli bazaru a kvôli občasným radám.
Je mi v podstate jedno komu sa zdôverím,hlavne že to zo seba dostanem

@banderaska29 pokúsim sa o to

@romcix213 Aj mne môžeš kľudne napísať 💛

Ani neviem kde vlastne začať asi úplne od začiatku však? mám vzťah, teda sem tam sa zdá že to tak nie je ale je to zložité, alebo teda bolo... z toho vzťahu máme s priateľom dieťa, syna, boli sme spolu krátko ked som otehotnela takže sme vlastne nemali čas byť poriadne partnermi a hned sme sa stali rodičmi. Bude to znieť zvláštne ale až teraz po rokoch sme sa rozhodli bývať spolu, divné viem ale okolnosti nás k tomu donútili... hlavne môj strach zo všetkého. Tak či onak počas toho vzťahu sme si s partnerom prešli rôznymi krízami a skúškami ale vždy úspešne, až táto posledná bola taká tá ťažšia partnerská kríza, stalo sa to asi pred 3mi mesiacmi, partner spoznal jednu ženu, veľmi sa zblížili a my sme sa akoby, nič spolu nemali tým som si istá ale niečo mi vždy hovorilo že ho strácam ale aj napriek svojmu vnútornému boju som to ustála a nechala to, viem že žiarlenie, plakanie prosenie by ma ako ženu len ponížilo hlavne sama pred sebou by som si pri prosení pripadala úboho...
Nedávno sme sa s priateľom o tom pri sťahovaní rozprávali, veľmi dlho povedala som mu o svojich obavách a o všetkom lebo už mi zo všetkého išla vybuchnúť hlava. Priateľ mi povedal že tá žena je len kamarátka že si veľmi rozumejú ale skôr to je na takej súrodeneckej úrovni, navyše ona je po veľmi zlom rozvode a vzťahu, sklamaná zo všetkého. Povedal mi že spoločným bývaním, zmenou práce a tým všetkým sa stávame jeho prioritou ja a syn. Nie že by to tak doteraz nebolo, čo sa týka syna vždy sa snažil venovať sa synovi naplno aj ked často krát sa nedalo dlhšie ako dve tri hodiny. Ale viem že syna ľúbi len ja mám pocit že posledné tri mesiace sme sa vzdialili. Neviem ale ako sama seba nadchnúť aby to bolo inak. Preto v poslednom čase rozmýšľam že by sme aj ako partneri mali začať tráviť spolu voľný čas. Nemyslím tým zobrať sa na týždeň len my dvaja niekam bez syna ale občas byť proste len my dvaja aj keby len na jednu noc počas víkendu keby si malého zobrala jeho alebo moja mamina. Ale myslím že toto je taký ten plusový bod kedy by sme si dali viacej istoty.... Takto priateľ mi stále opakuje že pre neho som krásna taká aka som, že nepotrebuje inú ked vie že má doma krásnu priateľku ktorá mu dáva lásku.... len ja mám pocit že nie som dosť dobrá a pochybujem o sebe preto dúfam že všetko to práve spoločné bývanie aj chvíle zmenia.....

toľko asi všetko

@romcix213 Mňa zaujalo,že ste boli spolu krátko, keď sa vám narodil syn ale až po rokoch ste sa rozhodli bývať spolu. Ako ste fungovali predtým ako partneri počas tehotenstva a následne po narodení syna? Zaujímal sa o vás priateľ, staral o syna? Ako prišlo k tomu, že ste začali bývať spolu, hlavne tesne po tom, čo píšeš že sa zaplietol s inou? Také zvláštne celé. A v neposlednom rade, keď hovorí že má doma krásnu priateľku, prečo nie manželku? Netúži po tom byť s tebou rodina? Z toho možno pramení tvoja neistota a pochybnosti o sebe.

@morusha ako som písala bolo to dosť komplikované,priateľ sa vždy zaujímal,chodil so mnou na kontroly dokonca bol pri pôrode takže záujem tam bol.
Čo sa týka bývania je to hlavne preto že ja som potrebovala na začiatku pri sebe maminu,mala som veľmi silnú popôrodnú depresiu ale priateľ za nami chodil a pomáhal mi len ja som potrebovala čas a navyše jeho mamina mala dosť zložité zdravotné obdobie,nakoľko jeho mamina je ako moja tak som ju nemohla nechať bez pomoci,hoci áno potrebovala som ho,potrebovala ho aj jeho mamina.

A čo sa týka manželstva a podobného,to u nás proste nehrozí,nikdy sme nechceli ani svadbu ani nič takéto,chceli sme spolu bývať len ako som písala bolo to celkom komplikované a v neposlednom rade čo sa toho byvania týka tak obaja sme zmenili prácu a nakoľko nemôže dochádzať a ani nechcem aby dochádzal po dlhom rozhodovaní sme sa rozhodli takto.

Čo sa kamarátky týka,toto absolútne neriešim,my sme si to vysvetlili,porozprávali sme sa,rozhodli sme sa a hlavne viem že obaja sme také povahy aké sme ale vieme že obom nám vadí aj kvôli malému aj kvôli nám že sme tak dlho od seba. To bol taký prvý bod do spoločného bývania.

@romcix213 Píšeš tak rozporuplne, na jednej strane máš pocit, že nie si dosť dobrá, pochybuješ o sebe, strácaš pevnú pôdu pod nohami, trápiš sa obavami...na strane druhej, že ten románik už absolútne neriešiš a vysvetlili ste si to. Si si tým istá? Z čoho teda pramenia tie pocity? Ako to teda naozaj je? Lebo podľa mňa si to stále nespracovala. Keďže konečne po rokoch začínate spolu bývať, mala by si sa tešiť ako budete konečne spolu a nie je to tak. Namiesto toho si plná rozporuplných pocitov... skús si presne a pravdivo sama pred sebou pomenovať čo cítiš, aké sú tvoje konkrétne obavy, z čoho pramenia a tak sa posunúť ďalej...až reálne spolužitie ukáže, či vam to bude fungovať a či sú tvoje obavy opodstatnené.

@morusha som si istá že to čo bolo už nie je a viem že ani žiadny románik nebol,len som si niečo silou mocou nahovárala a sama neviem prečo,na druhej strane som tomu začala chápať ale tie pocity sú z pochybností ktoré mám,hoci keď nad tým rozmýšľam tak viem že žiarlim a nie je to pre mňa bohvieaké že priateľ si je blízky s inou ženou ale na druhej strane,nikdy mi nebol neverný ani mi neklame,nikdy som nemala dôvod o ňom pochybovať....skôr to je o tom že pochybujem o sebe ako o žene lebo sa sama sebe nepáčim a on ma stále trpezlivo presviedča že som krásna taká aká som a že som úžasná priateľka aj matka...je pravda že sem tam sa chytíme ale viem že už nemám o čom pochybovať,priateľ bude teraz takmer týždeň pracovne preč a keďže som na PN a mala som možnosť,nemohla som ísť kvôli kontrole

všetci mi hovoria že spoločným bývaním sa všetko vykryštalizuje a upokojí