Zrušenie svadby - ako ďalej?
Ahojte, toto je prvýkrát, čo žiadam o radu na internetovom fóre, nie je to môj štýl, ale ako sa hovorí, topiaci sa aj slamky chytá. 😉 Pozerala som si pár starších fór tu na MK k podobným témam a niektoré vaše názory/postrehy stáli za zamyslenie a podľa mňa by aj mne mohli pomôcť pozrieť sa na svoju situáciu trochu z iného uhla. Ale k veci. S priateľom sme spolu 3 roky aj niečo (ja má 30, on 40), cca 2 roky spolu bývame a plánovali sme svadbu.
Určité pochybnosti boli vo mne už od začiatku vzťahu, no nikdy to nedospelo až do štádia, že by som ho chcela skutočne ukončiť, pozitíva vždy prevážili negatíva a keď som sa zamyslela nad tým, akú vzácnu osobnosť má môj partner a ako dobre sa pri ňom cítim, vždy som sa utvrdila v tom, že by bola chyba ten vzťah len tak zahodiť. No po absolvovaní predmanželskej náuky (ja som katolíčka, priateľ neveriaci) sa vo mne čoraz viac začala hromadiť neistota – niektoré otázky v tých pracovných zošitoch, čo nám na náuke dali, boli dosť na telo a rozkolísali moju istotu, že toto je budúcnosť, ktorú chcem. Aj napriek tomu som sa však väčšinu času na svadbu tešila, resp. možno ani nie na samotnú svadbu, skôr na to, že aj ja budem mať konečne vlastnú rodinu (obidvaja chceme deti a uvedomujeme si, že aj fyziologicky už máme najvyšší čas). Nepripúšťala som si, že by sme sa predsa len napokon nevzali.
Pochybnosti vyvrcholili asi mesiac pred termínom sobáša, keď sa vo mne niečo zlomilo, veľmi intenzívne som pocítila nemožnosť tej svadby, strach z budúcnosti a obava z toho, že by som sa stala akoby väzňom toho manželstva, ma úplne ochromili, v podstate jediným východiskom v tej chvíli bolo pre mňa zrušenie sobáša. Cítila som sa strašne, priateľ zdrvený, rodičia sklamaní.
Ešte na upresnenie, plánovali sme úplne maličkú svadbu bez „zábavy“ – iba večera v kruhu rodičov a súrodencov (ani jeden z nás neobľubuje také tie spoločenské „teátre“, ako sú klasické svadby) a zatiaľ o nej nikto okrem najbližšej rodiny nevedel, nemali sme na ňu v podstate ešte nič zabezpečené ani kúpené. Čiže to zrušenie zase nemalo nejaké ďalekosiahle finančné ani spoločenské dôsledky...
Po zrušení svadby som naplno precítila, aká obrovská strata by to pre mňa bola, keby sme sa rozišli, uvedomila som si, že ho skutočne milujem, hoci som o tom predtým niekedy pochybovala, ale zároveň tie trýznivé pocity, ktoré ma donútili zrušiť svadbu, vo mne vzbudzovali hrôzu, nedokázala som ich celkom pochopiť. Napokon sme sa s priateľom rozhodli, že to predsa len ešte skúsime, zabojujeme, navštívime (pred)manželskú prípravu a uvidíme, ako ďalej. Nasledujúci mesiac bol naozaj krásny, bolo to skoro akoby sme boli čerstvo zamilovaní, obidvaja sme sa snažili dávať do toho vzťahu všetko, opäť som začala pomýšľať na svadbu, pozerali sme si spolu realitné portály, hľadali vlastné bývanie, psychológ nám povedal, že s nami v podstate nemá čo riešiť, lebo asi žiadny problém nemáme. Ale je pravda, že depresívne pocity ma ani vtedy úplne neopustili, aj keď sa zjavili vždy len na krátko a rýchlo odzneli.
Keďže som chcela lepšie pochopiť, čo ma vtedy vlastne donútilo svadbu zrušiť, dohodla som si so psychológom aj individuálne stretnutie, ale priznám sa, že som ostala trochu sklamaná – v podstate som dostala len priestor na vyrozprávanie sa, pár otázok, ale žiadne odpovede, žiadny názor, žiadne možné zdôvodnenie. Samozrejme, chápem, že žiadny človek za mňa nemôže rozhodnúť a porozumieť si musím hlavne ja sama, ale toto sedenie vo mne vyvolalo skôr ešte väčší zmätok a keďže som na ňom rozoberala najmä svoje pochybnosti a strachy, negatívne pocity sa mi takmer naplno vrátili.
