Tehotenstvo, pôrod a psychické problémy
Ahojte, začnem rovno bez omáčok. V detstve som bola týraná a zneužívaná, následkom čoho sa u mňa vyvinula porucha osobnosti a depresie, úzkosti a anorexia. Kým som na to prišla, že vlastne toto všetko súvisí a dostala som diagnózu, ubehol nejaký čas, ale hneď a zaraz som to začala riešiť.
Podstúpila som hospitalizácie, terapie a brala som lieky, všetko poctivo podľa odporúčania lekárov a psychologičky. Deti som pôvodne mať nechcela, asi to bol následok traumy z detstva, ale postupne som asi dozrela do štádia, že by som bábätko chcela, že sa naň cítim.
Budem mať 37r. Lieky už neberiem, som vyrovnaná, pracujem a fungujem normálne. Samozrejme, nie vždy je to ideálne a občas mám "svoje stavy".
Partner zatiaľ bábätko nechce, obáva sa, že to nezvládnem psychicky, že sa mi vážne zhorší stav. Proti nemu ísť nechcem, neklamem, nemanipulujem, ale teda vie, že už cítim, že je najvyšší čas. Netlačím, neotravujem, ale jemne nadhadzujem túto tému a z NIE sa stalo, teraz nie, čo vnímam ako úspech. ,
Hovorila som o tom s psychologičkou aj psychiatričkou. Psychiatrička je naklonená skôr adopcii, aby som sa vyhla hormonálnemu koktejlu, ktorý so mnou môže vážne zamávať a mať dlhotrvajúce následky. Psychologička je skôr za tehotenstvo, že prípadné problémy budeme riešiť v terapii a za pochodu ako vzniknú (ak vôbec vzniknú).
Chcem sa spýtať, je tu žena, ktorá má vážnejšie psychické problémy a tehotenstvo a pôrod boli v pohode? Aj materstvo neskôr? Objavila sa u vás depresia alebo psychóza? Zhoršil sa vám psychický stav? Myslím nejako závažne, že ste sa nemohli starať o dieťa alebo trebárs aj len mierne, prípadne vôbec, že všetko v pohode?
Rada si prečítam rôzne odpovede, ale prosím, ženy, chcem upozorniť, že sa tu bavíme o vážnych veciach, nie "neboj, nič sa nestane" alebo "dieťa je radosť, všetko zvládneš", "nestresuj" a podobne. Lebo nie je to pravda, láska nezvládne všetko a doplatí na to nakoniec bábo a vlastne celá rodina. Ďakujem.
@heidy222 nie som lekarka, ale z pohladu matky je tehotenstvo, porod a rodicovstvo veeeelmi individualne. Napr u mna nebolo sestonedelie ziadny napor. Na nic. Ani tehotenstvo ci 3 roky na rodicaku. Bolo to super obdobie. Dieta spalo neplakalo jedlo posluchalo. Ja vyspana spokojna stastna. Muz napomocny.
Ale samozrejme telo a teda dusa boli zdrave. Takze neviem poradit autorke. Len vsetko moze dopadnut dobre. Nielen zle. Skoda ze nemame gulu 😔 drzim palce
Ďakujem, áno, toto je to, že človek nevie. Ani nie to, že nevieme dopredu, ale skôr to, že dieťa už sa nedá nemať ako je raz na svete. Je to rozhodnutie, ktoré už nejde odvolať. Zo zlej práce človek odíde, zo zlým rodičom či súrodencom sa človek rozkmotrí, aj s manželom sa rozvedieme, ak je situácia taká. Ale dieťa je rozhodnutie, ktoré sa nedá vziať späť - už sa treba starať.
Dieťatko by som si chcela užiť, rodinu, zázemie, pokoj, to je to, čo hľadám, to teplo domova, usadiť sa, mať peknú rodinku. Nie trpieť každý deň, plakať denne, behať po psychiatroch, cucať pilule a zaťažovať všetkých naokolo... A ľutovať, že som sa zle rozhodla. Takto sa mi to "neoplatí", ak chápete, čo myslím.
Som v podpornej skupine a tam sú aj ženy, ktoré boli na tom pred tehotenstvom zle, dieťa neplánovali, zadarilo sa a všetko sa im v hlave náhle opravilo, doslova. Že úplne nová žena. Ale veľa takých, ktoré si prešli peklom a poznačilo to dieťa, partnerstvo, všetko, celé zle.
