Ako sa vyrovnať s tragédiou a nepríjemnými reakciami?
Ahojte, nejdem to nejak rozpisovať, no styri mesiace dozadu sa mi obesil priatel, takmer pred ocami, vo vedľajšej miestnosti. Vycitky mam dodnes samozrejme,ze som mohla spraviť viac, aj ked som nemala co. Bohužiaľ som na dedine a nieze by ma to trapilo ze na mna pozeraju jak na vraha ale ano je to nepríjemné a samozrejme ze mi to na psychickom stave nepridáva. Vidieť milovaneho človeka umierat pred ocami nikomu neprajem. Co ma teraz trápi je pre mnohých sebecké, ale ano myslím teraz na seba aby som to zvladla. Ale ta mentalita ľudí je masaker. Pre nich je to ze nechodim v ciernom a neplacem nonstop a chodim do práce,,, podivné. Tak mi povedzte co robiť aby som bola v pohode pre seba aj pre spoločnosť?
Úprimne, poviem ti, ako som to mala ja. Keď mi zomrel priateľ, pred mojimi očami, v mojom náručí, tak som bola 4 mesiace mimo. Bola som doma, nikde som nechodila, nejedla som poriadne, plakala som, nemohla som spať. Chodila som na terapie a rodičia sa ma snažili držať nad vodou a dávali na mňa pozor, aby som si niečo neurobila. Inak ako v čiernom som dva roky nechodila. Do práce som sa vrátila po 4 mesiacoch, všetci to chápali a rešpektovali. Terapie som dávala ešte dva - tri roky.
Naučiť sa mať na háku, čo si myslia druhí. Veľmi oslobodzujúce. To, či plačeš, nosíš čiernu, chodíš do práce atď. je tvoja vec. Druhých do toho veľké nič. Ja viem, ľahko sa hovorí, ťažšie sa to naozaj žije. Ale ja presne toto považujem za jednu z najlepších vecí, ktoré som sa naučila.
Konaj tak ako ty potrebuješ. Nikto nemá právo hodnotiť mieru tvojho smútku. Každý prežíva stratu inak. Vyrovnáva sa s tým inak. Pomáha mu niečo iné. A ak si niekto myslí, že druhý musí prežívať stratu podľa jeho presvedčenia inak sa to akože "nepočíta", tak to vypovedá hlavne o ňom.
A úprimnú sústrasť.
@bibibee prajem vela sil ❤ vobec to nie je sebecke rozhodnutie. Potrebujes sa teraz postarat o seba, aby si to zvladla, vyborne rozhodnutie. Pytaj, hladaj pomoc, hlavne v tom neostat sama.
Ked sa mi zabil brat, nikomu z okolia som to nepovedala, nenosila som ciernu. Prvy rok som vobec neplakala, ani na pohrebe. Citila som sa ako necitlive monstrum. Prislo to az neskor.
Každý smútok znáša inak. Každý máme iné prežívanie. Naša spoločnosť je naučená nejako smútiť a ak to nerobíš podľa správneho postupu si divná.
Neboj nie si vôbec divná. Máš právo na spravovanie tragédie ako sama uznáš za vhodné.
Ľudia vždy súdia a budú súdiť, každého a všetkých, takže áno budú súdiť aj teba. Ale ak budú chcieť budú ťa súdiť aj kvôli nesprávne pokosenému trávniku.
Neboj sa chodiť na terapie, ak to potrebuješ.
Pamätaj život je krátky, aby sme žili a robili "správne" veci podľa druhých.
Môj partner spáchal samovraždu pred 2 rokmi. Nechci vedieť, čo potom so mnou robila jeho rodina. Hoci im napísal list, aby ma z toho, čo urobil, neobviňovali, prosil ich, aby mi pomohli a napísal, že so mnou prežil krásne roky, jeho mater mi vykričala, že ja som na vine, že ma nikdy nemal stretnúť a podobné veci, jeho brat sa mi vyhrážal, že keď ma stretne na ulici, tak mi ublíži, vulgárne mi nadávali...Namiesto toto, aby sme si v týchto strašných chvíľach navzájom pomohli, sa ma snažili za jeho smrť úplne zničiť. Zobrali mi jeho popol, takže ani neviem, kde je popol muža, s ktorým som žila 28 rokov.
