Život na antidepresívach: Moja osobná skúsenosť

Ahojte, celý svoj produktívny život som na AD a zrejme aj budem do konca života. A zmieriť sa s tým je veľmi ťažké, ako aj s mojím životom. Som slabší kus.

AD mi nasadili ako mladej babe, mala som 25r a začali mi panické ataky a tetánia. Absolútne mi nikto vtedy neporadil psychológa, magnézium, dýchanie do sáčku, relaxačné techniky. Neurológ ma šupol ku psychiatrovi, a ten mi dal AD a benzáky. Je pravda, že panické ataky prešli a cítila som sa lepšie. Po asi dvoch rokoch (27r) sme začali AD vysádzať, ale prišla jedna veľká životná rana, bola som súčasťou nehody, kde zomreli všetci, okrem mňa, avšak ja som bola tehotná a o bábätko som prišla. Ostala som s následkami a silným PTSD. Takže nielenže sme nič nevysádzali, ale pridali sa lieky na spanie a zvýšila sa dávka AD aj benzákov. Tu už pribudol aj terapeut a rozvinuli sa mi seriózne depresie a okrem PP, tetánie, pribudli depresie stredne ťažkého stupňa, plus to PTSD. Dostať sa z toho mi trvalo dobrých 7 rokov, aj keď následky si nesiem dodnes. Opäť prišlo lepšie obdobie, tak sme išli AD vysádzať, ale do toho prišla náhla smrť mojej mamy, jedinej osoby na svete, ktorá mi ostala a ja som skončila v nemocnici, kde mi menili AD a dávali ma dokopy cez dva mesiace,, lebo som sa psychicky zrútila. Prišlo veľmi bolestivé obdobie a celkovo je to moje obdobie temna - stredovek, trvalo to roky. Neskôr sme začal AD opäť vysádzať, ale žiaľ, naplno sa prejavila moja depresia. Mala som suicidálne sklony, plakala som, bolo mi veľmi zle. Do toho som vošla do obdobia perimenopauzy a hormonálnych výkyvov, čiže po dohode s gynekológom, endokrinológom a psychiatrom, ostávam na AD. Mám po 40tke, a viem, že AD budem brať už do smrti, lebo jednoducho v mojom mozgu nemám dosť serotonínu a mám narušené dopamínové receptory. Inak spätne, keď si zoberiem moju mladosť, tak myslím, že od 15tich boli u mňa známky depresie a úzkosti, mala som PPP a iné radosti... rovnako som mala sklony ku závislostiam (alkohol, cigarety, jedlo).

Z týchto dôvodov som sa rozhodla, že mať deti nebudem. Mám priateľa, už viac ako 5r, ale neberieme sa. On je s tým vyrovnaný, že som psych. pacient. Čo je však horšie, že AD majú aj nežiadúce účinky - čiže mám steatózu pečene, poškodený žalúdok, závraty, točenie a bolesti hlavy, problémy s pamäťou a koncentráciou. Nikdy neviem, aký budem mať deň, či mi bude dobre alebo nie. Nechodím na dlhšiu dovolenku ako 3-4 dni. Nerada vybieham zo svojho zabehaného štandardu a akýkoľvek pobyt mimo a narušenie režimu ma vyradí na nejaký čas a dávam sa dokopy.

Toto nie je život, musím povedať. Takto som si to nepredstavovala, mala som sny, plány. Partner, láska, svadba, dieťa, zdravie, rodina - mama, priatelia, dom, pes, práca, cestovanie, športovanie... jednoducho život.

Celý môj život sa mi nepodaril. Ja verím, že v budúcom živote to bude lepšie.
Len som sa potrebovala vyrozprávať, lebo dnes mi je o ničom.
A vzhľadom na moju perimenopauzu a to ešte len bude divoká jazda.