Ešte k môjmu partnerovi, je to neskutočne dobrý, trpezlivý a tolerantný človek, veľmi ma miluje a stále si ma chce zobrať aj napriek všetkému, čo sa stalo. Dáva mi najavo, že ma berie takú, aká som, je mi oporou, cítim sa pri ňom dobre, uvoľnene, ale zároveň mám výčitky, že ja mu to nedokážem tak celkom oplácať. Okrem toho máme veľa spoločných záľub, trávime spolu takmer všetok voľný čas aj sex je uspokojivý. Čo ma však najviac zneisťuje, je jeho detinskosť v niektorých oblastiach, nerozhodnosť, nepriebojnosť a ťarbavosť v spoločnosti. Väčšinu rozhodnutí necháva na mne, napr. aj pokiaľ ide o svadbu, hlavne ja som mala rozhodnúť, on by ma o ruku asi nikdy nepožiadal, nie preto, že by si ma nechcel zobrať, ale skrátka si nebol istý, či to chcem aj ja (čo zase netvrdím, že nebolo celkom oprávnené 😉), resp. si nebol istý, či sa to tak fakt bežne robí, alebo je to len výmysel z hollywoodskych filmov 🙄. V našom vzťahu som dominantná skôr ja, z čoho nemám úplne dobrý pocit (i keď, zažila som aj vzťahy s dominantnými partnermi a bolo to ešte horšie).
Zažila niektorá z vás podobnú situáciu, príp. poznáte niekoho takého vo svojom okolí? Ak áno, ako ste to (resp. ako to oni) napokon vyriešili? Má zmysel pokračovať vo vzťahu, keď ma niečo vo mne takto brzdí? Rozum hovorí áno, (po)city hovoria nie, resp. minimálne zdvíhajú varovný prst. Mám obavy, že nech sa rozhodnem akokoľvek, bude to najväčšia chyba v mojom živote. Bojím sa, že keď to teraz ukončím, budem to v budúcnosti veľmi ľutovať. A zároveň, že ak pôjdem do svadby, negatívne pocity sa budú len stupňovať.
Budem vám vďačná za akýkoľvek názor, ideálne čo najotvorenejší, pokojne aj negatívny voči mojej osobe. Ospravedlňujem sa za toľké litánie, ale všetko, čo som napísala, sa mi zdalo dôležité. 😊
Áno poznám zial zrušili svadbu dva dni pred tým ako sa mala uskutocnit😕 My sme boli vo veľkom šoku nakoľko sme boli pozvaní... zrušenie bolo zo strany budúceho ženícha nebol si istý... nakoniec sa ich cesty rozišli ale ostali kamarati boli spolu naozaj veľmi veľa rokov takze to bolo ešte o cosi ťažšie plus mali a majú spoločne záujmy... my im vsak držíme palce v živote a mame ich radi... ❤️
Skus si to cele prehodit a pozriet sa na vasu situaciu z jeho strany. On Ta musi strasne lubit, ked este neodisiel. Ako sa musi asi citit....a hlavne, on to citi, ze ho nelubis...tolko vahania🙄 Mozno je neaktivny a tarbavy, ale hlupy asi nie je.
Mala by si prestat hladat odpovede na koniku a hlavne sa nejako rozhodnut, aby si vas nevytrapila oboch. Ja som isla do svadby so srdcom, s presvedcenim, ze chcem s tym clovekom ostat cely zivot. A casom si clovek uvedomi, ze na manzelstve treba pracovat, robit ustupky a tolerovat toho druheho, nie odist pri prvom probleme. Manzelstvo neberie, ale nasobi.
Daj mu sancu, mozno bude ten najlepsi otec a tvoj pohlad sa zmeni casom
@cerstva30 moj dojem z precitaneho. Hladas zaruky. Tie ti ale nikto neda. Mozno si komplikovana, podobny stav nastava casto u vzdelanych zien, okolo 30. Kopec iluzii ako by co malo vyzerat a odvaha riskovat odchadza. Psycholog sa snazi otazkami naviest ta, aby si sama na odpoved prisla. Mas strach. Koniec koncov, naco sa vydavat? Je vacsia odvaha zit spolu len tak, mozno je to uprimnejsie ako ked vas viaze pravny vztah manzelstva. Aby si neprisla o skveleho cloveka. Co tak sustredit sa na jeho +?