Úprimne, poviem ti, ako som to mala ja. Keď mi zomrel priateľ, pred mojimi očami, v mojom náručí, tak som bola 4 mesiace mimo. Bola som doma, nikde som nechodila, nejedla som poriadne, plakala som, nemohla som spať. Chodila som na terapie a rodičia sa ma snažili držať nad vodou a dávali na mňa pozor, aby som si niečo neurobila. Inak ako v čiernom som dva roky nechodila. Do práce som sa vrátila po 4 mesiacoch, všetci to chápali a rešpektovali. Terapie som dávala ešte dva - tri roky.
@anonym_61a724 to mi je veľmi ľúto. Nemusim vravieť že viem co si si prezila. Len tiež ty asi chapes ze chce človek podporu a nie aby ta este potapali ked nikto nevie cim si clovek prechádza. A ver mi ze den co deň, poviem to jak to je , ked zavriem oci vidim ho visieť, neviem sa toho zbaviť. Ale ze každý deň...
@bibibee do práce chodiť treba, ale čiernu nosiť môžeš
@anonym_33e8af Nosenie ciernej este nikoho z druheho sveta nevratilo.
@doriiis no áno. Len to su zase okolnosti ze mamu mam na invalidnom v takom štádiu ze sa treba postarat, mimimalne byt poblizku takže aj to je to...
@bibibee ... Rozumiem. Tak potom neostáva nič iné, len sa obrniť a pohnúť sa ďalej. Chápem, že ľahšie sa to hovorí ako robí ale inak nevieš spraviť nič.
Môj partner spáchal samovraždu pred 2 rokmi. Nechci vedieť, čo potom so mnou robila jeho rodina. Hoci im napísal list, aby ma z toho, čo urobil, neobviňovali, prosil ich, aby mi pomohli a napísal, že so mnou prežil krásne roky, jeho mater mi vykričala, že ja som na vine, že ma nikdy nemal stretnúť a podobné veci, jeho brat sa mi vyhrážal, že keď ma stretne na ulici, tak mi ublíži, vulgárne mi nadávali...Namiesto toto, aby sme si v týchto strašných chvíľach navzájom pomohli, sa ma snažili za jeho smrť úplne zničiť. Zobrali mi jeho popol, takže ani neviem, kde je popol muža, s ktorým som žila 28 rokov.
@anonym_1a5b56 🙏🙏🙏🙏🙏 neviem co napísať, ale je to presne to. Na mna tiež tak všetci pozeraju a nie len to uz som sa dopocula ze za to ja mozem takže niet o com. Ja ta chapem ale nechapem všetkých naokolo.
@anonym_33e8af logická odpoveď, ale to mi je jasné
@bibibee otec zomrel vlani pred vianocami, mama je relatívne mlada, do čierneho sa jej nechcelo. Ale býva v malej dedinke asi 170 obyvateľov a je tam nepísané pravidlo kto v ako príbuzenskom pomere ako dlho má držať smútok, pri manželovi napr rok, ale pri starších ženách sa ,, očakáva aj dlhšie alebo že vymenia čiernu na inú tmavú farbu. Že svetlé farby si už neoblečú. Bolo jej to vyslovene proti srsti.
Jej riešenie bolo na spôsob aj kapusta cela aj cap sýty, ale tebe to nemusí vyhovovať. Keď išla von do dediny bola v čiernom, doma a v meste bola oblečená normálne, doma aj v ružovom.
Vidno to aj pri pohreboch, je diametrálny rozdiel medzi mojou rodinou obcou a mestom.
