Závidíte, keď nemôžete mať deti?

@pribinak ocakavam odpoved na otazku ci maju negativne pocity voci ludom co maju deti

Mozno nejde o zavist, ale o bolest, ktoru bezdetní par pocituje ak velmi tuzia po dietatku a vedia ze to nepojde. Mne ked zomrelo babatko nemohla som sa pozriet na inu tehotnu zenu, ci zenu s kocikom. Neskor to preslo. No bolest zostala. Daj im cas. Ty si nedokazes predstavit cim prechadzaju. Je to podobna situacia.

@zuzinka888 dakujem za odpoved❤️

@zuzinka888 a velmi ma mrzi vasa strata

Aj ked na to nie su hrdi, vacsina z nich ma tieto negativne pocity ako je zavist, hnev, pocit nespravodlivosti, beznadeje a aj bolesti (hovorim aj z vlastnej skusenosti).
Je to uplne prirodzene, pretoze to je velmi narocna situacia v zivote cloveka, specialne zeny.
Co sa tyka psychickej zataze, je to porovnatelne s onkologickym ochorenim, su na to vyskumy 😢

Pravdepodobne im to nie je prijemne sa pozerat na vase (teda cudzie dieta), ale to neznamena, ze vam praju nieco zle.
Docasne sa vyhybaju kontaktu s ludmi, ktori male deti maju. Kazdy sa s tym vyrovnana po svojom. A ked to spracuju (idealne tym spravnym sposobom), tak potom deti znamym praju a tesia sa z nich uprimne.

ja to poviem z inej strany, ked mi zomrel syn a tretie dieťa sa narodilo s istym hendikepom, tak áno závidela som, uvedomovala som si, že oni za to nemôžu, ale nesmierne som trpela, že prečo oni majú to šťastie a ja nie, každé narodenie dieťaťa vo svojom okolí som si odplakala zavretá v kupelni, nedokázala som sa tými ľuďmi úprimne tešiť - takže áno, vyhýbajú sa, lebo to ešte nemajú spracované, treba im nechať priestor, môže to trvať dlhšie aj nemusí, skús si otočiť situáciu, ako by si sa ty cítila a hneď pochopíš...

@camelie12
@felycity dakujem vam baby za odpovede. Ano asi este potrebuju cas len uz su to roky co o tom vedia ze to nepojde tak som myslela ze to zoslabne casom. Inak su to naozaj skveli ludia preto ma trochu mrzi ze nepridu pozriet

Ja to môžem zhodnotiť len z podobnej strany ako máš ty a pozorujem, že tak ako vo všetkom, ľudia sú rôzni. Mali sme v okolí pár, ktorý s nami náhle úplne prerušil kontakt kvôli narodeniu nášho prvého dieťaťa. Do istej miery chápem, že nás nechcú vydávať s deťmi, lebo im to pripomina, že oni deti nemajú, aj keď si myslím, že aspoň zablahoželať k narodeniu dieťaťa mohli (a pokojne mohli navrhnúť, aby sme sa stretli bez detí a hovorili o inom ako o deťoch). Druhý pár bol v inej situácii- on dieťa chcel, ona nie. Po narodení nášho dieťaťa stopli kontakty, i keď on sa ešte párkrát ozval, ona na naše správy odpovedala vždy len jedným slovom, úplne zjavne o nás už nechcela počuť (tak isto pristupoval k iným párom z partie, takže nie sú teraz v kontakte v podstate s nikým mimo práce). Tretí pár sa s nami rád stretáva, dokonca sa stále vypytujú na decká. Ja som síce vždy mala isté zábrany túto tému pred nimi rozvijať, ale vydiskutovali sme si to a povedali, že sú síce nešťastní, že dieťa sa im napriek umelému oplodneniu nepodarilo, ale k ostatným rodičom necítia žiadne negatívne emócie (naše deti ich tiež majú radi).

Myslím si, že keby sa to stalo mne (kebyže som nemohla mať deti), mala by som problém vidieť cudzích šťastných s deťmi, nie ešte k tomu blízkych. Určite by som obmedzila kontakt, pre moju psychiku.
A nemyslím si, že je na tom niečo zlé, ak niekto má také myšlienky. Proste to tak cíti a je to pre neho veľmi ťažká situácia.