@cerstva30 ahoj....niekedy 40r chlop bol už starý parobok....nikdy nebol Tvoj priatel ženatý ani nemal dlhodobý vzťah? v jeho veku majú už pomaly vnúčata muži....😎ideálny chlop neexistuje...:slight_smile ak aj po tomto prúsere ostal s Tebou, stojí na zamyslenie prehodnotiť svoje ideály a kritéria....na princa....🙂
cely tvoj problem je ze ho mas rada a mas svetle momentky ale nevzbudil v tebe ten pocit ze sa o teba postara a ze ta ochrani. chyba ti dominantnost a aj ten pocit ze sa mozes na neho spolahnut, co vlastne tak nejak potrebuje a chce kazda zena. to je proste aj tak trochu zakorene v nas. poznam podobny pripad. ona fesanda, karieristka, on relativne ok ale taky tutmak, co ona povie to proste je, taky flegmos a ona ma cez 30 a nijako nema nejak pocit zalozit si rodinu atd a je to tym ze ma pocit ze ona sa musi najprv SEBA financne zabezpecit aby vobec nad niecim takym rozmyslala. pri com by to mal byt muz ktory vie ako tak sa postarat o rodinku ked sa manzelka stara o dietatko. to ze je niekto medik neni kluc ku stastiu. aj ta moja znama vravi ze jej manzel je taky zlaty, snazi sa..ale je to vsetko take cukrove a nemastne neslane....proste tam chyba iskra
@cerstva30 Všetko analyzuješ....riešiš....do toho tá "príprava" na sobáš (farári vodu kážu a víno pijú), trepú hlúposti a to ťa zneistilo ešte viac.... a ak hľadáš dokonalého chlapa, môžem ťa ubezpečiť, že taký sa ešte nenarodil....budeš dovtedy vyberať...preberať....a riešiť dookola to isté, až nakoniec ostaneš sama....nešťastná a frustrovaná (to v tom lepšom prípade) . V tom horšom ostaneš v depresii a na antidepresívach ☹
Ak mas moznost,kup si knihu od Julia Halmova:Pripútajte sa, prosim.. je tam xy dobrych rád..
Poviem ti ze som to mala takmer identicke. Skoro vo vsetkom. Najma muzom som si nebola ista, on bol v spolocnosti hanba... uplne rozlhlad v zivote ziadny. Ani o ruku ma nepoziadal, az kvazi z donutenia-striebornym prstenom za 10€ :D vtedy vazne zarabal dost nadpriemer. Lebo on nevedel kde je sever v takychto veciach. Mala som pocit, ze niekde inde je trava zelensia ;) ale vzali sme sa. Bolo to najlepsie rozhodnutie! Mal a stale ma ku mne krasnu uprimne nefalsovanu lasku, je dokonaly otec-ukazkovy, je trpezlivy a dobry clovek. Do spolocnosti uz chodime minimum a rodina a znami si na neho zvykli a mne je sumafuk kto ho ako vnima 🙂 dolezite je co znamena pre mna a deti. Na tvojom mieste ako veriacej by ma trapilo len to ze je neveriaci. Ale aj moj muz bol vlaznym katolikom a po svadbe je skutocny veriaci 🙂 drzim palce nech sa rozhodnes akokolvek
Veľmi dobre všetko zváž. Len preto, že je dobrý, máš s ním ostať? Len preto, lebo máš vek, už neriskuj? Bla bla, to sú mi ale rady... Skús si navodiť pokojnú atmosféru, kľud a predstaviť si Váš spoločný život. Napĺňa ťa predstava manželstva s ním radosťou? Alebo spomenuté negatíva natoľko vadia, že by si sa nad ním rozčuľovala každý boží deň? Lebo ten pocit straty a lásky po prvom zrušení sobášu mohol byť kľudne aj strach a narušenie zvyku a istoty, pokojného stereotypu. Ak sa máte vzájomne zbytočne oberat o čas (a asi hlavne ty jeho), radšej to ukonči. Nikdy nevieš, kedy by si stretla niekoho, pri kom by pochybnosti nenastali. A ak aj nie - človek vie prežiť šťastný život aj bez partnera. Aj keď nie každý je na toto nastavený. Nemyslím si, ako ti tu niektoré písali, že čakáš na niekoho ideálneho alebo princa... Neviem, z čoho to usúdili, však len preto, že on je ako med, neznamená, že s ním musíš byť. Buď s niekým, kto ťa motivuje byť ešte lepšiu verziou seba, pri kom nezapochybujes...Držím palce
