Denník bulimičky
Veľmi ťažko sa mi o PPP píše.Dokonca som počula vyjadrenie jednej ženy,ktora je aj drogovo závislá,že o chlaste a drogách pre ňu nebola taká hanba hovoriť,ako o prežieraní a vracaní.
Hanbím sa za túto diagnózu.
A predsa s ňou už 20 rokov žijem.
Zo začiatku som o nej hovorila.
Keďže si ľudia radi do niekoho kopú,bola som vysmiata."To je tá,čo žere a ide sa na hajzel vygrcať"
Dlhé roky som o tom nehovorila a mám s tým stále problémy,hovoriť o tom.
Predsa mám túžbu s tým niečo robiť a podeliť sa s niekym.
Nie som zúfalá.Po toľkých rokoch už nechytám depky s nadváhy.Od kedy som si povedala,že už nikdy žiadne diety....prestalo aj prejedanie.
Neviem..ako žijú bulimičky na Slovensku?
Ja si idem po svojej ceste.Objavujem samu seba,odkrývam každé jedno moje zranenie s minulosti...a tam vidím východisko s tejto choroby.
Už asi mesiac sa učím jesť všetko.Čo bolo pre mňa pred pol rokom absolutne neprijateľné.
Nechcem už počítať kalórie,mať všetko pod kontrolou.Lebo práve to ma vždy doviedlo k prejedaniu a vracaniu.Asi 3 roky pozorujem,ako sa veci vyvíjajú.Že sa vyvíjajú trochu inak..ako voľakedy.
Od kedy som zrušila diety,to nutkanie je naozaj menšie.Ale nie je len to samotné.
Velmi mi pomohlo,si povedať,že môžeš všetko,ale nie okamžite.Zo začiaku som si dávala intervaly.Mala som chuť na keksík.Polku som zjedla hneď,a ďalšiu polku napr. o 10 minút.
Kto bulímiu má,pozná tie stavy,keď zmizne všetko jedlo okamžite v žalúdku.Čo najviac.
A keďže si to zakazujeme,tak čo najrychlejšie.
Akože to nevdíme.
Zistila som,že je jedno,či zjem 1 keksík,alebo ich zjem za minutu 10.Túžba po jedle ostáva rovnaká.
Tak som si povedala..ok...dovolím si to všetko zjesť.Ale nie hneď!
Dávala som si stále dlhšie intervaly a pozorovala,čo sa deje.
Zistila som,že toho zjem zrazu menej.
Mám ešte veľa iných zlepšovákov na našu chorobu.
Budem písať o dnešku.
8.8.2015
Poprosila som kamarátku,nech mi 21 dní píše každy deň jednu sms,prečo ma má rada,a prečo som pre nu výnimočná.
Nebolo to jednoduché ju osloviť.rozum mi hovoril " Bože,komu by sa chcelo denne napísať,prečo ťa má rád"
"Blbosť"
Nechala som to asi 3 týždne ležať.Ale potom to prišlo.Skúsim to....
Bola s toho paf,že čo čo čo...to od nej chcem.
Denne si do dennika zapisujem,čo mi píše.
Ráno som vstala.Konečne si dovolím jesť moje obľúbené raňajky
Dva krajce celozrnného chleba,maslo,marmeládu a kávu s mliekom.
Srdce mi bije,lebo mám v hlave všetky knihy sveta o diétach,sacharidoch,bielkovinách,tukoch.Ako sacharidy škodia.A ešte s maslom....
Božeeee
"Micka,ak si nedáš takéto raňajky,zožereš toho neskôr 3x viac." hovorí ku mne to láskavé ja
Zisťujem,že ak začínam žiť život podľa seba,objavovať moje danosti,ktoré som roky v sebe nevidela,aj prejedanie je menšie.
Akoby nám táto choroba ukazovala,že náš život nie je v poriadku.Že máme na sebe pracovať.Vôbec to nie je o chudnutí a priberaní.
Nepriamo je....ale u mňa je jedlo akoby liek na bolesť,ktorú v duši cítim.Dlhé roky som ju potláčala.
