Hľadáme priznania: Zdieľajte svoje chyby a skúsenosti
Príjemné popoludnie. Nemali by ste chuť zapojiť sa do takéhoto niečoho?
Hľadáme priznanie konkrétnej ženy, alebo žien, ale iba reálne vaše priznanie, nie "jedna pani počula"
1. Urobila som chybu, že som mu nedala šancu, a ostala som sama...
2, Celý život som si vyberala podľa vzhľadu a dnes ma nechce nik kvôli vzhľadu.
3, Radila som iným s tým, s čím som si sama nevedela poradiť, a zlomilo ma to.
4, Lož má krátke nohy, dobehlo ma to a teraz to ľutujem.
Skúste, prosím, ak k týmto témam máte svoj príbeh, napíšte nám ho. Ďakujem.
to mi pripomína Bakalárov.
bola to relácia kedysi dávno, do ktorej diváci posielali svoje príbehy. Na začiatku roku vyhlásili témy a kto chcel napísal svoj príbeh na danú tému.
V skratke
V dvadsiatke som bola hlúpa. Mala som vysnívaného princa z filmu a čakala na obrovský ohňostroj emócií. Chcela som niekoho, kto by ma očaril na prvý pohľad, s kým by bol život jedna veľká telenovela s happyendom.
Potom mi do života prišiel Marek. Úplne obyčajný, tichý chalan, architekt. Na ulici by ste sa za ním neotočili. Lenže on ma naozaj počúval. Vedel, kedy mám dosť v práci, nosil mi pomaranče, keď na mňa niečo liezlo, a bez rečí ma aj o polnoci prišiel odviezť. Miloval ma úprimne a dýchal by za mňa. Mne to však nestačilo. Hľadala som tú sprostú „iskru“. Zdalo sa mi to všetko príliš nudné, predvídateľné, málo akčné. Keď začal po roku hovoriť o spoločnom byte, spanikárila som. Vyhovorila som sa na kariéru a rozišla sa s ním. On len ticho prikývol a odišiel.
Zbalila som sa a odišla do Bratislavy. Nasledujúce roky boli divoké – skvelá práca, žúrky, kopec chlapov. Všetci tí „zlí chlapci“ a charizmatickí sebci ma však po čase len sklamali, klamali mi alebo ma citovo vyšťavili. A ja som v kútiku duše vždy žila s vedomím, že niekde na ma predsa stále čaká ten môj istý, bezpečný Marek. Moja poistka. Veď kto by ho chcel, takého nemastného neslaného. Že keď ma svet unaví, vrátim sa k nemu.
Až prišiel večer akurát som mala tesne po po narodeninách. Chcela som oslavovať ale kamošky nejako nemali čas a ja som sedela sama s pohárom vína. Otvorila som Facebook a tam na mňa vyskočila fotka. Marek stál pri rozostavanom dome, držal okolo pása nejakú tuctovú vysmiatu babu a na rukách mal bábätko. Vyzeral presne tak spokojne a šťastne, ako keď bol kedysi so mnou. Vtedy ma to strašne preplesklo. Došlo mi, akú brutálnu chybu som urobila. Neušla som pred nudou, ale pred skutočným, dospelým vzťahom. Naháňala som sa za nejakým vymysleným ideálom a ten najlepší chlap môjho života mi prešiel pomedzi prsty. Zostala som úplne sama, pretože som si nevedela len zobrať to, čo malo naozajstnú hodnotu. Vtedy som celý večer preplakala, strašne som mu chcela zavolať a všetko vrátiť späť. Aby sme začali odznova, inak, múdrejšia, vyzretejšia.
Dnes mám pred štyridsiatkou, šťastne vydatá, dve deti, aj ten dom sa stavia, aj manžel ma ľúbi, nič mi nechýba. Len ste chceli príbeh tak tu ho máte.
V skratke
V dvadsiatke som bola hlúpa. Mala som vysnívaného princa z filmu a čakala na obrovský ohňostroj emócií. Chcela som niekoho, kto by ma očaril na prvý pohľad, s kým by bol život jedna veľká telenovela s happyendom.
Potom mi do života prišiel Marek. Úplne obyčajný, tichý chalan, architekt. Na ulici by ste sa za ním neotočili. Lenže on ma naozaj počúval. Vedel, kedy mám dosť v práci, nosil mi pomaranče, keď na mňa niečo liezlo, a bez rečí ma aj o polnoci prišiel odviezť. Miloval ma úprimne a dýchal by za mňa. Mne to však nestačilo. Hľadala som tú sprostú „iskru“. Zdalo sa mi to všetko príliš nudné, predvídateľné, málo akčné. Keď začal po roku hovoriť o spoločnom byte, spanikárila som. Vyhovorila som sa na kariéru a rozišla sa s ním. On len ticho prikývol a odišiel.
