Zrušenie svadby - ako ďalej?
Ahojte, toto je prvýkrát, čo žiadam o radu na internetovom fóre, nie je to môj štýl, ale ako sa hovorí, topiaci sa aj slamky chytá. 😉 Pozerala som si pár starších fór tu na MK k podobným témam a niektoré vaše názory/postrehy stáli za zamyslenie a podľa mňa by aj mne mohli pomôcť pozrieť sa na svoju situáciu trochu z iného uhla. Ale k veci. S priateľom sme spolu 3 roky aj niečo (ja má 30, on 40), cca 2 roky spolu bývame a plánovali sme svadbu.
Určité pochybnosti boli vo mne už od začiatku vzťahu, no nikdy to nedospelo až do štádia, že by som ho chcela skutočne ukončiť, pozitíva vždy prevážili negatíva a keď som sa zamyslela nad tým, akú vzácnu osobnosť má môj partner a ako dobre sa pri ňom cítim, vždy som sa utvrdila v tom, že by bola chyba ten vzťah len tak zahodiť. No po absolvovaní predmanželskej náuky (ja som katolíčka, priateľ neveriaci) sa vo mne čoraz viac začala hromadiť neistota – niektoré otázky v tých pracovných zošitoch, čo nám na náuke dali, boli dosť na telo a rozkolísali moju istotu, že toto je budúcnosť, ktorú chcem. Aj napriek tomu som sa však väčšinu času na svadbu tešila, resp. možno ani nie na samotnú svadbu, skôr na to, že aj ja budem mať konečne vlastnú rodinu (obidvaja chceme deti a uvedomujeme si, že aj fyziologicky už máme najvyšší čas). Nepripúšťala som si, že by sme sa predsa len napokon nevzali.
Pochybnosti vyvrcholili asi mesiac pred termínom sobáša, keď sa vo mne niečo zlomilo, veľmi intenzívne som pocítila nemožnosť tej svadby, strach z budúcnosti a obava z toho, že by som sa stala akoby väzňom toho manželstva, ma úplne ochromili, v podstate jediným východiskom v tej chvíli bolo pre mňa zrušenie sobáša. Cítila som sa strašne, priateľ zdrvený, rodičia sklamaní.
Ešte na upresnenie, plánovali sme úplne maličkú svadbu bez „zábavy“ – iba večera v kruhu rodičov a súrodencov (ani jeden z nás neobľubuje také tie spoločenské „teátre“, ako sú klasické svadby) a zatiaľ o nej nikto okrem najbližšej rodiny nevedel, nemali sme na ňu v podstate ešte nič zabezpečené ani kúpené. Čiže to zrušenie zase nemalo nejaké ďalekosiahle finančné ani spoločenské dôsledky...
Po zrušení svadby som naplno precítila, aká obrovská strata by to pre mňa bola, keby sme sa rozišli, uvedomila som si, že ho skutočne milujem, hoci som o tom predtým niekedy pochybovala, ale zároveň tie trýznivé pocity, ktoré ma donútili zrušiť svadbu, vo mne vzbudzovali hrôzu, nedokázala som ich celkom pochopiť. Napokon sme sa s priateľom rozhodli, že to predsa len ešte skúsime, zabojujeme, navštívime (pred)manželskú prípravu a uvidíme, ako ďalej. Nasledujúci mesiac bol naozaj krásny, bolo to skoro akoby sme boli čerstvo zamilovaní, obidvaja sme sa snažili dávať do toho vzťahu všetko, opäť som začala pomýšľať na svadbu, pozerali sme si spolu realitné portály, hľadali vlastné bývanie, psychológ nám povedal, že s nami v podstate nemá čo riešiť, lebo asi žiadny problém nemáme. Ale je pravda, že depresívne pocity ma ani vtedy úplne neopustili, aj keď sa zjavili vždy len na krátko a rýchlo odzneli.
