Máte podobnú skúsenosť s detstvom bez lásky?
Vyrastala som v rodine, kde nebolo veľa lásky ani záujmu. Mama bola psychicky na tom zle, často na nás kričala a bili nás. S rodičmi som nikdy nemala dobrý vzťah.
Myslela som si, že keď odídem na vysokú školu, všetko sa zmení a konečne budem šťastná. Teraz však zisťujem, že smútok a všetko, čo som zažila, si stále nesiem v sebe.
Snažím sa na sebe pracovať, ale niekedy je to ťažké. Máte niekto podobnú skúsenosť? Čo vám pomohlo?
@sarakk niekde v polke sebauzdravovania som zistila, že som sa zacyklila - vždy bolo čo dávať doporiadku. Tak som s tým sekla a začala som žiť.
@sarakk niekde v polke sebauzdravovania som zistila, že som sa zacyklila - vždy bolo čo dávať doporiadku. Tak som s tým sekla a začala som žiť.
@anonym_e62701 takze si sa vykaslala na uzdravenie
@sarakk mne pomohlo odísť z domu, nájsť zmysel života, prácu, ktorá ma baví, veci, ktoré mi robia radosť, priatelia, viera v Boha. Minulosť som doslova zavrela do skrine, som s rodičmi na opačných koncoch Slovenska. Paradoxne aj vzťahy sa nám zlepšili. Nemám im teraz za zlé, čo sa udialo, skôr mi ich je ľúto.
@sarakk Ja som to mal podobné s mojím otcom alkoholikom.Plus do toho moja babka, jeho mama, ktorá sa tvárila že je všetko v poriadku , veď čo povedia ľudia.....Neuznanie mojich pocitov ,bolo ešte skoro horšie ako tá každodenná dusivá atmosféra počas dvadsiatich rokoch.
Keď to bolo už na nevydržanie, išiel som na trojdňový kurz Filip do Nitry.( Kurz Filip je famózna duchovná obnova).
Na tomto kurze som mal ten najkrajší zážitok v mojom živote.Po modlitbe za vyliatie Ducha Svätého som hmatateľne a citelne zažíval obrovskú Božiu lásku, Božiu prítomnosť,nehu,to že som milovaný.
Za dvadsať rokov chodenia do kostola som nič také nezažil ani zďaleka.Bol to taký dedinský náboženský folklór, neublížil mi ale ani nepomohol .
No a po tomto kurze a tejto živej skúsenosti s Ježišom Kristom, som raz za mesiac chodil na pol dňa "živé" modlitbové stretnutie s omšou.Robila ho Komunita Ján Krstiteľ.
Po čase som vstúpil do komunity ako externý člen.To znamená, že ešte okrem toho modlitboveho stretnutia,kde chodi okolo 200 ľudí, chodím raz za mesiac na 4 hodiny na malé rodinné stretko , ktoré je u niekoho z nás doma.Tam sa hodinku modlíme sa Bibliou a spievame chvály.Potom je krátka prednáška,a potom sa rozprávame o tom , čo kto žije, či už radosti alebo starosti a popritom kávičkujeme a jeme.
A toto mi pomohlo.Vdaka tejto atmosfére som zažil uzdravenie z tých tráum a zranení, čo sa vo mne za tie roky nahromadili.Zazil som oslobodenie od komplexu menejcennosti, spoznal som svoje dary a talenty, zažil som , že som milovaný a hodnotný a potom tu lásku môžem dávať svojej manželke,detom a ostatným ľuďom, ktorých stretávam.
Lebo doma som lásku nedostal a moja mienka o sebe bola , že som "nikto".
A takto ako člen Komunity Ján Krstiteľ fungujem 25 rokov. A videl som veľa podobných vnútorných uzdravení z vecí, ktoré som zažil ja,alebo ty.
Čiže toto je top cesta:
Priateľstvo s Ježišom Kristom, skrze aspoň krátke čítanie Biblie.
Priateľstvo s Duchom Svätým,skrze ktorého sa konkrétne a hmatateľne vylieva Božia láska, prijatie,hodnota, uzdravenie.
Priateľstvo s ľuďmi , ktorí prešli cez podobné situácie ako ja a ty.Pri ktorých zakusam priatie a nemusím sa na nič hrať a povzbudia ma , keď prídu pochybnosti alebo nejaký ťažší čas.
Čo urobil Ježiš Kristus v mojom živote môže urobiť aj tvojom.
Kadiaľ prešiel jeden somárik prejde aj druhý.
Keď máš ďalšie otázky, kľudne napíš.
Neexistuje sa z toho dostať. Nie tak, že s tým vedome nič neurobíš, že len budeš čakať, že čo sa stane. Musíš na sebe zamakať a to vo všetkých oblastiach života. Prežil som si peklo. Vyrastal som v rodine kde boli obaja rodičia toxickí ľudia. Otec k tomu bol alkoholik, takže to čo som zažíval denne by som neželal nikomu. A fakt je ten, že je nás mnoho takýchto ľudí, násilie na deťoch sa deje denne..