Nepíšeš vek ale niekedy ak to na teba veľmi dolieha možno by som zvážila zmenu prostredia.
@anonym_1a5b56 🙏🙏🙏🙏🙏 neviem co napísať, ale je to presne to. Na mna tiež tak všetci pozeraju a nie len to uz som sa dopocula ze za to ja mozem takže niet o com. Ja ta chapem ale nechapem všetkých naokolo.
@bibibee Môj partner to aspoň neurobil doma. To by som asi neprežila. Do smrti by som to mala pre očami každý deň. Nemôžeme za to! Zapamätaj si to. Nech si hovorí kto chce čo chce, nemôžeme za to!
Naučiť sa mať na háku, čo si myslia druhí. Veľmi oslobodzujúce. To, či plačeš, nosíš čiernu, chodíš do práce atď. je tvoja vec. Druhých do toho veľké nič. Ja viem, ľahko sa hovorí, ťažšie sa to naozaj žije. Ale ja presne toto považujem za jednu z najlepších vecí, ktoré som sa naučila.
Konaj tak ako ty potrebuješ. Nikto nemá právo hodnotiť mieru tvojho smútku. Každý prežíva stratu inak. Vyrovnáva sa s tým inak. Pomáha mu niečo iné. A ak si niekto myslí, že druhý musí prežívať stratu podľa jeho presvedčenia inak sa to akože "nepočíta", tak to vypovedá hlavne o ňom.
A úprimnú sústrasť.
@wolf_ presne tak. Keby si čokoľvek aj urobila inak, nasli by si niečo iné. Nemôžeš zmenit ani ovplyvnit, co si iní myslia alebo hovoria. Môžeš ale ovplyvnit a zmeniť to, ako to vnímaš ty. Potrebujes ich k svojmu životu? No vidíš. O chvíľu budu mat inú senzáciu. Je mi veľmi ľúto, co sa ti stalo a čím prechadzas. Drzim ti palce.
Toto je tak trapne… Ja som bola pred casom na pohrebe znamej.. Som ten typ cloveka, ktory ma nekonvencne smutenie, ja jednoducho neviem revat na pohrebe. Smutim v tichosti, sama v sebe, placem az s odstupom casu, ked mi dochadza, ze dotycneho uz nikdy neuvidim, nebudem pocut.. a pri cinnostiach/myslienkach/miestach, ktore sa mi spoja s danou osobou. Na pohrebe som bola okomentovana, ze som cudna, ze neplacem, ved mi musi byt do placu uz len ked vidim inych plakat… Nemusi.
Ani tebe nemusi. Prezila si si traumu, dovol si mysliet na seba a na svoje dusevne zdravie. Niektori ludia budu mat vzdy potrebu komentovat inych, lebo su to slabomyselne chudatka s ubohymi zivotmi. Opytaj sa sama seba, isla by si si za tymi ludmi po radu, ako zit zivot? Ak nie, tak sa netrap poznamkami niekoho, ku komu by si si v zivote nesla ani po radu.
Môj partner spáchal samovraždu pred 2 rokmi. Nechci vedieť, čo potom so mnou robila jeho rodina. Hoci im napísal list, aby ma z toho, čo urobil, neobviňovali, prosil ich, aby mi pomohli a napísal, že so mnou prežil krásne roky, jeho mater mi vykričala, že ja som na vine, že ma nikdy nemal stretnúť a podobné veci, jeho brat sa mi vyhrážal, že keď ma stretne na ulici, tak mi ublíži, vulgárne mi nadávali...Namiesto toto, aby sme si v týchto strašných chvíľach navzájom pomohli, sa ma snažili za jeho smrť úplne zničiť. Zobrali mi jeho popol, takže ani neviem, kde je popol muža, s ktorým som žila 28 rokov.
@anonym_1a5b56 to je hruza tiež... Boze... Prepac za tu otázku ale ty vies koli comu ? Boli nam naznaky? Lebo ja si stale pokladam tuto otázku ze ci som neprehliadla nieco ...