@gomboska85 Moj nazor je skor taky, ze ked mas tolko roboty sama so sebou, bude asi tazke najst si kvalitnu kapacitu na dieta. Dieta ta potrebuje non stop, silnu. A na to treba byt uplne v poriadku, inac si to to chuda dieta odnesie.
Ty si v detstve trpela a cely zivot sa z toho vyhrabavas. Takze pri rozhodovani by som asi tieto fakty zohladnila. Tvoj partner asi vie preco je v tejto teme zdrzanlivy.
Tu si vela zien vela veci idealizuje a mysli si, ze dieta vsetko vyriesi k pozitivnemu. Nie je to pravda...
@heidy222 Ďakujem, že si napísala. Áno, toto je veľké riziko, že aj napriek dlhodobej stabilite. Moja pôvodná osobnosť je pravdepodobne dosť stabilná a pevná, lebo napriek HPO strašne veľa vecí zvládať s kľudom a prehľadom, čo aj zdraví ľudia majú problém. Nebojím sa, že by som sa nevedela starať o dieťa, že by som bola na dieťa zlá alebo podobne. V terapii som sa naučila veľa ako zvládať to, čo som nezvládala. Akože z povahy nemám ďaleko ku konfrontácii, som taká ráznejšia, ale nie som agresívna, ani vulgárna, naopak, málo sa rozčuľujem a hľadám normálnu, pokojnú cestu, nezvyknem panikáriť. Mám za sebou behaviorálnu terapiu - istým spôsobom som dokonca ďalej ako ľudia bez terapie, lebo rozumiem viac sama sebe a svojim spúšťačom a ako správanie korigovať vedome, ako vyjsť z istých situácii v kľude. Som si sama sebou istá, že budem dobrá mama alebo aspoň taká normálna, že kde-tu možno niečo sa prihodí.
Ja sa bojím len jedného: že na mňa bude mať vplyv to, čo nedokážem ovplyvniť - ako na mňa zapôsobia hormóny. Lebo s tým nič neurobím. Bojím sa hrozne stavov nekontrolovanej úzkosti alebo depresívnych stavov, prešla som si myšlienkami na samovraždu, že som nevidela v ničom zmysel, aj keď som sa mala dobre. Toto je dôležité, že ak by som sa mala zle, poviem si, dobre, dostanem sa zo zlého prostredia a bude lepšie. Len keď máte všetko, ste v bezpečí, máte domov, partnera, peniaze a chcete umrieť, tak pochopíte, že je to s vami strašne zle a nemáte nad sebou kontrolu. Toto už som roky rokúce nepociťovala a nechcem to už zažiť. Určite nie s bábätkom "na krku". Tak neviem, no.
@gomboska85 a nemas vo svojom okoli niekoho velmi blizkeho a dobreho ( okrem partnera) kto by ti eventualne dokazal pomoct? Trebars aj s vychovou dietata ak by to bolo nutne. Napr partnerova mama, sestra…
Inak z tvojich prispevkov vidno, ze si rozumna zena, rozvazna, zodpovedna s triezvim usudkom. Az priliz opatrna, co je logicke. Ale mam silny pocit, ze dieta (ak by sa vam narodilo), by sa v tvojom pripade zle nemalo. Mas na neho silu. Ako by si sa vsak (iste obdobie) ty mala…to je otazne.
Nam sa dietatko narodilo po 9 r manzelstve. Ked sme ani nedufali. A je pozitivnym prinosom. Take za odmenu. Ale clovek dokaze zit plnohodnotne aj bez deti. Prajem Ti aby si nasla pokoj na dusi a mala stastny zivot, nech sa rozhodnes akokolvek
@minutka Partnerova mama v žiadnom prípade. Ona môjho muža v detstve týrala. :( Nie je s ňou v kontakte ani nechce byť už. Sestru nemám, mám len veľmi dobrú maminu. Čo samozrejme nie je málo. Ona by isto pomohla. Mám aj kamarátky, ale zas nie tak blízke.
Veľmi by mi pomohlo, keby som mala pri sebe skúsenú, staršiu ženu, ktorá napr. mala viac detí a vyzná sa, napr. nejakú profi maminu, že by mi pomohla, resp. skôr podporila ma, vypočula, uistila. Nemyslím pomoc v domácnosti. Existuje také niečo? Nejaká komunita, podpora v tomto zmysle?