Keďže som chcela lepšie pochopiť, čo ma vtedy vlastne donútilo svadbu zrušiť, dohodla som si so psychológom aj individuálne stretnutie, ale priznám sa, že som ostala trochu sklamaná – v podstate som dostala len priestor na vyrozprávanie sa, pár otázok, ale žiadne odpovede, žiadny názor, žiadne možné zdôvodnenie. Samozrejme, chápem, že žiadny človek za mňa nemôže rozhodnúť a porozumieť si musím hlavne ja sama, ale toto sedenie vo mne vyvolalo skôr ešte väčší zmätok a keďže som na ňom rozoberala najmä svoje pochybnosti a strachy, negatívne pocity sa mi takmer naplno vrátili.
Ešte k môjmu partnerovi, je to neskutočne dobrý, trpezlivý a tolerantný človek, veľmi ma miluje a stále si ma chce zobrať aj napriek všetkému, čo sa stalo. Dáva mi najavo, že ma berie takú, aká som, je mi oporou, cítim sa pri ňom dobre, uvoľnene, ale zároveň mám výčitky, že ja mu to nedokážem tak celkom oplácať. Okrem toho máme veľa spoločných záľub, trávime spolu takmer všetok voľný čas aj sex je uspokojivý. Čo ma však najviac zneisťuje, je jeho detinskosť v niektorých oblastiach, nerozhodnosť, nepriebojnosť a ťarbavosť v spoločnosti. Väčšinu rozhodnutí necháva na mne, napr. aj pokiaľ ide o svadbu, hlavne ja som mala rozhodnúť, on by ma o ruku asi nikdy nepožiadal, nie preto, že by si ma nechcel zobrať, ale skrátka si nebol istý, či to chcem aj ja (čo zase netvrdím, že nebolo celkom oprávnené 😉), resp. si nebol istý, či sa to tak fakt bežne robí, alebo je to len výmysel z hollywoodskych filmov 🙄. V našom vzťahu som dominantná skôr ja, z čoho nemám úplne dobrý pocit (i keď, zažila som aj vzťahy s dominantnými partnermi a bolo to ešte horšie).
Zažila niektorá z vás podobnú situáciu, príp. poznáte niekoho takého vo svojom okolí? Ak áno, ako ste to (resp. ako to oni) napokon vyriešili? Má zmysel pokračovať vo vzťahu, keď ma niečo vo mne takto brzdí? Rozum hovorí áno, (po)city hovoria nie, resp. minimálne zdvíhajú varovný prst. Mám obavy, že nech sa rozhodnem akokoľvek, bude to najväčšia chyba v mojom živote. Bojím sa, že keď to teraz ukončím, budem to v budúcnosti veľmi ľutovať. A zároveň, že ak pôjdem do svadby, negatívne pocity sa budú len stupňovať.
Budem vám vďačná za akýkoľvek názor, ideálne čo najotvorenejší, pokojne aj negatívny voči mojej osobe. Ospravedlňujem sa za toľké litánie, ale všetko, čo som napísala, sa mi zdalo dôležité. 😊
detinskosť v niektorých oblastiach, nerozhodnosť, nepriebojnosť a ťarbavosť v spoločnosti.
uved priklady konkretne.
a ako sa zhodnete v: financie travenie volneho casu poriadok sex humor a vychova deti?
@cerstva30 a celkovo s ludmi mas ake vztahy? Ako prebieha tboj zivot? Mavas v zivote pochybnosti? Lebo mozno je chyba niekde v tebe. Ja o sebe viem,ze sa nevydam,lebo nechcem a ktovie,mozno som nenasla takeho,s ktorym bybsom do toho isla. Ale je to vo mne. Nikdy som nesnivala o svadbe,celkovo som velmi vahava osoba. Neviem sa ani v obchode rozhodnut,ktoru vec si mam vybrat,ak mam na vyber 2 a nedajboze aj 3. A vlastne coho sa bojis? Ved rozvod trva kratsie ako svadba 😀
@cerstva30 predstav si ako by ti bolo, keby sa s ním rozides a našiel by si druhú.. Vadilo by ti to? Alebo chýbal by ti? Možno aj toto ti trosku pomôže v rozhodovaní.. 😊
@cerstva30 keby si ho naozaj milovala, tak nevahas ani chvíľu. Ja som takto ukončila vzťah po 10 rokoch. Uvedomila som si, že s ním nechcem stráviť zvyšok života. Už 5 rokov som sama a možno už navždy. Ale radšej sama, ako v nešťastnom vzťahu. Dobre si rozmysli, čo vlastne chces, aby si to raz nelutovala.