@cerstva30 mne sa to nezda a radsej vam dvom hovorim nie. Keby to bolo ano, tak by to bolo jednoznacne ano. A to, ze uz dva roky mate spolu odzite a teraz tu toto pises, je cudne a radsej nie. Taktiez mi to cele vyznelo, akoby si mala sama so sebou nejake psychologicke problemy. Taktiez su dolezitejsie pocity a city v tomto nez rozum. Ak ti hovoria city nie, tak poom to je nie. A ano, poznam vela parov, ktore zrusili sobas a neboj, obaja ucastnici sa potom brali s inymi partnermi, ktorych stretli, dokonca poznam takych, ktori stali pred oltarom 2x a 2x usiel zenich z kostola, potom sa uz definitivne rozisli. Tak prajem vsetko dobre a pripadne napis, ako si dopadla. A este nieco: neboj sa, taky sprosty neni, keby ta chcel poziadat fakt o ruku, poziadal by sam od seba, nie aby si ty musela rozhodnut.
Nie je to tak trochu hipokryza chodiť na náuky ako neveriaci? Už len to by ma úspešne odradilo od takej svadby. Jedine že bol donútený.
@uzanka16 skôr by som chcela vedieť koľko x u toho psychológa bola, lebo ľudia si myslia, že hneď na prvom sedení im psychog povie čo majú spraviť a tak to nefunguje.Psychog nikdy nepovie iba nepriamo naznačí
@cerstva30 podľa mňa si iba zmätená zo zodpovednosti.Kedze partner necháva rozhodovať teba a ty sa aj bojíš aj chces, tak si z toho nervozna.A čím viac budeš rozmýšľať či sa rozísť či byť spolu budeš ešte viac.Co bolo v tej nauke čo Ťa tak zneistilo?Su ludia, ktorí sa boja záväzkov.Podla mňa to je taká úzkostná povaha, ktorá sa pri veľkej zmene, či dôležitom rozhodnutí dostane do stresu.
To je niečo také ako, keď žena sa bojí mať dieťa, lebo zodpovednosť, bude to ťažké a zároveň ho chce a bojí sa a tlačí ju vek.
Vždy bude x veci, ktoré Ti budú hovoriť prečo s partnerom zostať a x prečo nie.Ty sa musíš rozhodnúť a prijať zodpovednosť za svoje rozhodnutie tým sa človek stáva dospelým😀
Vau, baby, vážne som nečakala toľko podnetných myšlienok a zaujímavých názorov, naozaj si to vážim, vďaka aj za všetky povzbudenia.
Myslím, že asi najbližšie k pravde budú @lucilaines, @mala_hobitka, @tykat a @zzzzuz, možno ste to spomenuli aj ďalšie. Mám ho veľmi rada, vážim si ho ako človeka, ale nemilujem ho – to je ten hlavný kameň úrazu, len som doteraz nenašla odvahu si to priznať. Hľadala som všetky možné iné dôvody, ktoré by mi ospravedlnili môj zmätok, len ten hlavný som si nepripúšťala. Snažila som sa logicky analyzovať niečo, čo sa jednoducho rozumom celkom pochopiť nedá.
Je pravda, že chyba je vo mne, nie v ňom – v tom, že ho nedokážem prijať takého, aký je, a nedokážem mu dať takú lásku, akú by si zaslúžil. Teda, chyba je možno trochu silné slovo, veď keby som dokázala citom rozkázať, urobím to.
Nie je to ani strach zo záväzku, ani psychická porucha, teda aspoň dúfam, doteraz som bola celkom normálna. Čo je na jednej strane fajn, ale na druhej by sa s týmito dvomi príčinami aspoň dalo niečo urobiť, kým city sa asi len ťažko dajú zmeniť.