@minutka suhlasim, mam uplne rovnaky pocit. Ze uz len fakt, ze sa nad tym takto zamyslas, je znakom toho, ze si pripravena celit comukolvek co pride a pristupovat k tomu zodpovedne. Ja ti mozem z vlastnej skusenosti povedat, ze mi ziadne hormony nic nesposobili a ani sestonedelie. Uzila som si ho uplne super, zvolila som porodnicu, ktora bola sice sukromna a drahsia, ale zaroven som mala istotu, ze budu ku mne slusni, ze nebudem bojovat s nejakymi odutymi sestrickami, ktore by ma zneistili a podobne. Nie je lahke mat dieta, ale ani nezvladnutelne. Inak by sme ich predsa nemali 🙂. Prave som si spomenula, ze mam aktualne kamaratku, ktora zaspasi s depresiami a mala ich aj pred detmi, ale ona sama priznava, kde urobila chybu. Jednak sa im druhe smyklo a mali dve deti kratko po sebe, co sa asi naozaj pri takejto diagnoze neodporuca, zaroven podcenila psychologicku a prestala k nej chodit, lebo sa “citila ok”. No a v neposlednom rade nemala pri sebe ziadnu pomoc. Muz od rana do vecera v praci, svokra a mama na opacnom konci zemegule. Dve deti na krku, nulovy cas pre seba. Skolka kvoli korone padla a tak. Ak si vies dopredu s rodinou vyjasnit tieto veci aby boli v pripade potreby napomocni, tak to podla mna zvladnete.
Ahoj, pri tvojich diagnozach je to naozaj veľké riziko. Môže, ale aj nemusí to dopadnúť dobre. Zo skúsenosti v blízkom okolí viem, že nie vždy podpora rodiny a partnera a pravidelné navstevovanie odborníkov stačí. Dotyčná sa narodila z rizikového tehotenstva predčasne, po narodení absolvovala niekoľko operácii, čo spôsobilo v pubertalnom veku ťažké depresie a anorexiu. Liečila sa u psychiatra, navstevovala terapie u psychologicky, mala podporu rodinu a dostala sa z toho.
Žiaľ tehotenstvom sa jej zhoršil stav a po pôrode to už bolo veľmi zle. Mama ostala doma, aby sa o ňu a dieťa starala, kým bol manžel v práci. Ale nedali to, keďže už úplne strácala kontakt s realitou, podľa psychiatra, ťažká schyza a žiaden predpoklad pre zlepšenie stavu 🙄 Malá mala 2 mesiace, keď ju zverili do starostlivosti jej rodičom a ona skončila v ústave.
Malá má 2 roky, stav jej mamky sa vôbec nezlepsuje. Potrebuje 24h starostlivosť. Manžel sa rozviedol, starajú sa o ňu jej rodičia, striedavo doma a v ústave. Máva lepšie dni, keď je v pohode, inokedy ich nepozná a býva agresívna.
Viem, že toto si asi nechcela počuť, ale sú aj takéto prípady. Nikto ti negarantuje, že to dopadne dobre, ale ani to, že to dopadne zle.
A Š tou adopciou je to žiaľ pravda, potrebuješ potvrdenie o zdravotnom stave a psychiatrické diagnózy môžu byť prekážkou.
Napriek tomu držím palce, nech sa rozhodneš hoc ako, nech je to tá správna voľba a urobí ťa nekonečne šťastnou.