"Čo ma však najviac zneisťuje, je jeho detinskosť v niektorých oblastiach, nerozhodnosť, nepriebojnosť a ťarbavosť v spoločnosti. Väčšinu rozhodnutí necháva na mne, napr. aj pokiaľ ide o svadbu, hlavne ja som mala rozhodnúť, on by ma o ruku asi nikdy nepožiadal, nie preto, že by si ma nechcel zobrať, ale skrátka si nebol istý, či to chcem aj ja..."
Podla mna toto bude tiez cast odpovedi na tvoju otazku. Mozno by si chcela viac dominantnejsieho chlapa, ale mas s nimi zle skusenosti. Co sa nabozenstva tyka, tak kombinacia katolik a neverieci je vzdy zvladnutelnejsia, nez kombinacia dvoch roznych religii vo vztahu, samozrejme treba si konkretne veci ujasnit. Takze si poloz otazku, ci ti jeho vlastnosti nebudu prekazat z dlhodobeho hladiska, ked pridu deti napr. atd. Skus ist po nitke svojich vystraznych pocitov a zistit co konkretne v tebe vyvolava taketo pocity.
@cerstva30 podľa mňa až moc nad vaším vzťahom premyšľaš a hľadáš tam tu dokonalosť, ale ona tam nikdy nebude, fakt nikdy. Partner vždy bude mať chyby a vždy ťa s nimi bude hnevať a tak isto ty vždy budeš mať chyby. Tak to v manželstve jednoducho funguje 😀 ja som tiež keď som sa vydávala som sa hrozne bála, stresovala a nebola som si tým vzťahom istá, ľúbila som ho, ale nejako nwm no, boli tam veľmi veľké pochybnosti. Pred svadbou som si čítala samé články čo má žena cítiť a ako sa chovať pred svadbou a aj väčšinou všade ženy písali: ak máš pochybnosti, tak ho nemiluješ a podobne blbosti. Ale ja som svadbu nerušila aj keď teda som chcela. Po sľube som sa zas vystresovala, keďže som si uvedomila, že koniec veď ja som sa vydala a čo teraz? No hrozne predstavy som mala 😀 ale postupne, keď už bolo po tom som si uvedomila, že to bolo najlepšie rozhodnutie môjho života a keby som dala na svoje pocity, tak nemám úžasnú rodinku a milujúceho manžela. A na začiatku pri hádkach som si ešte vyčítala, že joj prečo som si ho brala a podobne, potom som si, ale nejako uvedomila, že: "Je to na celý život, tak hľadaj v manželstve riešenia a nie problémy." Niekedy musíš v živote skočiť do rozhodnutia aj keď nevieš ako dopadnú. Dôležité je aby ste s partnerom mali rovnaké hodnoty v živote a všetko sa už poddá. 🙂 Vo vzťahu netreba používať, len pocity, nesmieš zabúdať aj na rozum. 🙂
Vyprdni sa na psychologov, ti ti vlastne nemozu pomoct aj keby neviem ako chceli a boli neviem ako studovani! Musis si ujasnit len jednu jedinu vec-co vlastne od zivota NAJVIAC chces, co je to, bez coho nedokazes a nechces zit. Co je tvojou podstatou, tou hlavnou liniou. Nic viac nepotrebujes vediet.
Pre mna to bol rodinny zivot. A to, ze nechcem a nemozem zit sama. A podla toho som sa zariadila.