Od kedy smútky,bolesť,strach v sebe nepotláčam....začali sa diať dosť veľké veci v mojom živote.
Tak si aj dnes porobím to potrebné a už začínam pociťovať v sebe tlak.
Dnes je teplo na zdochnutie.Upratať musíš.Navariť musíš....A deti ťa potrebujú.
Sadnem si a nadýchnem sa..."Čo naozaj dnes chcem?"
"Čo najradšej robím?"
A píšem si zoznam mojich obľúbených činností.Je tu zaradené aj písanie.
O čom už len môže človek písať,ak nie o tom,čím si sám prešiel?
A tak píšem.
Naťukala do Googlu tému Mentálna Anorexia,Mentálna Bulímia.
Som prekvapená,ako málo pomoci na Slovensku je.Je psychiatrická pomoc.To ano.
Mne osobne psychiater nikdy nepomohol.Ani psychológ.
Viac opatery sa dostáva anorektičkám,je mi jasné..môžu zomrieť skorej.
Ale čo bulimičky?
Ako zvládať nutkavé prejedanie?
Ako náhle som začala o tejto téme písať,pocítila som sýtosť.Ďakujem Vesmíru za každú jednu hodinu,keď ju nestrávim jedlom.
Dávam si studený melón a zase si poďakujem,že sa nepchám bielkovinami.Neodsudzujem žiadnu formu stravovania...každému vyhovuje niečo iné.
Ja mám dojem,že teraz nie je čas na vyraďovanie potravín.
Až dakedy neskoro popoludní si dávam normálny obed!!!
Pre mňa dakedy nepredstaviteľné.Dlho som držala dietu,a potom,keď som predsa nevydržala...povedala som si,no..keď som už "zhrešila",rýchlo si dám všetko možné,čo som si odopierala.
Háčik je v tom,že keď jedlo vyzvracáte,ste stále hladné.A takto sa točí okolo jedla celý ďeň.
Mne už pár týždňov vďaka predlžovaniu "slasti" s jedenia....nie.
Veľa čítam.Veľa premýšlam.A veľa vecí mi dochádza.
Chytajú ma rôzne emócie...behám ako lev v klietke.Pýtam sa,čo preboha robím s mojim životom?
Čítam príbehy žien,ktorým sa podarilo mať prácu, v ktorej sú šťastné.
Čo ja teda vôbec nie som.Do dnes som bola..ale keď som začala nad tým rozmýšľať,čo naozaj od života chcem....rástol vo mne tlak.
Uľudňujem sa,a hovorím si...že pomaličky pomaličky dievčatko.Najprv zisti,čo rada robíš.
"Píšem" hovorím si.
"Tak začni" hovorí moje láskavé ja
Tak som začala.
Som tu.
Budem sa tešiť každej jednej reakcii.Pomôže to mne,pomôže to tebe.Viem,že je nás veľa.
A že tie klasické spôsoby liečby zaberajú len veľmi málo.Prešla som si psychiatrickou liečbou,psychologickou a aj farmakologickou.Mne nepomohla ani jedna z nich.Som vďačná aj za tieto skúsenosti.
No od kedy si dovoľujem byť sama sebou,mám dojem...že sa to zlepšuje.Som na začiatku a povzbudzujem každú jednu,že môžeme ísť spolu.
@elenakrasna ano, presne to je to, co sa mi na tom programe nepozdava...priznat si bezmocnost a stratit kontrolu...ale ak to ludom pomaha, tak asi na tom nieco bude. A konieckoncov, ked clovek bojuje s niecim 20 rokov neuspesne, mozno je nacase si priznat ze je naozaj bezmocny, ze vôbec nema take schopnosti, taku moc ako si namysla. Tym ze verime, ze jedine my same si mozeme pomoct, ze je to iba na nas, ze sa staci pevne rozhodnut a vydrzat, kladieme na seba enormny tlak a znova a znova sa pod nim lámeme a tocime sa v kruhu. Nie je to vec rozhodnutia, je to ovela zlozitejsie..nechcem ta presviedcat o nicom...pisem iba ako to vnimam ja...ako clovek ktory sice nema dianozu bulimia, ale tiez cca 20 rokov sa snazi schudnut, tiez tisíckrát mal pocit ze teraz to da, zvladne, ze je to ine, konecne objavil tu spravnu cestu...ale nakoniec zas len padol na hubu...snad budes ina...