@number19 mne sa paci ako autorka na sebe maka a pracuje a vyzera , ze uspesne. Rany na dusi zostanu 😔 Ale nesuhlasim s tlakom spolocnosti, ze matka musi byt vzdy dokonala a pripravena sluzit dietatu. Aj matka sa moze citit nepohodlne, moze mat zly den ci obdobie. Vtedy ju zastupi otec, babka… mne sa to realne stalo. Zostalo mi pred 10 mesiacmi velmi zle. Z nicoho nic. 2 tyz vypnuta doslova. Nespavala som, citila som sa zle (tlak, uzkost, trpnutie, triaska…). Nechapala som. Myslela som ze infarkt, nador na mozgu… podstupila som vela vysetreni. Aj MR, mala som sanitku doma. Az napokon ze tetania. Kokso bolo mi tak zle ako nikdy v zivote. Nechapem povod. Mam najlepsie obdobie v zivote. Nuz stalo sa… No a pocas tych 2 tyz som sa realne nevladala starat o dieta. Plakalo,ze sa chce hrat so mnou. Lebo sme naviazani dost. Ale hned mu muz ci babky robili program, vzali ho cez den z domu. Bolo to hrozne, ale aj to je obcas zivot. O dieta bolo postarane, bolo lubene a nema traumu. Modlim sa aby sa mi stav nevratil. Ale kym som fit, staram sa na 99% 🙂 a zijeme. Pekne , stastne. No niekedy sa stane, ze nam padne prekazka pod nohy. Dolezite je mat podporu okolia, realnu pomoc a mat v hlave upratane (nevyvrsovat sa na dieta, lubit ho-ono to citi). Autorka vyzera ako silna osobnost, chape hodnoty, ma zodpovednost. Ja jej drzim palce
@gomboska85 Ja by som mala otázku z iného konca. Ako vás to "poznačí",keď dieťa mať nebudete? Tú túžbu vo vás viete potlačiť resp. racionálne odôvodniť a umlčať. Je to veľmi ťažké, ale depresie môže dostať človek aj z nenaplnenej túžby (v závislosti od toho aká veľká je). Každopádne vám držím palce akokoľvek sa rozhodnete.
@gomboska85 mužova nechuť k dieťaťu môže byť preto, že ho matka v detstve tyrala.Vyzeras, že si pre svoj psychicky stav spravila všetko pripomínas mi mňa všetko premyslené, hľadáš istotu, zodpovedná...veľa x človek zistí, že má v hlave len strašiakov aj ja mám situácie kedy si dopredu robím katastrofické scenare a, keď príde tá ťažkú úloha či rozhodnutie zvládnem to bez zaváhania.Komu viac veríš psychologicke či psychiatricke?Čím viac budeš nad tým rozmýšľať z ľava, z prava, tým viac budeš zneistena a v úzkosti ako sa rozhodnúť.vzdy bude 90 otázok prečo áno prečo nie.
Len ty musíš prejsť cez svoj strach a ešte aj cez partnerov, lebo máš slabinu....Kiez by všetky ženy tak rozmýšľali či zvládnu nezvládnu najsmutnejsie je, že práveže tak rozmýšľajú tie inteligentné a zodpovedne, ktoré si uvedomujú rizika.Si ako medzi 2 kameňmi....aj táto diskusia Ti nepomôže napíše Ti xy žien, ktoré boli psychicky vyrovnané a malé dieťa ich zložilo a aj tie, ktoré brali lieky chodili k psychologicke a všetko zvládli
Aj ja som chodila počas a po tehotenstvechodila k psychologicke dostala som iracionálny strach, že či to zvládnem, aké to bude čo, keď...po pôrode som na všetko zabudla nebol čas premýšľať nad hlupostami a všetko bolo v poriadku všetku energiu som smerovala na dieťa a zabudla na moje strachy s obavy.Druha vec je, že ten strach prenesies zase na dieťa🙂ale to Ti napíše veľa žien, že prišiel nový pocit strachu, zodpovednosti pôrodom.
Človek má veľa informácií aj ja som sa bála poporodnej depresie, psychózy.Este stále máš čas si to premyslieť odpoveď máš vo vnútri.
@vikes My v podstate dieťa mať chceme. Nie je to v tom, že fuj deti, vrieska to a neviem čo. Proste je to dieťa a takto to je, treba to tak brať. Nie je to náš životný cieľ, zmysel života, ale berieme to ako prirodzené vyústenie dlhodobého vzťahu. Už máme po škole, už aj nejaká tá kariéra bola, aj sme už cestovali, už je čas na taký rodinný život a to dieťatko k tomu nejako patrí proste. Nevravím, že sa zrúti svet, ale ako ženy pochopíte, že tá túžba tam je, že by som chcela bábo. :( Nie za každú cenu, ako nejdem teraz cez mŕtvoly, lebo čosi chcem. Cítim proste, že "niečo" chýba. Muža veľmi ľúbim, aj po toľkých rokoch a chcela by som dieťa, rodinu s NÍM, nie silou-mocou hocijako s hocikým. Tak som z toho o dosť smutnejšia.
