Prečo cítim zlosť k mame?
Prečo k nej cítim zlosť? Prečo mám na ňu samé zlé spomienky? Starala sa o mňa a o brata sama. Veľmi sa snažila, robila pre nás všetko. Nikdy si domov nepriniesla cudzieho chlapa (o čo som ju aj istý čas prosila, chýbal mi otec), nikdy sa neflákala, nechodila po baroch ale z prace rovno k nám. Bola veľmi veriaca, taká samaritanka. Pomáhala všetkým naokolo. Vždy u nás niekto zvonil, lebo niečo potreboval - chlieb, peniaze, oblečenie...
Prečo si napriek tomu všetkému neviem spomínať na pekne chvíle? Nenávidím cirkev, kostol, vyčítam jej strašne veľa vecí. Niekedy mám výčitky, prečo mám k nej taky postoj a niekedy citim, že sa stalo niečo, čo ma od nej veľmi silno oddelilo. Mám výčitky lebo si myslím že si to nezaslúži. Celý život obetovala pre nás.
Ono je to vlastne tak,že keď sa človek v tom začne vŕtať,zistí,že ťa matka má tie isté zranenia,nedostala lásku od rodičov,bola vychovaná prísne.Keby šiel človek do hĺbky,by zistil,čo si ten rodič nosí na pleciach .. Z pokazeného stroja nikdy nedostaneš dokonalý výrobok..No moji rodičia čím mali ťažší život ,tým boli tvrdší....Zas na druhej strane,otca som v chorobe a ani tažkej nikdy nepočula jajkat..Kamoškin otec len jajká a ona už je z toho na nervy..
Trocha mi to pripomina moju mamu, navonok posobila ako uzasna zena, oblubena, pred ostatnymi sa hrala na pani empaticku, len my v rodine sme videli chybajucu empatiu a pretvarku. Ale ako matka bola ok, navarila, upratala, starala sa o nas, sila, strikovala, len ta materska blizkost a uprimny cit akosi neboli citit.
Ahoj, napíšem Ti niečo odlišné, ako ostatné baby, ale možno Ti to pomôže vidieť situáciu aj z iného uhla pohľadu. Tiež som mala veľmi ťažké srdce na mamku, tá moja by sa tiež pre iných rozdala, každý ju vnímal ako veselú, milú, empatickú a vždy ochotnú pomôcť. Nik ani len netušil, koľkokrát mi ublížila, ponížila ma či urazila, a aké toxické jej správanie vedelo byť, keď som sa ja alebo iní ľudia v jej okolí nesprávali podľa jej predstáv. Bolo by toho na román, čo som s ňou všetko prežila. Tak veľmi som chcela, aby ma mala rada takú, aká som a nie iba takú, akú ma ona chcela mať. Náš vzťah postupne ochladol, vzdialili sme sa, a aj každá komunikácia mi pripadala neúprimná, akoby sa rozprávali dvaja cudzí ľudia, ktorí nemajú inú možnosť... Prečítala som more psychologickej literatúry a aj keď mnohé jej reakcie rozumom neviem pochopiť a nenachádzam pre ne vysvetlenie, pochopila som, že sú len výsledkom jej ťažkého detstva a prežitých vlastných tráum. Ale iné som chcela. Moja mamka pred pár dňami nečakane zomrela, bola ešte mladá a vôbec sme na to neboli pripravení. A zrazu mi je nesmierne ľúto, že sme náš spoločný čas takto premárnili. Dala by som čokoľvek, aby tu ešte bola, aby bolo komu zavolať, koho objať, komu vyberať vianočné darčeky. Mala svoje chyby, ale bola to mama, inú už mať nebudem. Prosím Ťa, viem, že to nie je ľahké, ale ak Ti maminka nejakým naozaj zásadným spôsobom neublížila, pozbieraj všetku svoju silu na odpustenie a využi čas, ktorý Vám ostáva lepšie než utápaním sa v starých krivdách. Ver, že v Tvojom detstve bola najlepšou mamou, akou dokázala byť, aj keď to možno nebolo podľa Tvojich predstáv. Ale práve vďaka tomu, že bola, aká bola, si dnes práve tou osobou, akou si. Ak Ťa niečo zabolelo, dnes si vďaka tomu silnejšia, ak Ťa niečo ponížilo, možno aj to Ťa neskôr motivovalo k vyššiemu úsiliu, ak Ti čosi chýbalo, o to viac si to teraz vážiš. Na čo myslíme, to rastie, preto skús myslieť, spomínať iba na pekné chvíle a zážitky, uvidíš, že si spomenieš na mnohé. Možno si sa neraz cítila odstrčená, ale pomysli si na to, že mamka iste pomohla mnohým ľuďom v okolí a aj vďaka nej je tento svet o čosi krajší. Vezmi si z jej výchovy to, čo je hodné nasledovania a ak Ti je čohosi ľúto, tak to ber tak, že máš šancu byť v týchto oblastiach lepšou mamou pre svoje deti. Mamka má možno kdesi hlboko v sebe tiež iba zranené dieťa, ktorému sa nedostalo v detstve dosť lásky, tak choď, objím ju a daj jej najavo, že ju ľúbiš bezpodmienečne, takú, aká je, aj s jej chybami a nedostatkami. Ak dokážeš odpustiť, uľaví sa Ti.