Zbalila som sa a odišla do Bratislavy. Nasledujúce roky boli divoké – skvelá práca, žúrky, kopec chlapov. Všetci tí „zlí chlapci“ a charizmatickí sebci ma však po čase len sklamali, klamali mi alebo ma citovo vyšťavili. A ja som v kútiku duše vždy žila s vedomím, že niekde na ma predsa stále čaká ten môj istý, bezpečný Marek. Moja poistka. Veď kto by ho chcel, takého nemastného neslaného. Že keď ma svet unaví, vrátim sa k nemu.
Až prišiel večer akurát som mala tesne po po narodeninách. Chcela som oslavovať ale kamošky nejako nemali čas a ja som sedela sama s pohárom vína. Otvorila som Facebook a tam na mňa vyskočila fotka. Marek stál pri rozostavanom dome, držal okolo pása nejakú tuctovú vysmiatu babu a na rukách mal bábätko. Vyzeral presne tak spokojne a šťastne, ako keď bol kedysi so mnou. Vtedy ma to strašne preplesklo. Došlo mi, akú brutálnu chybu som urobila. Neušla som pred nudou, ale pred skutočným, dospelým vzťahom. Naháňala som sa za nejakým vymysleným ideálom a ten najlepší chlap môjho života mi prešiel pomedzi prsty. Zostala som úplne sama, pretože som si nevedela len zobrať to, čo malo naozajstnú hodnotu. Vtedy som celý večer preplakala, strašne som mu chcela zavolať a všetko vrátiť späť. Aby sme začali odznova, inak, múdrejšia, vyzretejšia.
Dnes mám pred štyridsiatkou, šťastne vydatá, dve deti, aj ten dom sa stavia, aj manžel ma ľúbi, nič mi nechýba. Len ste chceli príbeh tak tu ho máte.
@anonym_f3cf2e A mravne ponaucenie: Jablko, co uz drzi ina, sa zda byt hned cervensie a chutnejsie. 🙂
V skratke
V dvadsiatke som bola hlúpa. Mala som vysnívaného princa z filmu a čakala na obrovský ohňostroj emócií. Chcela som niekoho, kto by ma očaril na prvý pohľad, s kým by bol život jedna veľká telenovela s happyendom.
Potom mi do života prišiel Marek. Úplne obyčajný, tichý chalan, architekt. Na ulici by ste sa za ním neotočili. Lenže on ma naozaj počúval. Vedel, kedy mám dosť v práci, nosil mi pomaranče, keď na mňa niečo liezlo, a bez rečí ma aj o polnoci prišiel odviezť. Miloval ma úprimne a dýchal by za mňa. Mne to však nestačilo. Hľadala som tú sprostú „iskru“. Zdalo sa mi to všetko príliš nudné, predvídateľné, málo akčné. Keď začal po roku hovoriť o spoločnom byte, spanikárila som. Vyhovorila som sa na kariéru a rozišla sa s ním. On len ticho prikývol a odišiel.
Zbalila som sa a odišla do Bratislavy. Nasledujúce roky boli divoké – skvelá práca, žúrky, kopec chlapov. Všetci tí „zlí chlapci“ a charizmatickí sebci ma však po čase len sklamali, klamali mi alebo ma citovo vyšťavili. A ja som v kútiku duše vždy žila s vedomím, že niekde na ma predsa stále čaká ten môj istý, bezpečný Marek. Moja poistka. Veď kto by ho chcel, takého nemastného neslaného. Že keď ma svet unaví, vrátim sa k nemu.
Až prišiel večer akurát som mala tesne po po narodeninách. Chcela som oslavovať ale kamošky nejako nemali čas a ja som sedela sama s pohárom vína. Otvorila som Facebook a tam na mňa vyskočila fotka. Marek stál pri rozostavanom dome, držal okolo pása nejakú tuctovú vysmiatu babu a na rukách mal bábätko. Vyzeral presne tak spokojne a šťastne, ako keď bol kedysi so mnou. Vtedy ma to strašne preplesklo. Došlo mi, akú brutálnu chybu som urobila. Neušla som pred nudou, ale pred skutočným, dospelým vzťahom. Naháňala som sa za nejakým vymysleným ideálom a ten najlepší chlap môjho života mi prešiel pomedzi prsty. Zostala som úplne sama, pretože som si nevedela len zobrať to, čo malo naozajstnú hodnotu. Vtedy som celý večer preplakala, strašne som mu chcela zavolať a všetko vrátiť späť. Aby sme začali odznova, inak, múdrejšia, vyzretejšia.
Dnes mám pred štyridsiatkou, šťastne vydatá, dve deti, aj ten dom sa stavia, aj manžel ma ľúbi, nič mi nechýba. Len ste chceli príbeh tak tu ho máte.
@anonym_f3cf2e tipujem AI 😃
No jedine. A ty to uverejnis v ženskom platku. Bez námahy.
@anonym_autor nenapíšem. Prečo?
Keď ty niečo chceš, tak to aj daj, začni prvá
Kto sa pýtať, prečo píšeš ,,napíš nám", hľadáš námet na niečo? A my ti ho máme šmahom ruky poskytnúť?
@anonym_f3cf2e tipujem AI 😃
@citronove_koliesko mysliiis? 😀
Kde to bude uverejnené ?