Jeden čas sme boli s mužom od seba, našiel si inú partnerku - akože psychicky zdravú, s ktorou manželstvo a dieťa plánoval. Lenže zistil, že to nebolo to, čo nakoniec chcel (myslím tú ženu) a po nejakom slede udalostí ma odprosil, aby sa mohol vrátiť. On vtedy aj zmenil názor z "nie" na "možno niekedy" v budúcnosti, ak si bude istý, že som v poriadku a že to zvládnem. Že mi totálne pomôže, ak mi bude občas zle, ale nechce sa 24 h denne starať o ťažko chorého človeka a bábätko, že to nedá. A že teda opustiť by nás už nedokázal, ale že by ho to vnútorne úplne zabilo. Čo teda verím, že je to hrozné pre niekoho blízkeho toto zažívať.
@gomboska85 Tak vy ste uz mali aj pauzu a on ta nechal kvoli inej zene s ktorou aj planoval dieta?
No neviem, cele podivne. Ak tvoj partner planoval dieta s inou zenou, evidentne by tie deti chcel. S tebou ale vaha, co je pochopitene. Je opatrny, ma asi aj strach.
Hlavne nechci dieta kvoli tomu aby si si partnera udrzala. Nemusi to skoncit najlepsie. Pre vsetkych vratane dietata.
@number19 On deti chce, ale bojí sa, že to nezvládneme a ako mužovi sa mu možno lepšie znáša tá túžba. Neviem, to len tak uvažujem. Partnera si udržať nepotrebujem, resp. dieťaťom nie, to myslím, že je skôr cesta do pekla než čokoľvek iné.
Nešlo o neveru alebo nejaký podraz. On proste situáciu nezvládol, povedal to narovinu, že už to nedáva a vyústilo to do tohto. Boli sme v kontakte aj počas jeho nového vzťahu a videla som, že to je proste len zúfalý počin. Porozprávali sme sa, pochopili sme sa. Vzťah máme stabilný, vydiskutovali sme si to.
@gomboska85 on sa boji zodpovednosti a rozhodnutia ešte viac ako ty🙂
@gomboska85 Na to čo vy hľadáte odpoveď "či tehotenstvo, pôrod, dieťa zvládnete", na to vám nikto na 100% nevie povedať. Z vašej odpovede mi vyplýva, že sa môže stať, že skutočnosť, že dieťa nebudete mať resp. sa nepokusíte mať dieťa sa časom tiež môže odraziť na vašej psychike. Každopádne veľa "vecí" v živote je len obdobie, ktoré prejde, tak v živote dospelých ako v živote detí.
@luccija Hej, no. Pritom si myslím, že by bol vynikajúci otec. Je hudobník, krásne maľuje, je veľmi kreatívny aj manuálne zručný, veľmi múdry, pokojný. Dieťatko by v ňom malo úžasný vzor a veľa by vedel malé naučiť.
Domácnosť máme rozdelenú, upratané, opraté tak máme za chvíľu, výborne varí, so všetkým mi pomáha. Máme doma pohodu, občas sa nepohodneme, ale tak stáva sa. Ako milenec je super, takže ja som fakt spokojná žena. Nemala som také dobré obdobie asi ešte nikdy.
Nechcem ho tyranizovať, aby sa rozhodol, ani tlačiť alebo vydierať odchodom. Chápem, že to musí byť nepríjemné, hlavne, ak sú v tom obavy a strach o mňa aj o budúce bábo. Škoda, no. Nútiť ho nemôžem, presvedčiť ho nedokážem. Ale bábätko chýba. Čo keď sa mi zhorší stav, lebo ho nemáme?