Presne ti rozumiem. Mam to podobne. Az na to,ze ja som ten svadobny krok uz spravila. Nie som veriaca, o to to mam lahsie. Je to moj prvy "rozumovy vztah". Presne vcera som sa nad nasim manzelstvom zase zamyslala. Tiez mam nedominantneho,detinskeho, neromantickeho, leniveho partnera a ja musim vsetko riadit. Nepaci sa mi to,lebo som mala v minulosti aj velmi ambicioznych, raznych,aktivnych a hlbavych partnerov, pri ktorych bola vasen velmi silna a zivot jedno velke dobrodruzstvo, takze viem,ze to moze byt aj ine, lepsie. Byvala som obskakovanou princeznou a zrazu som kapitanom lode. Ma to ale jedno ALE. Nedalo sa s nimi dlhodobo zit, Neustale som bola pod tlakom z roznych dovodov,riesenie vztahov ma oberalo o energiu. A po tych 3-4rokoch sa vztah i tak zvykne previest na inu formu. Teraz mam klud, mozem sa sustredit na podstatne veci, na druhu stranu mavam slabe chvilky a pochybujem. Ale myslim si, ze to, ci som alebo nie som vydata s tym vobec nesuvisi. Iba to,ze som si vybrala jeho. Raz som sa chcela dokonca rozviest,aj som mu to povedala. Mala som pocit, ze som si mozno nechala ujst sancu a ze nezijem zivot,aky som si vysnivala. Ale zhodnotila som to ako krizu stredneho veku.Ved zivot nie je sen. Lebo ked si to porovnam s manzelmi kamaratiek,ci predoslymi vztahmi, vlastne by som nemenila. Ano vselico mi chyba,ale mam to podstatne. Mame sa radi, je to milujuci otec, v zasadnych zivotnych postojoch sa zhodujeme, nechodi mi po krcmach, netyra ma psychicky ani fyzicky,rodina je pre neho najpodstatnejsou vecou v zivote, manzelstvo (narozdiel odo mna ) berie ako dozivotnu vec(zatial), da mi prve posledne. Ano, v mnohych veciach je nemozny,neprakticky, nezvladne ani obycajnu navstevu lekara, neda sa nanho vo vela veciach vobec spolahnut, kazdy nakup pomoce a podobne blbiny, co asi mnohe poznaju.
Ale jedno viem isto-pokial pochybujes len o svadbe, nemas co riesit. Skoc do toho.Pokial pochybujes o nom ako o zivotnom partnerovi, mas dve moznosti. Bud budes riskovat - posles ho kade lahsie a budes dufat,ze ti zivot niekoho privedie lepsieho (ale za mna brutal odvaha teda) a musis ratat s moznostou,ze zostanes sama. Nie docasne ale DOZIVOTNE! Alebo si ho vezmes a skusis to s tym,ze budes mavat pochyby nadalej. A kedze si veriaca,tu to asi konci. Keby si nebola, mozes si ho vziat ale neuzavriet sa do seba. Nechodit s klapkami na ociach a srdci, zostavat v strehu a diani. Nebrat to ale ako ciel,len ako moznost. Lebo pokial by to bol ciel, lahko si to vsugerujes a to nechces...A ak naaahodou niekoho vysnivaneho este stretnes, vymenis kus za kus. Ano je to krute, bezohladne a tazke. Lebo manzela si budes vazit casom urcite viac nez teraz a nebudes ho chiet zranit a zradit. Ale uprimne povedane, sanca, ze najdes lepsieho s vekom a "ponukou trhu" dost vyrazne klesa... 🙂
@cerstva30 Nám kňaz povedal: "Ak vám ide o svoje šťastie, neberte sa. Ak chcete urobiť šťastným toho druhého vezmite sa." A už tesne pred svadbou: "V manželstve je dôležité pýtať sa druhého, čo potrebuje, ale takisto dôležité je vedieť druhému povedať, čo potrebujem ja." Jasné, musíte si rozumieť, fyzicky priťahovať atď. ale každé jedno manželstvo sobášom len začína-má pred sebou cestu, v ktorej si majú manželia pomáhať, byť si oporou. Keď sme mali pochybnosti či áno alebo nie, tiež kňaz nám povedal, aby sme si položili otázku, či sa nebojím zveriť život do rúk toho druhého.