@marionmarion
20 rokov som si myslela,že je to otázka kontroly,aby som bola v tejto chorobe úspešná.
V tomto klube som mala dojem,že je to tak isto o kontrole.
Skús si túto diskusiu prečítať celú.Práve preto píšem teraz a nie pred rokom,či 10 timi rokmi.
Teraz mám prvý krát pocit,že na seba mám nároky menšie (nenapíšem že žiadne.Po toľkých rokoch tvrdej sebakontroly to nie je možné okamžite)
Po toľkých rokoch nebojujem proti tejto chorobe.Ale prijímam ju ako súčasť môjho životného príbehu.
Naučila som sa jednoducho byť.Sme vychovaní asi v tomto vzorci!:
Narodíš sa.
Musíš vyrásť,vyštudovať,vydať sa,mať deti,manžela,kariéru,peniaze...potom..potom budeš niekym.
Naučila som sa najprv byť.
A zrazu som s nejakého dôvodu začala konať.
My najprv konáme,aby sme niekym boli.A mali cenu.
A potom sa snažíme byť.Keď sa nám s vyplazeným jazykom podarí všetky tie nároky splniť,očakávame šťasie...veď už všetko máme...teda SME.
No väčšinou to šťastie neprichádza.Duša chce,aby sme sa milovali,cenili si seba samého bez všetkých prívlastkov.
Mám dojem,že bulímia je zúfala pomoc našej duše..hej hej..všimni si ma....som tu...maj ma rada!!!
Nevidíš tu genialitu,čo si dostala do vienka?
Až keď som dokázala prežiť to,že mám cenu...lebo len jednoducho SOM...
prichádzala SÝTOSŤ,moja SPOLOČNíČKA
Duša musí stále menej a menej prosiť o moju pozornosť.A keď prichádza smútok...tiež hlas mojej duše,tak ho nepotláčam.Uvedomujem si ho a verím mu.Každej jednej emócii.
Vždy som sa pýtala,prečo nedokážem jesť,ako iní ľudia.
Želala som si zjesť jeden koláči a dosť.Ako to robia štíhly ľudia.
Toto všetko sa TERAZ DEJE!!!!
Nehovorím,že už jedlo vôbec nemusím riečiť.
Musím...každé jedno sústo si uvedomujem.Pozorujem,čo sa deje.
Nutkavé chute sú stále mojim priateľkami a sprevádzajú ma.Sú tu.
Ale nepotláčam ich dietamy,a príkazmy či zákazmy....
Máš chuť na sladkosť?Dobre,dám si ju....
Ale ako som písala v minulom článku,jem ju veľmi dlho.Až kým neprichádza sýtosť.
To cvičenie sýtosti je podľa mňa veľmi dôležitá vec.
Celé roky som sýtosť nepociťovala.
A teraz ju vítam.
Nehovorím,že som s toho vonku a už som šéfka medzi bulimičkami.
Budeme vždy sestry a na jednej lodi.
Bola som dnes ráno cvičiť v speed fitku.Je to taký kompromis.
Povedala som trénerovi,že som vôbec rada,že som sa odvážila sem prísť.
Skúšali sme vesty,ktoré si pri tomto cvičení potrebujem obliecť.
Stále si uťahujem s obéznych ľudí.
Z humorom som mu povedala,že dúfam,že majú aj veľké vesty.
Lebo cvičiť majú hlavne tlstejší ľudia.
Pokúšam sa už nezosmiešnovať moju váhu.
Ale nechcem ani kôli nej plakať.
Sľúbila som sebe,že nebudem mať žiadny cieľ...žiadne chudnutie....
Lebo keď neprichádzajú výsledky,prestanem cvičiť.
Keďže sa učím svoje telo milovať..viem,že telo túži po phybe.
Takže som povedala mladému fešákovi trénerovi,že moj cieľ je pohyb.
15 minút sa dá dobre zvládnuť.
