Keď medicína zlyhá: Život so zdravotnými problémami
Pôvodne malo byť toto určené pre inú diskusiu. Keďže je tu veľa diskusii o tom ako je niekto dlho na PN, a nič mu nie je, a podobne. Ono to nie je vždy také jednoduché, ako sa môže zdať. Je veľa diagnóz, či už geneticky podmienených, alebo aj získaných počas života, ktoré lekári nikdy nedokážu presne špecifikovať, a nenájdu žiadny fyzický nález napriek pretrvávajúcim fyzickým symptómom. Napríklad môj problém je v tom, že idem po ulici, a jednoducho to so mnou švihne. Ale vždy som pri plnom vedomí. Nie je to niečo, čo by som si namýšľal, a načo potrebujem psychiatra, jednoducho mi začne myksovať nohami, rukami, a idem k zemi. Za 50 rokov nenašli žiadny nález, nevedeli si s tým rady, tak to šupli k psychiatrovi. A takto sa to robí s mnohými DG. s ktorými si bežná medicína nevie poradiť. Nie, invalidný mi nedali, lebo nemám depresie, a tiež nie som vyhoretý. Depresie mám akurát, a plačem nad tým našim úbohým zdravotníctvom. Už vlastne ani neplačem, možno tak 30 rokov dozadu. Mám akurát preukaz zťp. Som zamestnaný. A ano, často maródujem, ale nevymýšľam si. Už 50 rokov vysvetľujem lekárom stále tie isté symptómy. Väčšinou nejdem lekárovi dobrovoľne. Až keď ma v práci nájdu ležať pod stolom, lebo vždy to trvá tak asi minútu kým sa môžem postaviť, a vždy pošlú bezpečáka, aby mi dal fúkať. Napriek tomu, že vedia o mojich zdravotných problémoch. A potom ma zamestnávateľ pošle na PN. Idem praktickému lekárovi, ktorý už moje problémy dokonale pozná, keď mu ich vždy opakujem ako kolovrátok. On si nebude so mnou špiniť ruky, a hneď ma posiela k psychiatrovi. Psychiater si vypočuje moje problémy, ale nemôže napísať tie symptómy, ktoré mu opisujem do lekárskej správy, lebo tie symptómy nezodpovedajú žiadnej psychickej diagnóze. Takže napíše, že u pacienta sa jedná o stredne ťažkú depresiu, lebo nemá inú možnosť, keď mi má odporučiť PN. A ja už len tíško súhlasím. Po 50 rokoch už nemám silu oponovať. Psychiater mi napíše aj 10 hodinové vychádzky, ale posudková lekárka ich zamietne, a napíše klasiku od 10-12, a od 14-16. Ale nemám z toho všetkého depresie, život ma baví, práca ma baví, akurát som z toho smutný. Zamestnávateľ by sa ma chcel zbaviť, ale bohužiaľ má zviazané ruky. Keďže mám zťp preukaz úrad práce mu to nedovolí. Aj keď o to zamestnávateľ viac krát žiadal, úrad práce mu odpovedal, že len v prípade ak zrušíte jeho pracovnú pozíciu, a potom ju nemôžete niekoľko mesiacov obnoviť. No, a to by musel zrušiť celé oddelenie. Takže pokiaľ nedám ja výpoveď, tak ju nedostanem. Ach chudák sám riaditeľ je takí sklamaný, keď mi dáva po mojom odpadnutí fúkať, a zasa nič. Lekár by mi napísal na moju žiadosť lekársky posudok, aby ma prepustili s odstupným, ale čo po tom? úrad práce, a koniec? V tejto práci som 25 rokov, z toho asi 5 rokov na PN. A prečo to tu vlastne všetko píšem, a čo chcem. Možno len to, že nie sú všetci simulanti, ako sa to o mnohých tu na koníku píše, a veľa ľudí má svoj príbeh, s ktorým sa už tak zžili, že už to neberú ani ako handicap, ale niečo čo je, a bude ich súčasťou do konca ich života. Rád si prečítam vaše názory. Pekný deň.
