Čo robiť, keď sa bojím, že nedokážem ľúbiť?

Ahojte, chcem sa vyrozprávať z jednej takej veci, a možno to úprimne bude strašná hlúposť. Nikdy som nemala vzťah, čo viem, že je na môj vek v poriadku, mám 22. No začínam sa báť toho, že keď vidím lásku okolo seba alebo moje kamarátky, keď s niekym majú vzťah alebo zažívajú nejaké nové zaľúbenia alebo lásky, mám pocit, že trošku žiarlim. A preto sa bojim, že lásku ľuďom neprajem, lebo ju ja sama nemám a strašne chcem. A nechcem pôsobiť ako zlý človek, veď bodaj by každý z nás bol šťastný. A neviem, či sú tieto moje pocity normálne. Nebudem si klamať, veľakrát tak pôsobím možno, že vzťah nechcem, že lásku nepotrebujem, ale naopak ju potrebujem. A veľmi. A myslím, že ju viem dať a naopak možno aj neviem. Možno nie som Bohom vybratá ako niekto, kto sa raz zamiluje a bude s niekym tvoriť pár. Lebo popravde, asi som sa ešte nikdy poriadne do nikoho nezaľúbila a začína ma to trápiť. Viem, že dokážem cítiť hlboko, že sa chcem o niekoho zaujímať, byť pri niekom, dlho sa rozprávať, smiať sa, zdielať všetko, starať sa o niekoho, a radšej ani nebudem pokračovať…a chceli ma aj nejaký chlapci, ale ja som v nich nenašla to, čo by sa mne páčilo, mám pocit, že tu nie je nikto kto ma pritiahne svojim pohľadom a budem ho chcieť spoznávať. Niekedy rozmýšľam nad tým, že prečo? Prečo ja, človek, ktorý celou bytosťou túži po láske sa jej bojí. Ani to neviem, čím je. Nikto mi neukázal bezpečie. Možno je to aj tým, ako sa muži v mojej rodine pozerajú na ženy, že som nikdy pred očami v rodine nezažila ako by sa mal muž správať pekne k žene. Zároveň mám pocit, že väčšine čo som sa aj páčila, tak podvedome aj tak mysleli len na TO. A ja nie som ten typ dievčaťa. A vlastne ani neviem, prečo to sem píšem. Ak je to trápne, tak sa ospravedlňujem….chcela som to len zo seba dať von.