Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
    Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.

    Keď Emka usúdi, že bábiky súrne potrebujú chladničku...

    (2 fotky)
    fliacik
    Správa bola zmenená    13. jún 2017    

    Emka zas boduje.
    1. Obula som jej nové topánky. Babka videla, že nejako kriví spodnú peru, tak rýchlo začala chváliť, aké má pekné topánky. A pýta sa dedka, či jej kúpi také isté, ako má Emka. Dedko sa zasmial, že veru nie, že babka má topánok dosť. Emka sa otočí a zavrčí: "Dedko, Ty si taký lakomec!"
    2. Emka všetky svoje bábiky nazvala Evičky (aspoň si ich nemýlim). Každá spí vo svojej postieľke, má svoj vankúšik aj paplónik (babky našili), svojho plyšáka na spanie, Emka ich poctivo prezlieka, kŕmi, večer im číta rozprávky. V sobotu ráno mi rozpráva príhodu z noci: "Predstav si, mama. Ja si tak spím a zrazu ma zobudil hysák - Evičky sa chceli pritúliť!" 😀
    3. Emka má celý rituál ukladania do postieľky, ktorý dokonale ovládam iba ja. Ak niečo nie je podľa predstáv, paplón mi odkope a musím začať odznovu. Včera ma už nahnevala, lebo vymýšľala a vymýšľala, hoci už všetko bolo dokonalé. Tak som jej paplónik natriasla naposledy a oznámila som, že odchádzam spinkať a ak sa jej nepáči, nech si to opraví sama. Zatvorila som dvere na izbičke a odtiaľ sa ozvalo: "Veď počkaj, mama, zajtra Ti to vrátim!"
    4. Cez víkend sme boli na chalupe. Ja som spala s malým v spálni, Emka vo vedľajšej izbe. Tak veľmi si cez deň užívala záhradu (bývame v paneláku), že ani spinkať ju nebavilo. Ráno po piatej ma zobudil čudný zvuk. Pozriem na budík a napínam uši. A z izby sa ozýva: "Raz, dva, tri a ideme -
    Spievankyyy, spievanky". Otvorím dvere a to Emka robí koncert nášmu psíkovi na starej mini gitarke s dvomi strunami. Údajne si sám vypýtal, ktorú pesničku chce počuť 😀

    Emka sa mi zase stará o dobrú náladu:
    1. Kúpeme sa spolu, keď tu zrazu Emka skríkne: "Ježiši Kriste, mama, veď Tebe začínajú rásť chlpy!"
    2. Dnes ráno prišla do kuchyne s bábikou v kočiariku a vraví mi: "Pozri, mama, aké krásne bábätko sa mi narodilo a ako pekne spinká. Ani nekričí, neplače, nevyvádza, nedýcha, ani mi cestou neskočilo pod auto..."

    fliacik
    9. nov 2016    Čítané 321x

    Deti by nemali trpieť...

    V pondelok nám operovali synčeka. Má iba rôčik, je ešte taký maličký, bezbranný a nevinný. Keby to bolo v mojich silách, ľahla by som si na ten operačný stôl radšej ja namiesto neho. Žiaľ, nešlo to a ja som sa mohla len bezmocne prizerať, ako mi ho berú z náručia na operačnú sálu a zatvárajú predo mnou dvere. Do poslednej chvíle sme však s manželom boli s ním, pestovali ho, bozkávali, objímali. Aby vedel, že sme tam s ním, že ho nekonečne milujeme a vždy budeme. Ale o inom som chcela.  

    Na oddelení som spoznala malú Laurinku - dievčatko so stómiou. Mohlo mať tak zo 5 rokov, ale pohľad taký smutný, akoby odrážal storočné zlé skúsenosti. Hrdinsky si so sebou nosila svoj sáčok napojený na umelý vývod a všetkých pacientov zásobovala plastovou zeleninou, ktorú sama "uvarila". Stretli sme sa na chodbe, pri dverách do synčekovej izby. Nesmelo stála na prahu a váhala, či vojsť alebo radšej nie. A potom ma chytila za ruku a opýtala sa, či môže ísť dovnútra so mnou. Lebo sa bojí uja. Vnútri bol iba môj manžel, tak som ju uistila, že jeho sa nemusí báť. Namietla: "Ujovia bijú deti!" Opäť som ju uistila, že tento ujo detičky nebije, on ich ľúbi a opatrne som sa opýtala, či ju jej ocko bije. Ešte viac zosmutnela a len smutne prikývla. Až neskôr som sa dozvedela, že Laurinku doma čaká ďalších 7 súrodencov, preto ju mama nesprevádzala pri hospitalizácii. Na druhý deň ju mali operovať. My sme už doma z nemocnice, no toto dievčatko mi neschádza z mysle. Mám ju pred očami, ako smutne blúdi nemocničnými chodbami na odrážadle a každému kladie zvedavé otázky typu "prečo?" "Teta, a ty sa prečo nevoláš Ružena?" V deň operácie pri nej nikto nestál, nedržal ju za drobnú rúčku, nehladkal po vláskoch. Ten smutný pohľad budem mať ešte dlho pred očami. Tváričku, ktorá nepozná úsmev. Drobné telíčko stratené vo vzorovanom pyžamku. A cítim strašný smútok na duši. Deti by nemali trpieť, prvé roky ich života by mali byť naplnené šťastím a smiechom. A každý deň by mali cítiť, že sú chcené a milované. Oni sa na tento svet nepýtali, to my - rodičia im dávame život. Z rozmanitých dôvodov. Ale ak už sú raz tu, majú dostať všetku lásku, ktorej sme schopní. Ich očká majú žiariť šťastím a detskou bezstarostnosťou a domov má byť ich bezpečným prístavom. Kiežby už žiadne nemuselo trpieť...