Pochválil ma,že jogu,ktoú cvičím,je na mne vidno...
Aj ja som sa pochválila..a v duchu sľúbila,že jogu budem cvičiť naďaľej,keď sa týmto fitkom ako tak dostanem do formy..oboje v jednom týždni proste nedám.
Cítila som sa ako štíhla,moderná žena,ktorá chodí cvičiť.
Veľmi dobre som sa cítila.
Chcem povedať sestrám,že sa človek môže tu a teraz dobre cítiť.
Nie niekedy zajtra..o rok...
Ale tu a teraz.
A keď si svoj život budeme ukladať mozaiku po mozaike s takýchto dobrých pocitov,zrazu zistíme,že sa dobre cítime celý ďeň.
A tam začína uzdravenie s choroby.
To je to volanie vlastnej duše....na ktoré začíname počúvať...
Čím viac sa naučíme,čo naša duša chce...na čo máme danosti...a prestaneme nezmyselne vykonávať to,na čo danosti nemáme...nutkavé chute sa budú zmenšovať.
S láskou
Elena
@elenakrasna krasne🙂 Drzim palce
Ďakujem.
chcem inšpirovať kočky,ktore chcú napísať,no je to pre nich take neprijateľné..
Ak sa vám to podarí,je to krôčik k zdravému životu.
Inšpirujete aj mňa.....
Či už na sklo,alebo mne súkromne....
Každý jeden emeil uzdravuje aj moju dušu.
Má to význam...každé jedno slovíčko....
@elenakrasna ja nemam skusenost s bulimiou ale s obcasnym prejedanim ano, hlavne ked mam depresiu, pocit samoty, nepochopenia. Myslim, ze to suvisi s mojimi rodicmi, hlavne s otcom, chlad a ignoracia, vysmesky, on je zvlastna povaha, mne to ublizovalo. Pamatam si ako som prisla zo skoly domov a rychlo bagrovala chladnicku, upokojovala som sa jednom, lebo zachvilku ma on prist domov. Niekedy ma to prepadne, ked sa citim osamela. Jem a je to este horsie. Najtazsie je mat sa bezpodmienecne rad. Rodicia sa snazili dat mi lasku ako vedeli, bolo tam vsak vela podmienok. Z toho mi zostalo, ze sa snazim na vsetkych byt dobra. Najtazsie je mat sa bezpodmienecne rad.
@silviaa ao by si pisala o mojom otcov...on ma nikdy nepijal taku aka sm, neustala kritika, vnucovnie nazorov...nutil ma do vela veci, len aby som bola stihlejsia, krajsia, mudrejsia, sikovnejsia, lebo veil ze mi tym omaha a ked budem dokonala, budem stastna...vôbec nic nechapal a nechae dodnes, ako mi tym poslapal to krehke sebavedomie, ao do mna vryl presvedcenie, ze nie som dost dobra a nikdy nebudem, ani prenho ani pr nikoho...
@marionmarion mame to rovnake. Hrozne to boli. Ako sa z toho vyliecit? Vykaslat sa na neho, ignorovat ho? Viem, ze mam ma rad, len jeho laska mi ublizuje.
@silviaa jeho z toho treba vynechat...on sa nikdy nezmeni a od neho riesenie ani nepride...su iste sposoby ako si pomoct, terapeuticke techniky ako prazdna stolicka napríklad, alebo vracanie sa k tym spomienkam a pracovat s nimi...klucom ku vsetkemu je dohnat to zameskane, dopriat si to, co nam otec nedal...je to na dlho, ak chces o tom viac, napis mi spravu...
Je veľmi dôležité,že teraz kočky máte svoj život v rukách vy.
Že už s despotickým človekom nežijete.
Máte obrovskú šancu zo seba tieto spomienky dostať.
Mne veľmi pomohlo to,že veci sa nedejú náhodou.Že si vyberáme rodičov.Že má význam všetko,čo som prežila.
Nie vždy dostanem odpoveď,prečo.Ale stále častejšie ano.
Používam Terapiu Cesta ,ktorou dostávam staré spomienky s mojich buniek.