Tvoj priateľ ťa má, podľa všetkého, naozaj rád. Podľa mňa by si mu mala povedať, čo cítiš, potrebuješ-že by si potrebovala, aby ti bol väčšou oporou, povedz konkrétne v čom. Aj on nech ti povie, čo potrebuje od teba, dajte si čas, za ktorý to chcete zmeniť a uvidíte. V manželstve to funguje rovnako, akurát s istotou, že ten druhý ťa prijíma, bez výhrad miluje a chce budovať spoločné šťastie. Na tom však musíte pracovať celý život. Nikto nemá dokonalé manželstvo. Ako veriaca máš oporu v Bohu, že keď sa budete celým srdcom držať Jeho, vaše manželstvo bude šťastné. Ale opakujem, je to makačka oboch manželov na sebe samom ako dar pre toho druhého... Všetko, čo má hodnotu stojí námahu. Veľa pokoja a úprimnosti pri rozhodovaní.
@lucilaines suhlasim s tebou..nehovoriac o tom ze takto bude brzdit aj jeho..a on by zatial mohol mat pri sebe niekoho kto ho bude naozaj lubit..a myslim ze je to tak obojstranne..Moj brat teraz urobil nieco podobne a je to velmi tazke aj pre nas ako rodinu..lebo sme ich brali ako par navzdy a neviem si predstavit niekoho ineho na mieste ,,svagriny,, a je mi jej velmi luto,ked niekomu verila 8 rokov a zrazu zisti ze ju cely cas bral len ako vyhovujuci doplnok v jeho zivote a zlych chvilkach a ona by mu dala aj modre z neba..😔
Rozmyslas rozumom, nie srdcom. Inak by ten cervik pochybností v tebe nevrtal. Nech ta neodsudzuju, naopak, pochval sa, ze sa nehrnies hlavou a pocuvas svoje vnutro a pocity. Nie je to ocividne to prave orechove. to by si citila v vtorne skalopevnu istotu vydavat sa za priatela. Ja by som pockala aspon rok este a uvidis, ake budes mat citenie. Aspon si ferova voci muzovi. A pekne suvisle si napisala príspevok. A nakoniec si tu za nevdacnu mrchu...drzim ti palce.
Ja by som to nevidela tak tragicky. Mate sa radi, vychádzate si, zniesol by ti aj modré z neba. Co viac chceš? Nespekuluj, nečakaj na pána dokonalého, alebo princa na bielom koni resp.bavoraku, lebo taky možno nikdy nepríde. Navyše uz máš vek keď chceš mať rodinu a asi ti aj tak nikto vhodnejší do cesty doteraz neprišiel.
pises ze "urcite pochybnosti boli vo mne od zaciatku..." myslim ze teba nezmiatla len svadba a velky pomyselny krok v zivote. asi by si si mala dobre zvazit, ci ta do svadby a zakladania rodiny nesmeruju len biologicke hodiny alebo ci je to naozaj laska k tomuto muzovi. Uprimne, ani mne sa nezda ze by si ho naozaj milovala. A to je nefer aj voci nemu... Ak to nie je laska, nevydrzi vam to. Zalozit si rodinu a potom si ju za par rakov rozbit - premyslaj o tom a nenatahuj dobreho muza. Ked tak ho nechaj ist k dobrej zene a ty si nadji niekoho na kom ti bude naozaj zalezat a kto bude tvojim partnerom pre zivot. vela stastia
Kdesi na internete som čítala výrok (tuším od ženy Willa Smitha), že manželstvo nikdy nebude šťastné, ak iba čakáš, že ťa šťastím naplní ten druhý. Je to veľká pravda. Nečakaj od partnera dokonalosť a že vyhovie každému tvojmu vrtochu. Skús dať sama svojmu životu radosť a harmóniu. Potom ľahko nájdeš aj manželské šťastie. Ono je to tak, že kto nie je spokojný sám so sebou, nie je spokojný ani s partnerom, aj keby bol zo zlata...
Samozrejme, sú povahové vady a chyby, ktoré sú nekompatibilné s manželstvom (podľa mňa napríklad koketnosť a záletníckosť). Sú aj ďalšie okolnosti, ktoré sú výkričnikom upozorňujúcim pred svadbou, napr. dlhy, závislosti, záväzky, s ktorými vnútorne nie si stotožnená ...a podobne. Ale ak neexistujú objektívne "odpudzovače" a tvoje pochybnosti sú v podstate založené na vlastnej nespokojnosti so svojim životom, dávaj si pozor, aby si toľko nevyberala, až prebereš. Ak sa vzájomne ľúbite a manžel je taký, ako ho opisuješ, môže ti byť skvelým sprievodcom na životnej ceste a pomocníkom pri hľadaní vnútorného šťastia. 🙂
😃 Nooo.... nie som ani psycholog, ani iny terapeut a vlastne ani neviem, ci dokazem napisat, ako to na mna vsetko posobi.