čo tvoj otec ? Voči nemu čo cítiš ? ten sa ako o vás staral , koľko času vami trávil ?
Autorka, obuj si mamine topanky a prejdi jej zivot.
Ja som mala tiez pre mojho syna naplanovany zivot ako z rozpravky.
Bohuzial manzel zomrel ked Mal syn 3 rocky. Zostala som na vsetko Sama, ale ze uplne Sama.
Velmi by ma bolelo, keby mi syn vycital podobne malichernosti, ako Ty svojej mame.
Ja Tu od Rana do vecera makam, vecer uz vyslovene padam na hubu. Tiez cez vikendy nikam nejdene, lebo vies co, normalne som unavena a chcem si oddychnut, tiez aj treba uvarit a podobne.
Chod k mame, umy jej okna, vygruntuj but, dones obed. A potom od nej chci, aby sa venovala tvojim detom.
To, ze si Isla do skolky ako dvojrocna, no moj syn isiel v Roku, v UK je to normalne. Teraz co budem za najhorsiu matku?
Autorka prečítaj si toto a nestazuj sa za svoj úžasný život
https://www.modrykonik.sk/forum/rodinne-problemy/manzel-usiel-od-zodpovednosti/
Doba sa zmenila a aj výchova detí, prístup k rodine, vzťahom... naše mamy robili maximum a najlepšie ako vedeli. Veľa vecí neriešili ako sa teraz rieši, napr. to kojenie, ale zase máloktorý muž sa zapájal do domácnosti. Materská bola kratšia a každý musel pracovať. Dnes si vieme veľa vecí zistiť, naštudovať, ale oni len vychádzali z toho, čo videli doma a to nebolo asi vždy ideálne. Snažila by som vidieť tie pozitíva na mamke a ostatné neriešiť.
Ubližuješ sama seba aj jej. Vieš ako by Ti bolo ľahko, keby si dokázala odpustiť. Vcítiť sa trochu do nej vtedy pred pár rokmi.
Možno pomáhala, lebo ona sama sa bála, čo ak vy budete potrebovať pomoc. A cirkev? Nie som veriaca, ale tiež sa starám o deti sama a vieš ako taká žena potrebuje oporu? Ona ju našla asi v kostole. A povedzme si úprimne, kostol je možno duševná opora, ale aj strašenie. Možno z toho strachu vás nútila k viere. Lebo dúfala, že tam nájdete oporu.
Keby si sa to snažila pochopiť z tej jej strany. Nikto netvrdí, že bolo všetko u vás dobré, ale určite to nerobila so zlým úmyslom a zákerne zle. Možno stačí prijať fakt, že to bolo zlé a urobila asi veľa chýb, keď Ti spôsobila takýto postoj až do dospelosti. Ale určite nie zámerne a zákerne.
Keď si mama určite si aj Ty už urobila nejaké chybičky. Určite nie zámerne a možno aj nevedome. Myslíš, že by si sa potešila, keby Tvoje dieťa na Tvoje chyby pozeralo niekedy takto?