Je zaujímavé, ako niektoré píšete, že aj napriek tomu, že ste to mali so vzťahom tiež nejako podobne, ste do manželstva išli a ste spokojné. Neviem, úprimne si to vo svojom prípade nedokážem celkom predstaviť, zdá sa mi to hlavne nefér voči nemu, pripraviť ho o možnosť byť s niekým, kto by mu jeho city naozaj opätoval. A sľubovať mu lásku a vernosť až po hrob mi potom pripadá trochu pokrytecké. Ale na druhej strane, keď to vezmem z tej egoistickejšej stránky, neviem si celkom predstaviť ani život bez neho, nemala by som sa tam akosi čoho chytiť, zrejme by som sa cítila, ako by mi zomrel niekto blízky.
Samozrejme, otázka detí a rodiny to rozhodovanie ešte sťažuje, lebo, veď áno, biologické hodiny tykajú a možno naozaj už toto je moja posledná šanca (ach, toto znie fakt strašne). Myslím, že v mojom prípade bolo chybou, že som tú svadbu chcela hlavne kvôli akémusi pocitu kompletnosti, trochu som ako keby podľahla tlaku okolia, že ak nebudem mať manžela a deti, nebudem plnohodnotnou ženou, láska v tom nebola prvoradá. Ale správne by to podľa mňa malo byť naopak – láska na prvom mieste a až potom túžba po rodine. No deti by som naozaj chcela, nielen preto, že je to spoločensky zaužívaná „tradícia“. Na druhej strane je asi lepšie ostať „na ocot“ ako v nešťastnom manželstve.
V každom prípade, ešte mám o čom rozmýšľať, ale aspoň už poznám príčinu svojho nepokoja a zmätku.
@cerstva30 pises detinskost v niektorych oblastiach, v ktorych? V pre Teba zasadnych? Nerozhodnost, nepriebojnost stale, obcas? Mas ten pocit ty , ci aj okolie. Tarbavost v spolocnosti, v zmysle, ze nerad sa zoznamuje a konverzuje, ci dokaze v kuse niekoho urazit a ty sa citis trapne a zahanbene?
K ostatnemu. Sama som jednu svadbu zrusila. Z uplne inych pre mna vaznych dovodov. Dodnes pamatam ten pocit ulavy. Dodnes to povazujem za spravne rozhodnutie. Ak ty si po zruseni svadby necitila ulavu asi to take jednoznacne nebude
Poznam dva pripady, ked zrusili vazny vztah a zasnubenie, lebo partner bol prilis dobry pre nich. Chybalo im to povestne buchnutie po stole od neho. Nasli si inych partnerov. Jedna sa rozvadzala v cca 50, druha su spolu doteraz ale tie nazorove rozdiely su obrovske ci na zivot ci vo vychove.
Na zaver uprimne si myslim, ze 98% manzelstiev, ktore drzia tych cca 15 rokov kazde aspon raz malo vaznu krizu s umyslom rozvodu.
Napriek tomu, ze pises o partnerovi ako o nerozhodnom, on stoji teraz pevne pri tebe. Ten kto laviruje si ty. Uprac v sebe a bud ho nechaj ist alebo sa prestat vrtat v jeho nedostatkoch a akceptuj ich. On nema 20, ak uz tuzi po rodine okradas ho cas, ktory, by tej rodine uz rad venoval
A to nemozete zit bez svadby? Ja sa tiez odmietam vydat,aj ked moj chlap by chcel kompletnu rodinu. Proste sa necitim nato,aby som bola viazana papierom.ja potrebujem mat svoju skobodu a pocit,ze mozem kedykolvek ist bez sudnych natahovaciek.proste o mam v sebe.
A moj sa uz aj prestal pytat za tie roky,ci si ho vezmem. Sme spolu skoro 12 rokov.
Mne to príde ze ty sa bojíš viazať a hľadáš niekoho dokonalejsieho ako je súčasný partner. Máš ho rada no podvedome tusis/chces/veríš že toto nie je všetko, že ťa čaká ešte niečo lepšie. Ale či to tak bude, to nevieš. No ak si nastavená takto, tak sa nevydáva. Hlavne nemaj deti. Viem o com hovorím. Ja som síce bola ta sú musí na a partner dominantný, vadilo mu na mne to, čo tebe na tvojom. Tiež si nikdy nebol istý tým ci som hodná aby si ma vzal. A ja som postupom času, hlavne po dieťati zistila ze aj keby ma požiadal tak mu áno nedokážem povedať. Hrozne obdobie. Po 8 aj niečo rokoch som odišla, lebo som verila že ma čaká niečo lepšie (zatiaľ vyzerá ze aj čakalo 😂). Tak aby si nakoniec neuvedomil práve on, že takto to s tebou nejde
Na tvoju otázku je veľa odpovedi. Si nerozhodná. Ale prečo? Za 2 roky by si mala svojho priateľa poznať a vedieť, či s ním chceš byť do smrti, alebo je manželstvo len o papieri (ver, že to nikdy nie je len papier). Neviem ako si veriaca, ale napr. pre mňa to bolo dôležité - nechcela som si vziať neveriaceho, alebo na úrade, alebo rozvedeného. Som praktizujúca kresťanka. Môj manžel v tom čase do kostola ani nepáchol. Dnes to u nás vyzerá inak - a nie vďaka mne, ale vďaka nemu a jeho rozhodnutiu.