Je zrejme pravda, ze zeny pritahuju zli muzi. Su zaujimavejsi, nie tak nudni, nevies, co mas cakat, je tam nejake vzruso, stale sa o nieco bojuje....
Podla mojho nazoru je problemom uz aj zaklad tvojej mysle. Si nevdacna. A to nemyslim v zlom. Ak je vas sex uspokojivy, potom ta aj fyzicky pritahuje. Muzi, ktori nie su tak dominantni a su ochotni padnut zenam k noham mozu casto natrafit na osoby, ktore su ako ty. Chyba im to "zlo" a jednoducho by obcas mozno stacilo trosku "tajomstva", napisat nejakej kamaratke ci podpichnut (nie podvadzat, ani zavadzat) ale uvidis, ze by si sa onho v momente zacala bat. Nebude takyto trtko navzdy. Ak s nim budes cvicit, raz ho to prestane bavit a moze natrafit na zenu, ktora zanho bude najvdacnejsia na svete a dostane sa jej vsetko, po com kedy tuzila.
Ti "zaujimavi" chlapi tiez nie su vzdy idealni, ked je vsetko v poriadku tak moznoze je to okuzlujuce, ale ver tomu, ze ak je zle, citis sa ako posledny odpad a v momente by si brala toho ineho.
Na zaver len tolko, ze aj mne sa raz ziadalo vacsieho vzrusa, prisla som o najlepsieho chlapa na svete, dodnes vidim a pocujem jeho smiech a laskave slova. Uz su to roky. Hned po mne prisla zena, ktora sa ho drzi zubami nechtami doteraz a ja sa jej necudujem 🙂 za ten cas, co sa on staral o svoju novu priatelku, ja som natrafila na drogovo zavisleho a tak dalej.....
Drzim palce, aby si nikdy nic v zivote nelutovala.
A odporucam zacat precvicovat vdacnost kazdy den.
Myslim, ze ak by si sa aj porovnavala s inymi, tak ti to neda adekvatnu odpoved. Pretoze kazdy vztah je iny, ludia su rozni, riesia veci odlisne, beru lasku trosku z ineho uhla. Takze sa musis zamerat co je u vas pre a proti svadbe. Zo skusenosti vsak viem, ze ak mas v niecom silny pocit, ze to nemas urobit, tak to nerob. Potvrdilo sa mi to vzdy a to jedine ti viem poradit. Ja som uz vydata bola, vztah bol relativne v pohode, po 5 rokoch to krachlo na somarinach a teraz mam ineho partnera s ktorym mam babatko a vnutorne nemam ten pocit, ze si ho chcem vziat. Preto som to doteraz nespravila. A mozno ani nikdy nespravim. Na druhej strane pri planovani svadby zvyknu byt pochybnosti a mozes pocitit, ze prichadzas o slobodu. To je podla mna normalne. Je uctyhodne, ze pri tebe partner ostal aj ked si tu svadbu zrusila. Niektori muzi by sa mohli citit potupeni. A co sa tyka tej dominancie. Nie je to vzdy loteria, ked je dominantny muz, ver mi 🙂.. Drzim palce pri vybere. 🤞
Myslím ze ho nemilujes, len ho máš rada ako človeka. Máš 30 a sex je uspokojivý, ok, v tom veku a po troch rokoch by som to inak nazvala. My sme spolu x násobne dlhšie a uspokojivý mi príde slabé slovo. Jasné, vzťah nie je len o tom, ale tebe to asi vadí. Taky fajný milý chlap, ako maslo, už len natrieť na chlieb. Aby ste ešte obaja neboli spolu nakoniec sklamaní po pár rokoch. Máš ešte čas na iný vzťah, 30 nie je pozde, ak sa len biologickych hodín bojíš.