Mozes sa na dedinskych klebetnikov vy ... Ti si nieco najdu vzdy. Mala si s nimi predtym nejake extra vztahy? Su Ti nejako blizki? Preco Ti na nich zalezi? Za par mesiacov ich to prejde a zabudnu. A mozno je to len v Tvojej hlave, Ty citis podvedome nejaky pocit, ze mozno keby...
Toto je tak trapne… Ja som bola pred casom na pohrebe znamej.. Som ten typ cloveka, ktory ma nekonvencne smutenie, ja jednoducho neviem revat na pohrebe. Smutim v tichosti, sama v sebe, placem az s odstupom casu, ked mi dochadza, ze dotycneho uz nikdy neuvidim, nebudem pocut.. a pri cinnostiach/myslienkach/miestach, ktore sa mi spoja s danou osobou. Na pohrebe som bola okomentovana, ze som cudna, ze neplacem, ved mi musi byt do placu uz len ked vidim inych plakat… Nemusi.
Ani tebe nemusi. Prezila si si traumu, dovol si mysliet na seba a na svoje dusevne zdravie. Niektori ludia budu mat vzdy potrebu komentovat inych, lebo su to slabomyselne chudatka s ubohymi zivotmi. Opytaj sa sama seba, isla by si si za tymi ludmi po radu, ako zit zivot? Ak nie, tak sa netrap poznamkami niekoho, ku komu by si si v zivote nesla ani po radu.
@anonym_e8d602 ale vies ze ti poviem pravdu ze ja som nemohla plakat asi dva týždne? Ak nie viac? A sama seba som sa pytala ze ci som normalna. Ale to bol asi sok a trauma alebo neviem co všetko. Ale citila som sa sama pred sebou zle
@bibibee nenosím len čiernu i keď mi niekto blízky zomrie. Žiadny človek ktorý zomrie by určite od ludi neočakával noste len čiernu istý čas. Pre mňa sú tieto veci obmedzujúce zbytočne a nemajú váhu. Cloveka si uctime najviac za jeho života a modlitbou alebo tým ze mu prídeme na hrob a zaspominame naňho v dobrom. Co sa týka výčitiek sama keď vieš ako to bolo tak jednoducho ich mat nemusíš. A ludi bud si ich prestať úplne všímať alebo sa odsťahovať ak je možnosť.
Mozes sa na dedinskych klebetnikov vy ... Ti si nieco najdu vzdy. Mala si s nimi predtym nejake extra vztahy? Su Ti nejako blizki? Preco Ti na nich zalezi? Za par mesiacov ich to prejde a zabudnu. A mozno je to len v Tvojej hlave, Ty citis podvedome nejaky pocit, ze mozno keby...
@anonym_76790d nezalezi, ale vies ze je to nepríjemné ked pocujes ako si vymyslaju ze koli mne sa obesil lebo toto levo tamto 🫣 a pritom my sme mali pekný vzťah. Co by mohli závidieť. O to je to pre mňa horšie
@bibibee myslím si, že nikto nemá ani potuchy, čo prežívam vo svojom vnútri, ako ťa to zožiera a v hlave máš 1000 nezodpovedaných otázok. Viem, že si urobila maximum, ale zrejme to tak malo byt. Vôbec nemusíš byť v čiernom, nie šaty určujú smútok. Skôr by ti pomohli terapie u psychológa, možno nejaký relaxačný pobyt v kúpeľoch, aby si vtesnala to, čo ťa trápi. V práci prídeš na iné myšlienky, to je veľmi dobre. Veľa šťastia ti prajem 👍😉.