Nie je to čarodejníctvo..a táto metóda sa používa v nemocniciach,zariadeniach pre zavislosti....
Všade,kde človek ochorel.Jedno či na tele..alebo na duši.
Každú chorobu môžete vidieť ako výzvu vo vašom živote niečo zmeniť.
Nie je jeden návod...
Ale ak budete dostávať vaše ťažké staré spomienky s vašich buniek...budete mať priestor stále väčší a väčší na prejavenie sa...aké naozaj ste.
Lebo len vtedy dokážete byť zdravé,úspešné...keď budete používať vaše telo,vaše danosti a talenty.
Nič iné nemáte.
Prebraté danosti,ktoré od nás chceli rodičia či okolie....s tými sa veľmi ťažko žije.
Dokážeme s nimi žiť..ale telo nám bude do konca života ukazovať chorobou...že túži,aby sme používali naše danosti..naše talenty...verili im..aj keď nám okolie hovorilo,že je to blbosť
@marionmarion ja by som sa na neho aj vykaslala, len je tam mama a synovec, ktory cez vikendy u nich byva.
@silviaa nepisem tu o tom, ze mas otca popriet a uz sa s nim nestykat...to som tym nemyslela...myslela som tym ze ho vynechaj zo svojich ocakavani, necakaj ze bude reagovat inak, nez to robil cely zivot a nebud z toho na mizine, ked ta zas zrani...vies, je to o tom, ze ked si v blizkosti otca vo vojom vnutri prestanes byt dospela osoba, stane sa z teba male zranene, ustrachane dievcatko a tak aj na otca reagujes. nevies sa branit, vsetko sa ta prilis dotyka...treba aby to dievcatko dospelo...to je kluc. Potom budes moct otcovi oponovat ako dospela a necitit a tak zranitelna. Ale je to dlha cesta...aby to dievcatko dospelo, musis mu pomoct, dat mu lasku, objimat ho, hovorit mu ze ho lubis...staci v mysli...aj to je jedna z technik...
Sestry..ďakujem za srdiečka....
Kúsok s našej súkromnej diskusie:
Ak si prečítaš moj blog
http://simonakrasna.blogspot.sk/2015/07/dohoda-...
,je tam téma "DOHODA S DÉMONOM"
Tam presne popisujem tento stav.Keď ma chytila žravka.Keďže som sa tak strašne za to nenávidela,no predsa som to robila,tak som ako keby zatvárala vnútorné oči pred týmto konaním.
chcela som to mať rýchlo rýchlo za sebou...rýchlo a čo najviac.
Samozrejme že som pri tomto počínaní chcela byť sama.
V zdravom človeku vzbudzujeme týmto konaním strach...samozrejme,opačná strana je výsmech.Manžel sa sice uškřňa,ale v podvedomí sa bojí,že jeho žena bude tlstá.
Čo je v našej spoločnosti proste neprítupné.Ale samozrejme,aj nezdravé...len apelujem na to,že najprv musí byť zdravá duša..a telesne zdravie prichádza ruka v ruke.
Mávala som to niekedy celé dni,týždne..mesiace...každý deň som si nakúpila všetko možné.A jasné,jedla som,keď ma nikto nevidel.
Potom som držala diety...tam sa mi to na určitý čas za privysokú cenu podarilo udržať...vedela som,že len dočasne.Ale vtedy mi dočasné riešenia stačili.
Teraz už nie..žiadne polovičné riešenie na chvíľočku.
Ďalšia otázka zo súkromnej diskusie.
Či som chudla,keď som jedlo vyzvracala.
musím ťa sklamať,priberala som...
Jednoducho som toho toľko zjedla,že to nemáš šancu okamžite vyvracať.
Okrem toho,telo si veľkú časť glukózy berie už v ústach.
Keď som sladké vyzvracala...to jedlo už sladké nebolo..takže telo si to okamžiku,ako to požuješ....berie.
Prejedanie zvracanie je len dočasná metóda na chudnutie.Akonáhle sa vyzvraciaš,si taká hladná...že o pár hodín ješ znova.....