Vziať si a nečítať. Podstata je, ako ho vieš urobiť šťastného a ako on teba. Ja nie som za nemastný neslaný vzťah.
U nás som dominantná ja, ale obaja si vieme povedať svoj názor, spolu sa rozhodnúť, spolu sa dohodnúť.
Úlohou manželstva je byť šťastný a mať v druhej osobe oporu a byť pre druhú osobu oporou.
Rozhodnúť sa musíš ty sama, nikto to za teba nerozhodne. Ale ver, že ak sa teraz nerozhodneš a nevieš, naozaj o pár rokov príde niekto, kto ti ponúkne niečo, čo ti teraz vo vzťahu chýba a potom sa nebudeš vedieť rozhodnúť vôbec. Jediná silná vec je modlitba a potom uvidíš. Držím palce a rozhodni sa najlepšie ako vieš a môžeš ❤️
@cerstva30 myslím, že musíš v sebe upratať ty, žiadny psychológ, kňaz, modrý koník atď. to neurobia za teba, ale to zaiste vieš. Možno by som skúsila sa porozprávať s niekym blízkym, kto vás pozná obidvoch, ale toto tiež nebude šťastný krok. Nikto do teba, vášho vzťahu nevidí... Podľa toho čo píšeš by som do manželstva ne vstupovala. Áno, nič ti nezaručí, že aj keď vstupuje do manželstva bez pochýb, že vydrží, ale aspoň ma predpoklady. Ak sú tam pochybnosti, tak radšej nie. Časom by ti partnerov nedostatky vadili ešte viac a ak je taký fajn, tak si to nezaslúži. Deti sú požehnaním a tmelom manželstva, ale vedia ním aj poriadne zamavat. Navyše ak si katolícka určite vieš, že cirkevný rozvod nie je možný a môžeš ho iba ak anulovat. Je to však zložity a dlhý proces. A áno poznám takýto prípad, kde ráno vstala nevesta s plačom, že ma strach a nie je si istá ci sa vydávať, sestra ju utisila, však všetko nachystané. Aj tak to nakoniec skončilo rozvodom a snaží sa o anulaciu 10 rokov. Tým ta nechcem odradiť, skôr apelujem na zdravý rozum, ferovost a dobre si zvážiť ďalšie kroky. Manželstvo je inštitúcia, ku ktorej netreba pristupovať ľahko vážne. Veľa šťastia.
Problem je v tebe. Mozno v minulych skusenostiach, zazitkoch z detstva. Podla mna si netrafila dobreho psychologa, najdi si lepsieho, s dobrymi recenziami. Podla mna to budu dobre investovane peniaze. Mas v sebe zmátok, priatel je v tom nevinne a ocividne ta velmi miluje, ked s tebou ostava po zruswni svadby. Priatel si ale zaluzi vyrovnanu zemu, na ktoru sa bude moct spolahmut a verit jej. Tebe asi len tazko veri
no ja len tolko. som s mojim manzelom 21 rokov. a vzdy ked sa na mna usmeje a objime ma ,tak sa mi rozbucha srdce. samozrejme ,ze manzelstvo je aj o tolerancii ,priatelstve ,ale aj o nezhodach,hadkach,prijati tych nedostatkov ,ale nikdy som si nemusela zdovodnovat preco som si amnzela vzala. v tom vidim u teba ten zadrhel. zdovodnovanie preco .ja viem,ze moj manzel ma dobre aj zle vlstnosti, niekedy mi lezie strasne na nervy , sme tptalne rozdielni ,uplne proztipoly,ale funguje nam chemia vo vztahu a neviem si predstavit po mojom boku nikoho ineho. nad tymto by som sa zamyslela. co citis ked na tvojjho priatela myslis,ako zvladas cas bez neho,ci si vies predstavit na jeho mieste inehi muza.