@solim1971 keď to máš také časté, tak sa zamestnávatelovi nečudujem. Tebe by pomohla chránená dielňa. Určite nie bežné pracovné miesto. Maximálne práca z domu, kde si relatívne v bezpečí, keďže pri presunoch si v ohrození života. Určite asistent. Odstupné, vyčerpať podporu, skúsiť rekvalifikáciu, a potom uvidíš čo Ti život ponúkne. Skúsila by som určite liečiteľov. Ak Ti niektoré lieky stav zhoršovali, tak nechápem, že sa lekári neskúšali držať zloženia liekov a na základe toho skúsiť niečo. Asi si nemal šťastie na lekára so srdcom, ktorý sa svojej profesii naozaj venuje naplno. Ale tých je strašné strašne málo. Veľmi držím palce, nech sa Ti nejakým zázrakom podarí zlepšiť životné podmienky. A tak ma napadlo, že na tej ceste Ti pomohol adrenalín, tak by som to spomenula lekárovi a možno Ti vedia dať niečo ako alergikom na uštipnutie hmyzu a v prípade núdze si to rýchlo pichneš.
@anketkarka Ono je problém aj pre lekárov aj niečo predpísať, a ani sa im nečudujem, keďže sa nemajú stále čoho chytiť, a tápajú v tme. Naposledy mi neurologička, aj psychiatrička na kramároch, a aj v lekárskej poradni tuto na koníku odporučili kompletné imunologické, a genetické vyšetrenia, ktoré spolu úzko súvisia. A že mám trvať na tom, aby som tieto vyšetrenia absolvoval na základe odporúčania odborníkom, aby som ich mal plne hradené poisťovňou. Napriek tomu, že to odporúčanie v prepúšťacej správe z nemocnice bolo jasne uvedené, žiaden z tunajších lekárov ku ktorým chodím to nepovažoval za potrebné. Takže uberiem sa asi ešte týmto smerom. Možno sa dozviem niečo nové o mojom zdravotnom stave, a konečne tú moju diagnózu aspoň niekto pomenuje. A vďaka za podporu.
@palicka no momentálne tu východisko nie je, keďže nemám stanovenú diagnózu, tak o invalidný je škoda žiadať, nemali by na základe čoho určiť percentuálnu mieru, takže uvidím, nevzdávam sa. Akurát ma trocha mrzí, že som na to všetko sám, nikdy som nemal bližší vzťah, a pravdepodobne ani mať nebudem. S mojimi zdravotnými problémami, ktoré sa so mnou vlečú už od útleho detstva to jednoducho nešlo. Žiadne spoločenské podujatia v mojom živote. Skrátka nič, kde by som sa mohol akurát tak strápniť, a stále 50 rokov niečo niekomu vysvetľovať ma už vážne nebaví. Prišiel som o pár priateľov, ktorým som odmietol pozvanie na svadbu, a aj keď som sa snažil o vysvetlenie, nepochopili to. Myslel som si, že možno by to aj šlo, nejakí ten vzťah, ale nie, v reáli sa skutočne nedá žiť s človekom s mojimi problémami, to som si už uvedomil, a zmieril som sa s tým. Tak sa prebíjam so svojimi problémami životom sám. Dom mám upravený tak, aby som si pri záchvate nemohol ublížiť Ale pár krát sa mi stalo, že som sa obaril s rozliatou horúcou kávou. Ale nič, čo by sa nedalo zvládnuť. Prajem všetko dobré.
@palicka môj osud je už aj tak spečatený, naposledy keď som asi pred týždňom konzultoval s úradom práce moju situáciu, že pravdepodobne sa už rozviazaniu PP nevyhnem, keďže na základe častých PN v prípade nástupu do práce po PN zamestnávateľ už bude trvať na vyhotovení lekárskeho posudku v ktorom bude stáť, že zo zdravotných dôvodov nemôžem danú prácu vykonávať. Síce skončím aspoň s odstupným, ale nevyhnem sa tomu. A asi to bude tak aj lepšie pre všetkých, a nebudem sa už tomu brániť, ako doteraz. Ale hneď mi aj oznámila pani z úradu práce, že pravdepodobnosť, že sa už do dôchodku niekde zamestnám je takmer nulová. Už len na základe zápočtového listu, z ktorého keby si nový zamestnávateľ prečítal len počet dní PN v poslednom zamestnaní, tak nemám šancu. A ani by som už nechcel, už ma nebaví byt sústavne na PN, a stále niečo niekomu vysvetľovať prečo nemôžem to, a prečo robím ono. Už nemám na to síl, a prípadnému novému zamestnávateľovi by som povedal ako sa veci majú, a s čím musí počítať, nič by som netajil, čo by som z toho mal, zasa rovnakí kolotoč...takže už viem čo ma asi čaká...