Našťastie ja mám vo svojom okolí presný opak. Mám páry, ktoré potratili, ďalšie ktoré majú jedno a viac nemôžu (aj keď oni by prijali aj futbalový tím) a mám páry, ktoré sa snažia roky a nemôžu, vedia, že ani nebudú môcť.
A všetci nášho malého zbožňujú, radi s ním trávia čas, hrajú sa, stále sa na neho pýtajú, volajú, rozmaznávajú ho. Ale verím, že v kútiku duše im je to ťažko a o to viac si cením ich lásku.

Takže každý človek to má v sebe inak. Určite im to neber za zlé.

Nie je to závisť, ale bolesť. U mňa neplodnosť prišla zo dňa na deň bez varovania a ako následok inej liečby.
V začiatkoch to bolo náročné, návštevám som sa vyhnúť nevedela, ale časom som si zvykla, ale zmieriť sa so situáciou stále neviem a stále to bolí. A teda bolo už mnoho situácií, kde druhá strana nevedomky mala poznámku, ktorá neplodnému páru dokáže ublížiť. Teraz mi napadla aj taká prkotina, ktorá dokáže zabolieť, keď MK na deň matiek rozosiela každému srdiečka s blahoželaním, neuvedomuje si, že niektorá mohla prísť pred 3mesiacmi o dieťa alebo byť v nejakej podobnej situácii a opäť to otvorí rany.
Daj im čas.

Nemyslim si ze zavist. Skor smutok. Bolest.
Je to urcite neskutocne tazke. Hlavne ak to je take ze sa ozaj roky nedari. Ak mozno ozaj uz stratili aj poslednu davku nadeje.
Poviem ti ked sme cakali tretie ja som dlho plakala. Nevedela som babatko akoby prijat. Mala som vycitky ze my “uz” tretie a niekto nema ani jedno. Fakt ma tie vycitky priam zozierali ☹
A vtedy som si uvedomila ze ake myslienky su na tej druhej strane?
Teraz cakame stvrte. Tie myslienky prisli ale nie az v takej rezii ako vtedy ale…. Ked pocujem ze co? dalsie? Lutujem vas….
Tak to zamrzi. A mozno taky moj obranny system je odpoved-ze mne je hlavne luto tych ktori nemaju tolko stastia/moznosti ako mame my ☹

Nejde o zavist ako taku, aj ked samozrejme otazky typu "preco oni a ja nie" hlavou prebehnu. Zavist je pre mna nieco negativne. Tu ide skor o bolest, ktora sa neda opisat. A u kazdeho sa prejavuje inak, ale ide o bolest... deti su vsade okolo nas, tomu sa vyhnut neda. Ked stretnes niekoho, tak bezna "nevinna" konverzacia je pocasie, praca a rodina... a mnoho parov sa s bezdetnostou vyrovnat nevie, je to prilis tazke spracovat. Takze oni sa nevyhybaju Vam, oni sa snazia chranit pred vlastnou bolestou, ktora im je pripominana odvsadial.

Smútok možno, závisť alebo iný negatívny pocit prečo oni ani a my nie, nie.

To je tak divne napísané, že závisť. Je prirodzené, že ak to nemajú v sebe spracované nebudú sa hrnúť chodiť za malými detmi a jatriť svoje rany. Rešpektuj to.

Ano, ked som nevedela otehotniet a okolo mna vsetky kamosky a sesternice rodili ako jablone, tak kazda nova sprava o tehotenstve pre mna bola bolestiva. Ja som im tie deti priala, ale citila som bolest a smutok, ked som videla ako sa moja najvacsia tuzba naplna vsade okolo a mne nie je dopriate. Ja som sa stretnutiam s detmi nevyhybala, naopak vyhladavala som ich a pomojkanim cudzieho babatka som si kompenzovala, co som nemala. Ale u mna bolo, ze sa nedari dlhodobejsie, nie, ze dieta nikdy nebudem mat. Moja sesternica sa po rokoch snazenia a neuspesnych umelych oplodneniach zacala vyhybat rodinnym akciam, kde boli deti. Udrzuje kontak so starsimi clenmi rodiny, ale inak sa odseparovala. A ja jej to nemam vobec za zle. Mozno keby som mala za sebou roky neuspesneho snazenia s vedomim, ze ostanem bezdetna spravam sa rovnako. A zas mam kolegynu, po niekolkych potratoch, ma uz 45 a vie, ze mamou sa uz nestane. A ona zasa spolocnost deti vyhladava, pyta sa na ne, kupuje im darceky, a tak. Kazdy sa s tou tuzbou a bolestou vyrovnava po svojom.

Ano, mala som negativne pocity ked sa nedarilo. "Zavidela" som, nie v zmysle ze nedoprajem, ale ze preco nie aj ja.