Vieš,uzdravenie nie je pre každého.Ak vidíš riešenie prejedanie vo zvracaní...je to ako keby si si dala na hnisavé mandle tabletku na tlak...oboje si zhoršíš..aj tlak,aj mandle.
Ak si myslíš,že ak to nikto nevidí....že je to ok,tak ver...že to čo sa v tvojom vnútri odohráva..tak presne podobné veci,situácie sa ti budú diať.Nie,aby ťa niekto vytrestal..ale aby si ich zmenila.
Jednoducho..nedá sa jedno od druhého oddeliť.Tvoje nutkavé jedenie má veľký vpliv na teba,tvoju rodinu aj okolie.Či o tom vedia,a či nie.
Dnes som bola zase cvičiť.
Trénerka sa ma pýtala,ako sa stravujem.
Povedala som jej,že nastalo v mojom živote obdobie,kde jedlo už nerozdeľujem na dobré,či zlé.
Proste jem jedlo.
Bavili sme sa o dietách aj o tom,prečo ľudia väčšinou necvičia keď držia diety.
Alebo držia diety,lebo necvičia?
Odpovedám jej,že žena potrebuje extrémne veľa energie na to,aby si jedlo udržala pod kontrolou,že nemá energiu na cvičenie.
Pritakávala mi.
Cvičím a na chvíľu sa odmlčím.
Dnešný príbeh dopisujem ďaľej na mojom blogu
http://cms.cestadoduse.webnode.sk/news/prijmut-...
@elenakrasna držím ti palce, zvádzaš neľahký boj, podľa mňa si odvážna a nemáš sa za čo hanbiť - práve naopak 🙂 Koľko z nás denne skučí nad blbinami nevediac o tom, že mnohí z tých, čo žijú vedľa nás, musia vynaložiť hory úsilia, aby zvládli pre iných "bežné", automatické činnosti 🙂
A áno, múdrych rád je vždy veľa, pretože mnoho ľudí radšej radí iným, poučuje a posudzuje , akoby si mali urobiť poriadok vo vlastnom hniezde 😉 Na druhej strane, možno by sme aj my také boli, keby sme na vlastnej koži nezažili aké je to vyslovene sprosté mudrovať nad životmi iných, keď ani nevieme, aké tie druhé životy sú, kto si aké kríže v sebe nesie a aké útrapy ho sužujú - hoc o tom nemá potrebu každého oboznamovať a nechať sa donekonečna ľutovať, čo vôbec nepomôže 🙂
A áno, máš pravdu, šťastie, spokojnosť bo ani príťažlivosť ženy/človeka v živote nezávisia od váhy. Keby áno, nebola by som teraz s tými 6 kg navyše mimo svoju zvyčajnú váhu už 3 roky spokojnou, vyrovnanou ženou, ktorá sa cíti dobre vo svojej koži a vie, že aj napriek nie perfektnej postave a anjelskej tvári je pre pár mužov príťažlivou 🙂
Držím Ti palce! 🙂 😎
Ďakujem za Tvoje myšlienky.
Presne tak,každý máme svoju cestu.
Ja by som práve naopak chcela zdôrazniť že hľadanie uzdravenia mi prinieslo strašne veľa dobrého.Strašne veľa informácií o živote samom.
Nie sme iné..ako druhí.V podstate sme všetci rovnakí.
Len si naše bolesti na duši riešime touto cestou.
To len my máme komplexy,že sme mimo.
A to nás brzdí často krát v zmene.
http://cms.cestadoduse.webnode.sk/
mia je peklo, neskutocne, kto nezazil ten by neveril co to je.
Priklad z mojho vztahu s otcom. V piatok mi zomrel stryko, muz setry mojho otca. Volala som s otcom, dohodli sme sa, ze pojdeme spolu na pohreb. Otec mi slubil, ze ked bude mat nove info o pohrebe ozve sa mi. Myslite, ze sa mi ozval. Vykaslal sa na mna:(. Volala som s mamou, ta len skontatovala, ze on je taky, ze aj ku nej sa tak niekedy sprava. Ze nevie preco so mnou zaobchadza ako s handrou. Ako sa zachovat? Nasralo ma to...mam sto chuti mu zavolat a vynadat. Na pohreb ideme v stredu.