@gomboska85 ahoj... Nečítala som si všetky komentáre pretože na to nemám pri malej času.. Ale... Co sa týka adopcie do toho by som asi nešla to je na dlhé roky... Jedine co možno by bolo pre vás lepšie keby ste sa stali profi rodičmi... Lenze viem aké to je keď žena túži po dieťati.... Ja som si prežila toho veľa v živote a moja psychika bola ako na hojdačke.. Sem tam som si dala neurol no nechcela som to preháňať aby som nebola závislá... Keď som otehotnela síce so mnou mávali hormóny ale dalo sa to zvládnuť... Po pôrode bolo všetko ok ... Malá sa prisala krásne no nemala som ju stále pri sebe keďže som bola pri sekcii... Keď ma dali na normálne odd malá sa nie a nie prisahať robila som všetko preto aby som kojila stále... Som odsavala a dokoliecka.. A poviem ti pravdu... Keby okolie do mňa nehustilo ze mam kojiť kojiť kojiť možno by som žiadne depky nedostala lenže tým ze som nespavala skoro vôbec tak sa to nabalilo...a tým som chcela povedať to... Ze keby pri tebe muž stoji celý čas a bude ti oporou a tak isto aj tvoja rodina verím ze by si to zvládla... Mne bola oporou moja mama a manžel.. Lenze ostatný do mňa len hustili a psychicky som bola vtedy na tom o ničom.... Ale keď som dala hlavu hore a nepočúvala reči ze som spravila kravinu keď malú nekojim tak už lepsie🙂
@gomboska85 páči sa mi inak taká terapeuticky pomôcka znie asi tak - ty vieš aký príbeh si si zažila. A len ty vieš vyrozprávať príbeh, ktorý chceš žiť. Takze ak poznáš Dispenzu - kľudne by som sla aj do kurzu a pozri píšeš že ženy sa zmenili a v hlave sa to preplo, to je veľká inšpirácia a isto ti to dáva nádej
@gomboska85 čo keď sa zhorší stav - nedrz sa v obavách ale ver procesu ktorý sa deje a ostan v tej sile a zdrojuj sa … nechod do budúcnosti, v tom zmysle čo bude ak ak bude a nebude - to si škodíš
@gomboska85 čo, keď budeš banovat, že si ho nemala a už sa nebude dať mať dieťa?to je presne to, čo píšem🙂 ..čo, keď ho budem mať a zložím sa...vždy bude čo, keď....možno sa rozhodnete mať dieťa a tak či tak sa nepodarí.Mozno sa chlap zmení a opustí Ta s dieťaťom...možno ho budete mať a ty budeš v pohode....nikto Ti nedá správnu odpoveď.Vzdy bude čo, keď...keď tam túžba po materstve je to neoklames a nepotlacis a, keď áno vypláva na povrch zase....žena kvôli dieťaťu dokáže aj nemožné
Ono sa to v psychológii volá prijať zodpovednosť za svoje rozhodnutia🙂buď áno, alebo nie a, keď nie nerozmýšľal čo by bolo, keby, ale buď sa venovať iným deťom, charite, pestunstvo...užívať si vzťah bez deti.Ty evidentne dieťa chces len sa bojíš.Ja mám viac obavy o tvojho priateľa, ktorý už raz od teba odišiel ako o teba.V najhoršom prípade budeš brat lieky, chodiť na terapie, či pôjdeš do nemocnice...vieš koľko je žien, ktoré po deťoch hulakaju, pijú, nevychovavaju..a necítia sa psychické choré🙂
Ty máš slabosť o ktorej vieš a bojíš sa jej.Ked už ide o to kojenie sa dá zastaviť...akú máš vlastne diagnózu?rozober to so psychologickou veď na to ju máš asi Tá pozná roky.A čo by priateľ robil, keby si išla do nemocnice?no staral sa o dieťa ako xy iných mužov, ktorym sa žena zložila.Mne príde z opisaneho labilnejsi a nerozhodného on, ale neprizná to a vidí ako problém teba.A on je dušou umelec kľudne to môže ním viac zatriasť ako tebou.
To je ako škrečok v kolotoči toto nemá riešenie iba rozhodnutie a za tým si stat
@gomboska85 v minulosti som bola hospitalizovaná, brala som lieky a chodila k psychológovi kvôli depresii, úzkosti a bulímii. Prvé tehotenstvo som zvládla bez problémov ale po pôrode sa u mňa znovu objavila depresia a úzkosť, síce nie v takej miere ako v minulosti ale bolo to dosť ťažké. Našťastie najmä vďaka partnerovi som to zvládla aj bez liekov. Trvalo to asi štyri mesiace kým som bola v poriadku ale o dieťa som sa zvládala postarať. Syn bol mojou motiváciou. Teraz som tehotná druhýkrát a toto tehotenstvo zvládam o niečo horšie ako prvé. Občas sa u mňa objavujú stavy úzkosti ale viem že to časom prejde. Každé tehotenstvo je iné a som sama zvedavá čo bude po pôrode.
Ak sa viete rozhosnut pre adopciu a netusis len po tom vlastnom,radsej by som pocuvla psychiatra.