@cerstva30 ja si myslim, ze tvoj partner je sice dobry, mily , trpezlivy a velmi ta miluje ..to su tvoje slova, no ty si do neho neni podla mna tak zalubena. Ono to na svadbu niekomu staci a niekomu nie. Nikdy to nebude uplne do konca zivota rovnake, lebo sak vztah, laska sa rozvija, stagnuje, a zasa plynie ..nikdy to nie je rovnake, no stale musime vediet, ze sa nam ten partner paci , ze sa v tazkych chvilach vratime k tomu, ako nam bilo srdce ked sme ho spoznali, ake motyle sme mali v bruchu, aky bol prva bozk ..atd..a tazke chvile pridu ..nestaci len zit vedla seba v pohode a klude, a v mieri .... to je malo na manzelstvo a vztah. Ono tebe chyba podla mna taka skutocna zamilovanost, to prave orechove a to ze je mily a dobry a ze ta miluje ti nestaci, lebo to fakt nestaci. Musis o nom hovorit nie ako o nejakom dobrom priatelovi, ale ako o muzovi , ktoreho si ides vziat. Ako o niekom ktoreho milujes ty a bez ktoreho si to nevies predstavit. Lebo jemu staci co mu davas ty zrejme, no tebe nestaci, ze je k tebe mily a dobry. To vie byt aj pes 😀 obrazne povedane, aj kamoska a aj segra. Jednoducho vztah a zalubenie je o inom.
Nie si taka stara podla mna, aby si sa bala, ze sa nevydas. Nechcem ta od vztahu odrazdat to nie. Len sa zamysli, ze nie je spravne aj jeho vodit za nos. AJ on si zasluzi podla mna aby bol naozaj milovany, tak skutocne. Nie len z lutosti, ktoru ty pocitujes.
Nasa intuicia nam vela napovie. Niekedy dobre, niekedy menej. A nebudes sa podla mna mat v zivote s nim asi zle. Len nebudes podla mna nikdy uplne spokojna a stale budes citit to , ale....
Ja som tiez chodila s jednym chalanom , chodili sme spolu skoro celu vysku a rozisli sme sa skoro po 5 rokoch. Tiez sme sa malo hadali, bol mudry, inteligentny, vzdelany, ale nidky sa mi uplne nepacil. Ja som sa jemu strasne pacila. Mal ma viacej rad ako ja jeho a ja som stale citila, ze to nie je uplne ono. Lubila som ho, no niekedy som sa pristihla, ze skratka sa mi nepaci uplne a vedela som, on by ma aj na rukach nosil. Rozisli sme sa. A cca po 2 rokoch som stretla terajsieho muza. A je to nieco uplne ine. Hned sa mi pacil. Sme spolu uz 15 rokov. Vela sme spolu prezili. Ale stale sa mi strasne paci, pritahuje ma a milujem ho. A vela krat sme sa pohadali a zmierili. Prezili tazke casy, lebo sak bojujeme s neplodnostou. Nie je to lahke. A neviem si predstavit, ze by som pri nom mala ostat len preto, ze je ku mne dobry, a mily. Praveze dakedy potrebujem, aby mi otvoril oci a povedal veci tak ako sa maju. Aby sme sa aj pohadali a vycistili vzduch, je ovela cholerickejsi ako ten chalan predtym, no je to muz ktory ma pritahoval a pritahuje a ktoreho milujem, obdivujem a som rada ze ho mam. A v tych tazkych chvilach si spomeniem na to...ako sme sa stretli a ako sme sa do seba zalubili a co nas spolu drzalo. Mozno to mate aj vy takto. A mozno ti to len niekto musel povedat. NO naozaj vztah a ten pravy vztah nie je len o otm, ze je niekto na teba dobry, mily, to vie byt aj kamos , kamoska, mama a aj pes. Ty musis byt zamilovana a lubit, aby si si v tazkych chvilach dokazala vybavit to, preco si sa do neho zamilovala...
tak tolko odo mna. neviem ci som pomohla alebo ta este viac poplietla
Trosku lodla mna problem v tebe, ze nevies co chces, navstiv ineho psychologa, mozte byt spolu aj bez svadby, a hore uz spomenute, vaz si co mas kto vela vymysla a prebera aby neostal na ocot