Nuž ale možno vám to vyde, ak sa uspokojite s tým, že stačí byť spokojní... Treba sa na to pripraviť, lebo keď budete manželia, prídu deti, potom bude neskoro dumat, že ti možno dačo ušlo, že po niečom ešte túžiš. Toto si ujasni. Aby si vlastne netahala dobrého muža na nos, aj keď neúmyselne, len preto, že chceš mať vrabca v hrsti, kým si nie si istá ze by aj holub prišiel.
Ahoj, je dobre ze skumas. Odporucila by som Ti knizku "Smysl manzelstvi" od autorov Timothy Keller a Kathy Kellerova. Mozno Ti prinesie viac svetla do toho, co prezivas. Ja ked som ju citala som si hovorila, ze skoda, ze som ju nepoznala ked som bola este v puberte, lahsie by sa mi orientovalo 🙂
Podla mna ta asi tazi ten cas na drti a rodinu a tlaci ta do rozhodnuti celozivotnych..proste on ma 40 ani je na deti uz neskoro ale uz sa da...alr ty si este mlada...ty sa vibec nemusis este ponahlat...
Ale poviem ti jednu vec...ked je nieco od Boha,ako aj vztah a tak tak sa citis dobre a neuvazujes nad tym,ci to tak ma byt...ak uvazujes to znamena,ze to tak byt nema...neviem s tymito pocitmi by som do manzelstva nesla...skus datto u cas...manzelstvo ak si katolicka a beries vazne sa neda len tak zrusit...a ked si veriaca a naozaj veris v Boha,tak sa toho vzdaj alebo to odovzdaj do ruk Bohu a on to zariadi....len mu doveruj...
Asi máš veľa času na vymýšľanie. Ver tomu že v tých najťažších chvíľach by si bola najdacnejšie za takého muža.
@cerstva30 chudák,toto si podľa mňa nezaslúžil a ja byť ním,tak sa k tebe nevrátim.Ťarbavá v spoločnosti sa ukazuje,že si ty.Prepáč,ale ty si ho nezaslúžiš.Ja som katolíčka,manžel nebol,no krôčik po krôčiku spolu so svojimi synmi prijal poslednú sviatosť birmovania.Máme 4 deti a sme 20 rokov spolu.
Je mi ho naozaj ľúto,také ponižujúce.
Toto vyzera tak, ze si to naozaj musis len v sebe vyriesit, co chces a co nie, a s tym rozhodnutim sa stotoznit, a zit podla neho. Nie je to fer voci partnerovi, takto podchvilou menit nazor. Predstav si, ako by ti bolo, keby to robil on tebe.
@derdia ved sa nemusia brat keď to tak necíti. Ale čo ak nikdy nestretne toho pravého, ak taký vôbec existuje? Teraz sa rozidu, kým niekoho spozná môže mať aj 40 a čas na deti pomaly presvihne. Aby neskončila sama a bez rodiny, lebo toľko bude špekulovať až prešpekuluje. Nehovorím keby to bol dáky násilník ci alkoholik, ale poslať k vode dobrého chlapa ktoreho dnes len tak nenájdeš stojí za zváženie.
Ja z tvojho príspevku som pocítila jedno a to je psychická porucha, nazvala by som to uzkost, neber to v zlom, ale myslím ze za tým je zadrhel len si nentrafila na dobrého psychológa ktorý by to riadne diagnostikoval a vyriešil. Keby si natrafila na riadneho psychológa zistil by v čom jee riadne problém a pohla by si sa ďalej.
@cerstva30 ja neviem, podľa mna sa ty len proste bojíš závazku a je úplne jedno, či si budeš brať Joža alebo Jura, proste máš už 30 rokov, si oveľa náročnejšia ako čerstvá 20tka, chceš mať všetko super dokonalé, ale také to nebude nikdy, podľa mna je najvyšší čas na svadbu, deti a pokiaľ sa máte radi, vyhovujete si, v podstate nemáte nejaké problémy, je to slušný chlap, čo viac by si chcela? ja teda neviem, ja som si muža brala po 6 mesiacoch chodenia a nemala som žiadne pochybnosti, ale všetci si mysleli, že som sa zbláznila, že je to príliš skoro a vidíš sme spolu šťastní už 10 rokov