Najhorsie boli reci tych ktorym sa zadarilo ani nevedeli ako, na prvy sup, taki co ani neplanovali a ups cakame dalsie. Take co boli tehotne a fajcili, co sa vkuse stazovali - v duchu som so hovorila ze tak by som ta prefackala, netusis aky je to dar a co by za to ine dali.

Nenazvala by som to závisťou, asi skôr smútok. My sa aktuálne snažíme, a nejde to. Návštevy kamarátov, ktorí majú malé deti tak do dvoch rokov, sú pre mňa náročné. Som po nich fakt unavená a bez nálady, tiež som sa im začala podvedome vyhýbať. Môže to asi vyznievať zle, na rovinu to ale pred nimi pomenovať nechcem. Asi je potrebný kúsok empatie na oboch stranách a trocha času.

Ak veľmi tuzia,urcite. Aj ja zavidim,tym,kt tie deti nemaju. :D Alebo len jedno. ;D Ked mam slabu chvilku...

Kamoška nemôže mať deti, my máme tri. Odkedy sa to potvrdilo, že ich fakt mať nebude, nestretávame sa. Keď si dohadujeme stretko, buď povie, že sa jej nedá a už bolo pár takých, že už sme mali deň/hodinu dohodnutú a tesne pred tým to zrušila, že niečo súrne musí riešiť. Neviem, či mi závidí, ale určite jej to je ťažko sa s nami stretávať. Ja to akceptujem a raz sa to snáď zlomí a budeme opäť v kontakte. Chápem, že to v sebe musí spracovať.

Nie, necitila som nic negativne voci detom ani ludom co ich maju, ked som prisla o deti. Smutila som neskutocne, ale vobec som si to nespajala s inymi detickami. Davno som zmierena s tym ze zivot nie je spravodlivy. A mozno praveze je, ale my to nechceme vidiet.
Nechapala som ked svagrina oznamovala tehotenstvo a zacala presne tuto pesnicku, ze nevedeli ako, a co a vykrucacky, ze ked my sme prisli o dieta a blablabla a ja som na nu cumela o com toci.
Bohuzial prisla on aj ona, v druhom trimestri a aj o dalsie potom. Tak naco scenky hrat, nikto nevieme co nas zajtra caka.

Nemám zle pocity, prajem to každému. Skôr som sa stretla s tým, že voči mne kamarátky zaujali tento postoj a myslia si, že som niečo menej lebo nemám manžela a deti.

Ja ked som 2x potratila , z toho jedno som musela v 5 mesiaci ,,porodit" , nenavidela som vsetky tehotne okolo.
Myslim ze keby nemam teraz syna,ostane mi to.
Ani za svet by som neprisla pozriet nejake dieta, ved by ma to odrovnalo .
Oni o dieta prisli? Neviem co znamena ze sa im to nepodarilo...

Inak,ja som aj psychicky ochorela z toho a sama som sla na liecenie vtedy

Nie, nezávidím. Ani oni nezavidia, len ich to bolí a možno potrebujú odstup. Zas im netreba prisudzovať negatívne vlastnosti ako nejakym obludam 🤦‍♀️ A to som o dieťa prišla v 4. mesiaci.

Ja keď mám byť úplne úprimná tak áno.v čase keď sa nám dlhodobo nedarilo otehotnieť a potratila som, tak som sa vyhýbala kamoškam tehotným a deťom atď, neviem či by som povedala že som závidela, necítila som nejakú zášť voči nim ale proste ubližovalo mi to vidieť.

Len tak na odľahčenie témy, že ja niekedy (často) ,,závidím" ľuďom, ktorí deti nemajú! 😅

My sme prišli o dieťa tesne po narodení. Jedno staršie dieťa už mám, druhé sa narodilo rok po našej strate, bola to taká náplasť na boľavú dušu, ešte je malá, nemá ani rok , ale aj napriek tomu, že k nám bábätko prišlo takmer okamžite, stále v sebe niekde prechovávam taký ten pocit " závisti" voči ženám, ktoré majú deti v podobnom veku ako by bol teraz môj syn. A keď sa dozviem, že niekto z okolia čaká chlapčeka, tak ma to vie stále zraniť.

Och kocky vsetky ktore ste napisali o svojich stratach tak ma to velmi mrzi a prajem vam nech zazivate uz len pekne chvile v zivote... a este na objasnenie ja som to slovo ,,zavidiet" nemyslela tak v zlom ze nepriat niekomu asi som sa zle vyjadrila mne ine slovo nenapadlo