Zažívate ťažkosti pri vytváraní bežných vzťahov?

Ahojte, máte niektorá skúsenosť, že vytváranie bežných vzťahov je pre vás neúmerne náročné nie kvôli nedostatku empatie, ale kvôli tomu, že vaša forma vnímania a spracovania reality je jednoducho inde? Stáva sa vám, že sa musíte vedome "znižovať" v komunikácii? Nie v zmysle povýšenosti,ale v zmysle neustáleho prispôsobovania .. spomaľujem myšlienky, redukujem presnosť, zámerne vynechávam súvislosti, niekedy dokonca vložím drobnú chybu, alebo nepresnosť, len aby som nepôsobil neprirodzene presne. Máte niekto ten pocit, že ak by ste komunikovali úplne autenticky, tak by to bolo pre väčšinu ľudí skôr rušivé, než zrozumiteľné? Vnímate niekto tak intenzívne neverbálnu komunikáciu, že sa stáva takmer nemožné ju ignorovať? Mikroexpresie v trvaní zlomku sekundy, nepatrné oneskorenie v odpovedi, zmena tónu hlasu o pár frekvenčných odtieňov, nesúlad medzi slovami a držaním tela.. a vy presne viete, že ten človek nie je úprimný, že niečo skrýva alebo si odporuje, ale zároveň viete, že to nemôžete pomenovať bez toho, aby ste narušili celý priebeh debaty? A humor? Máte niekto problém sa úprimne zasmiať, pretože väčšinu "vtipov" váš mozog okamžite rozloží na štruktúru, predvídateľnosť a mechaniku? Že namiesto spontánneho smiechu príde analýza, a smiech je potom skôr vedomé rozhodnutie než prirodzená reakcia?.. Zažívate aj to, že nedokážete veci vnímať "len tak"?Napríklad keď sa pozerám na vzorované šaty, nevidím "pekný kvetinový motív" ale vidím presnú štruktúru.. napríklad 789 kompletných kvetov a 65 deformovaných alebo prerušených v záhyboch látky, vidím ich rozloženie, opakovanie, odchýlky.. Keď sa pozerám na farby, nevidím len odtieň, vidím gradient, prechodové spektrum, akoby rozložené na hodnoty. Máte niekto skúsenosť, že ste medzi ľuďmi, komunikujete, reagujete.. ale zároveň máte neustály pocit jemného posunu, akoby ste boli naladení na inú frekvenciu? Že rozumiete, čo sa deje, ale nie ste toho úplne súčasťou? A čo je na tom najťažšie, cítite niekto, že kvôli tomu postupne strácate motiváciu sa vôbec snažiť o hlbšie spojenia? Nie preto, že by ste ich nechceli, ale preto, že pravdepodobnosť skutočného porozumenia sa zdá byť extrémne nízka? Naozaj by ma zaujímalo… je tu niekto, kto to prežíva podobne?