@anonym_e8d602 ale vies ze ti poviem pravdu ze ja som nemohla plakat asi dva týždne? Ak nie viac? A sama seba som sa pytala ze ci som normalna. Ale to bol asi sok a trauma alebo neviem co všetko. Ale citila som sa sama pred sebou zle
@bibibee Nemas absolutne dovod!! Naozaj. Zo psychologickeho hladiska na tom nie je nic cudne, kazdy clovek ma ine prezivanie, ine smutenie. Prirodzena je aj pociatocna faza soku, kedy nevies uverit tomu, co sa stalo a nejako to spracuvavas. To len u nas je zauzivane, ze na pohrebe musis revat ako o zivot. Nemusis. Mne ked umrela babka, kt som mala velmi rada, na pohrebe mi takmer slza nevypadla. Ale ako nahle som prechadzala autom cez dedinu, kde byvala s vedomim, ze ju tam uz nenajdem, som sa rozrevala ako mala.. a xyz podobnych situacii. Nie som preto cudna, ani psychopat.. len inak prezivam smutok.
Úprimne, poviem ti, ako som to mala ja. Keď mi zomrel priateľ, pred mojimi očami, v mojom náručí, tak som bola 4 mesiace mimo. Bola som doma, nikde som nechodila, nejedla som poriadne, plakala som, nemohla som spať. Chodila som na terapie a rodičia sa ma snažili držať nad vodou a dávali na mňa pozor, aby som si niečo neurobila. Inak ako v čiernom som dva roky nechodila. Do práce som sa vrátila po 4 mesiacoch, všetci to chápali a rešpektovali. Terapie som dávala ešte dva - tri roky.
@anonym_61a724 na toto len tiež objatie posielam. Nemam co dodať 🙏
@bibibee otec zomrel vlani pred vianocami, mama je relatívne mlada, do čierneho sa jej nechcelo. Ale býva v malej dedinke asi 170 obyvateľov a je tam nepísané pravidlo kto v ako príbuzenskom pomere ako dlho má držať smútok, pri manželovi napr rok, ale pri starších ženách sa ,, očakáva aj dlhšie alebo že vymenia čiernu na inú tmavú farbu. Že svetlé farby si už neoblečú. Bolo jej to vyslovene proti srsti.
Jej riešenie bolo na spôsob aj kapusta cela aj cap sýty, ale tebe to nemusí vyhovovať. Keď išla von do dediny bola v čiernom, doma a v meste bola oblečená normálne, doma aj v ružovom.
Vidno to aj pri pohreboch, je diametrálny rozdiel medzi mojou rodinou obcou a mestom.
Nepíšeš vek ale niekedy ak to na teba veľmi dolieha možno by som zvážila zmenu prostredia.
@anonym_bbfbeb áno ja to beriem tieto tradície. Ale stále, povedzme si ze su to len tradície a myslím ze tam dole alebo hore im je jedno co ma kto na sebe ale hlavne co ma v ♥️
Toto je tak trapne… Ja som bola pred casom na pohrebe znamej.. Som ten typ cloveka, ktory ma nekonvencne smutenie, ja jednoducho neviem revat na pohrebe. Smutim v tichosti, sama v sebe, placem az s odstupom casu, ked mi dochadza, ze dotycneho uz nikdy neuvidim, nebudem pocut.. a pri cinnostiach/myslienkach/miestach, ktore sa mi spoja s danou osobou. Na pohrebe som bola okomentovana, ze som cudna, ze neplacem, ved mi musi byt do placu uz len ked vidim inych plakat… Nemusi.
Ani tebe nemusi. Prezila si si traumu, dovol si mysliet na seba a na svoje dusevne zdravie. Niektori ludia budu mat vzdy potrebu komentovat inych, lebo su to slabomyselne chudatka s ubohymi zivotmi. Opytaj sa sama seba, isla by si si za tymi ludmi po radu, ako zit zivot? Ak nie, tak sa netrap poznamkami niekoho, ku komu by si si v zivote nesla ani po radu.
