Odísť s rodinou do zahraničia?
Ahojte. Uvazujeme s manzelom, ze odideme s detmi do zahranicia za pracou. Obaja zarabame, mame syna na ZS a druheho v MS a peniazkou stale malo. Clovek zije od vyplaty k vyplate. A stale cakanie na to ci sa nieco nepokazi, aby nas to nezrujnovalo ma nebavi. Manzel pracoval cca 10 rokov vo Francuzsku po stavbach. No uz je 10 rokov doma. Francuzstinu ovlada. No nevieme ake to je prestahovat sa do zahranicia s celou rodinou a nechat tu dom a vsetko ostatne. Mate s tym niekto skusenosti? Poradte nam. Dakujem
Verím, ze je veľa slovákov spokojných v zahranici, aj my sme 😊. Ta pohoda, úrady, vsetko je také jednoduchšie, nic sa nekomplikuje, nestresuje...uznávam. My sme tu šťastní, sme, mame pracu, deti kamarátov uz od škôlky, vsetko je fajn....ale....ta clivota, to ako ti ❤ túži byť v nejakých okamihoch bližšie....
Ked sme nemali deti bolo to iné, kým sú rodičia zdraví je to iné. Neželam nikomu aby zažil ten pocit, keď máte mamu v nemocnici a nemôžete ju ísť ani pozrieť, lebo sa jednoducho nedá....lebo su napr. deti v škole, manžel na služobke, nemôžeš sa zbaliť a odísť zo dňa na deň.
Bude nám ľúto za touto pohodou, nik sa do niekoho a ničoho nestará, máš svoj kľud, ale dospeli sme k tomu, že sme ochotný to vymeniť za to, aby sme boli bližšie. (Nejdeme žiť v jednej domácnosti 😉) ale budeme sa navštevovať častejšie ako 3-4 krát do roka. A budeme sa snažiť twn štandard, to nastavenie zachovať si, kdekoľvek budeme.
A ďalšia vec je ta, sme obidvaja Slováci, keby som mala manžela zo zahraničia a žila ja v jeho rodnej zemi, hm....tak píšem inak, asi by som tiez nešla plánovať bývať na SR.
Jedno vieme, nechceme tu ostať na dôchodok, nechceme čakať, kým budú deti v puberte a budú odmietať so mnou komunikovať v slovenčine....kvôli nim, ja lesie sa vrátiť čím skôr.
Keď budú dospelí, môžu si tiez ísť kam chcú, (dúfam, ze znalost jazyka im ostane) vybrať si krajinu, mat vlastne skúsenosti. Len odporúčam.
@zemem
Chápem, o čom hovoríš. Mne sa tiež veľa vecí na mojej novej krajine páči, je to také civilizovanejšie, upravenejšie, dá sa nájsť veľa pozitív. Ale na mňa tiež v posledných mesiacoch doľahol taký ten pocit samoty, lebo aj keď tu mám známych a kamarátov, nie sú to vzťahy ako doma. A tiež ma desí predstava, že budem ďaleko, keď ma raz moji rodičia budú potrebovať...
Myslím, že robíte dobre, že sa vrátite, držím palce, nech všetko vyjde 🙂
@milka1978 aj ja zijem v zahranici a odchsdzala som zo slovenka s dietstom,ktore malo v tom case 3,5 roka teraz ma skoro 6 a nemcinu ovlada ako rodeny nemec . A to musim povedat ze nevedel ani slovo . Prosiel do skolky a tam sa vsetko nsucil a pekne prepina z slj do nj a opacne .
Muz tu bol 1 vybavil byvanie ,skolku vsetko a potom som prisla ja s dietatom. A nakoniec som tu este jedno dietatko porodila , ale nelutujem ,keby mam znovu urobit tento krok urobim. My sme mali vyhodu ze nam pomohli dost manzelovi sefovci, pomohli najst byt, skolku zabezpecili ale urcite treba korunky nejake mat usetrene tym ze mozno budete davat za najom dopredu ,pripadne nejaku zalohu. Uvidite skuste a ak sa nepodari tak sa budete mat kde stale vratit. A syncek sa uchyti pokial nie je bojazlivy pojde mu to rychlo, prajem vela vela stastia nech sa darii
@zemem Ahoj, ja zijem v zahranici tiez a uplne chapem, o com hovoris. Ja som nikdy nemala ten povestny syndrom zahranicneho Slovaka, ktory by ma nutil kydat na vlastnu krajinu a hovorit, ako je inde lepsie. Lebo su lepsie veci a su aj horsie veci, nikde to nie je ruzove.
Osobne mi najviac chyba rodina a dlhorocni znami a kamosi - proste ludia, co ta poznaju roky a vedia, kto si. V zahranici si najdes kamaratov, ale tie priatelstva take silne nie su.
Tiez si myslim, ze vela ludi sa takto citi, len to nechcu az tak priznat...