@kiki68
Zažila som to.Ale buď sa budeme celý život cítiť ako obeť,alebo to bude naša šanca pochopiť a niečo zmeniť.
@silviaa
Koľko máš rokov?
Ak stále žiješ s rodičmi,je to veľmi ťažké,vidieť život s inej perspektívy.
Ak si už dospelá a žiješ vlastným životom,je to v tvojich rukách...či ti otec tvoj život bude ovplivňovať,alebo budeš písať vlastný príbeh
http://cms.cestadoduse.webnode.sk/
@elenakrasna nezijem v jednej domacnosti s rodicmi. Ignoracia z jeho strany ma fakt nahnevala. Nejako to spracujem, co ine ostava.
Kazdopadne si to s nim vydiskutujem, budem sa snazit bez zbytocnych emocii. Nech sa ku mne sprava ako ku dospelemu cloveku. Ked sa s niekym na niecom dohodnem, tak ocakavam, ze to plati. A je jedno ci ide o mojho otca.
Ak ti do života prichádzajú ľudia,ktorí nedodržuju svoje sľuby..zrejme sama sebe si v nejakej oblasti dala sľub,a nedodržala.
Ak ťa zrádzajú,opýtaj sa..kde sa v tvojom vnútri zrádzaš ty?
Píš svoj príbeh.Nie príbeh Tvojho otca.Veľmi Ti to želám.
http://preview.cestadoduse.webnode.sk/news/napi...
nad tymto pouvazujem..."Ak ti do života prichádzajú ľudia,ktorí nedodržuju svoje sľuby..zrejme sama sebe si v nejakej oblasti dala sľub,a nedodržala."
Dnes som si dala otázku,ako je to možné,že som celé tie roky stále priberala,chudla a mala silné bulimické fázy ?
Prečo som si po 10.diete nepovedala,že veci zrejme musia ísť inak?
Teším sa,keď si článok prečítate celý.
Ďakujem za spätnú väzbu
Ešte chcem trochu opísať dnešný ďeň.
Veľmi silno si uvedomujem,ako hlboko ma moje presvedčenia o jedle ovplivňujú.
Bola som nakupovať.Sľúbila som si,že už nemajú v mojom živote zákazy a príkazy miesto.Takže kupujem jedlo.
Cítim ako mi bije srdce.
Stará situácia,ktorú každá pozná.
Napadali ma myšlienky..ako to dnes zvládnem?
Že už sa nemusím báť.Že už viem,ako mám s jedlom zaobchodiť.
Dávam do košíka nie len v minulosti "dovolené" potraviny,ale aj tie v minulosti nedovolené.
Predýchávam....a verím v seba,že nepotrebujem jedlo ako drogu.
Neviem,únava,PMS,celá táto téma,ktorú som otvorila..zase únava.
Celý ďeň pozorujem,len pozorujem čo sa deje....v mojom vnútri.
Čo sa bude diať,keď si jedlo dám na tanier.
Prichádza sýtosť a ja sa znova upokojujem,že moje nové vzorce a presvedčenia fungujú.Keď mám dosť,jedlo odkladám.
Aké je ťažké,sama sebe dôverovať.Keď som sama seba sklamala toľko krát..lebo som mala na seba nesplniteľné nároky.
Chcela som byť silná..ale ako,keď som sama seba podkopávala?
Ako využiť svoju energiu,keď ju uzavierame na 1000 zámkov niekde v 13. komnate?
Odomykám pomaličky samu seba...krôčik po krôčiku dôverujem svojim pocitom.
Tak takýto som mala deň..samozrejem domáce práce a deti nebudem rozoberať.
Takto som to dnes prežívala.
Má odvahu niekto napísať,aký deň mal on?
Moje nervy,zajtra idem po dlhom čase cvičiť...keďže mám nadváhu,nie je jednoduché ísť do fitka.Ale prvý krát idem do fitka len tak...cvičiť.
Žiadny program na cvičenie...jednoducho len cvičiť.Nemusím sa nikam dostať.....chcem sa iba hýbať.