@bibibee
@anonym_e8d602 ja tiež neplačem. Pritom posledný pohreb som prežila úplne "odpojená". V hmle. Ako keby sen. Neprišla mi to ako realita. Nechápala som čo tam robí fotka môjho blízkeho. Mimo. Vraj ma mozog chránil lebo som nebola schopná prijať realitu... Aj mi dlho trvalo kým som si pripustila, že sa to naozaj stalo. Vlastne dodnes mám momenty kedy sa pristihnem pri "fakt? To sa nemohlo stať". Strata ma zasiahla až takto. Pričom navonok žiaden plač, žiadne rúcanie sa, dokonca kľudne úsmev... Skrátka to spracovavám inak. A je to v poriadku.
@anonym_1a5b56 to je hruza tiež... Boze... Prepac za tu otázku ale ty vies koli comu ? Boli nam naznaky? Lebo ja si stale pokladam tuto otázku ze ci som neprehliadla nieco ...
@bibibee Bol minimálne 20 rokov aktívny gambler. Veľa gamblerov končí život samovraždou. Tajil mi to, aj keď som mala podozrenie, že stávkuje, pretože napriek tomu, že vždy chodil do práce, sústavne bol bez peňazí, nemala som mu to ako dokázať. Nechodil do herní a ja som vtedy ešte nevedela som, že stávkovať sa dá aj cez mobil. Bral si jednu pôžičku za druhou, všetky mi zatajil. Ale neboli tam žiadne náznaky, že by chcel spáchať samovraždu. V deň samovraždy už ráno, keď odchádzal z domu do práce, vedel, že v ten deň to urobí, že sa už domov nevráti, pretože vo svojej izbe mi nechal niečo, čo dokazuje, že to plánoval. Pri odchode sa mi tak zvláštne dlho pozeral do očí, ale nerozlúčil sa so mnou. Normálne odišiel do práce, ešte odrobil 12-hodinovú smenu v práci a potom to urobil.
Naučiť sa mať na háku, čo si myslia druhí. Veľmi oslobodzujúce. To, či plačeš, nosíš čiernu, chodíš do práce atď. je tvoja vec. Druhých do toho veľké nič. Ja viem, ľahko sa hovorí, ťažšie sa to naozaj žije. Ale ja presne toto považujem za jednu z najlepších vecí, ktoré som sa naučila.
Konaj tak ako ty potrebuješ. Nikto nemá právo hodnotiť mieru tvojho smútku. Každý prežíva stratu inak. Vyrovnáva sa s tým inak. Pomáha mu niečo iné. A ak si niekto myslí, že druhý musí prežívať stratu podľa jeho presvedčenia inak sa to akože "nepočíta", tak to vypovedá hlavne o ňom.
A úprimnú sústrasť.
@wolf_ hej no len ked ta spoločnosť ti to neuľahčuje... Ja uz som dost obrnena ale naozaj co je vela to je malo. Clovek sa snaží s tým bojovať ale ked uz aj ty ludom to vadi ze vyzeras v poriadku? Asi to je zle.. ak mi rozumies
@bibibee nenosím len čiernu i keď mi niekto blízky zomrie. Žiadny človek ktorý zomrie by určite od ludi neočakával noste len čiernu istý čas. Pre mňa sú tieto veci obmedzujúce zbytočne a nemajú váhu. Cloveka si uctime najviac za jeho života a modlitbou alebo tým ze mu prídeme na hrob a zaspominame naňho v dobrom. Co sa týka výčitiek sama keď vieš ako to bolo tak jednoducho ich mat nemusíš. A ludi bud si ich prestať úplne všímať alebo sa odsťahovať ak je možnosť.
@anonym_c57b1a moja neboha babka bola nadčasová. Bola zlatá, povedala ze ked umrie nechce aby niekto prišiel v čiernej. Dodrzala som to iba ja a sesternica. A u bolo ze ako sme oblečené neuctivo. Tak tu to je. 🙂
@bibibee do práce chodiť treba, ale čiernu nosiť môžeš