Kdesi som čítal, že dieťa vyrastajúce v traumatickom prostredí si vyvinie rovnaké mechanizmy prežitia ako vojak na nepriateľskom území. Musí neustále skenovať náladu rodičov, tón hlasu alebo aj kroky na chodbe, aby predvídalo nebezpečenstvo. Keď takéto dieťa vyrastie, jeho nervový systém zostáva zaseknutý v stave ako keby bol vo vojne, aj keď už žije v úplnom bezpečí. Detská trauma môže byť v určitých smeroch ešte devastačnejšia ako vojnová. Vojak ide do vojny s vedomím, kto je nepriateľ, a po návrate ho spoločnosť často vníma ako hrdinu. Dieťa je však traumatizované ľuďmi, ktorí ho mali chrániť, čo vážne narúša schopnosť dôverovať komukoľvek v dospelosti. Zažiť ťažkú traumu v detstve má na psychiku a nervový systém človeka porovnateľný a niekedy hlbší dopad ako zážitky vojaka v bojovej zóne. Sleduj, čo ťa vlastne odpaľuje. Určite máš veci, ktoré ťa z ničoho nič vytočia, vystrašia alebo úplne paralyzujú. Môže to byť zvýšený hlas, nejaký pohľad alebo dusná atmosféra. To sú spúšťače. Keď sa to stane, skús sa na sekundu zastaviť a povedať si..ok, toto je len starý zvyk z detstva. Teraz som už dospelá, som inde a tento človek mi neublíži. My, čo sme si tým prešli, máme v hlave hrozný hlas, ktorý nám neustále nadáva, že sme neschopní alebo pokazení. Ten hlas ale nie je tvoj. To sú len staré kecy z minulosti. Skús byť k sebe trochu milšia a netrestaj sa za to, ako sa cítiš. Robila si všetko pre to, aby si v tom pekle vtedy prežila. Drž sa dievča.
@anonym_e62701 takze si sa vykaslala na uzdravenie
@anonym_3c2671 nie tak úplne, ja som tomu úplne prepadla a podriadila život. Takže som z toho bludneho kruhu musela vystúpiť, inak by som mala úplne iný problém 🙃
@sarakk Ja som to mal podobné s mojím otcom alkoholikom.Plus do toho moja babka, jeho mama, ktorá sa tvárila že je všetko v poriadku , veď čo povedia ľudia.....Neuznanie mojich pocitov ,bolo ešte skoro horšie ako tá každodenná dusivá atmosféra počas dvadsiatich rokoch.
Keď to bolo už na nevydržanie, išiel som na trojdňový kurz Filip do Nitry.( Kurz Filip je famózna duchovná obnova).
Na tomto kurze som mal ten najkrajší zážitok v mojom živote.Po modlitbe za vyliatie Ducha Svätého som hmatateľne a citelne zažíval obrovskú Božiu lásku, Božiu prítomnosť,nehu,to že som milovaný.
Za dvadsať rokov chodenia do kostola som nič také nezažil ani zďaleka.Bol to taký dedinský náboženský folklór, neublížil mi ale ani nepomohol .
No a po tomto kurze a tejto živej skúsenosti s Ježišom Kristom, som raz za mesiac chodil na pol dňa "živé" modlitbové stretnutie s omšou.Robila ho Komunita Ján Krstiteľ.
Po čase som vstúpil do komunity ako externý člen.To znamená, že ešte okrem toho modlitboveho stretnutia,kde chodi okolo 200 ľudí, chodím raz za mesiac na 4 hodiny na malé rodinné stretko , ktoré je u niekoho z nás doma.Tam sa hodinku modlíme sa Bibliou a spievame chvály.Potom je krátka prednáška,a potom sa rozprávame o tom , čo kto žije, či už radosti alebo starosti a popritom kávičkujeme a jeme.
A toto mi pomohlo.Vdaka tejto atmosfére som zažil uzdravenie z tých tráum a zranení, čo sa vo mne za tie roky nahromadili.Zazil som oslobodenie od komplexu menejcennosti, spoznal som svoje dary a talenty, zažil som , že som milovaný a hodnotný a potom tu lásku môžem dávať svojej manželke,detom a ostatným ľuďom, ktorých stretávam.
Lebo doma som lásku nedostal a moja mienka o sebe bola , že som "nikto".
A takto ako člen Komunity Ján Krstiteľ fungujem 25 rokov. A videl som veľa podobných vnútorných uzdravení z vecí, ktoré som zažil ja,alebo ty.
Čiže toto je top cesta:
Priateľstvo s Ježišom Kristom, skrze aspoň krátke čítanie Biblie.
Priateľstvo s Duchom Svätým,skrze ktorého sa konkrétne a hmatateľne vylieva Božia láska, prijatie,hodnota, uzdravenie.
Priateľstvo s ľuďmi , ktorí prešli cez podobné situácie ako ja a ty.Pri ktorých zakusam priatie a nemusím sa na nič hrať a povzbudia ma , keď prídu pochybnosti alebo nejaký ťažší čas.
Čo urobil Ježiš Kristus v mojom živote môže urobiť aj tvojom.
Kadiaľ prešiel jeden somárik prejde aj druhý.
Keď máš ďalšie otázky, kľudne napíš.
@marijan2025 radost z priateľstva s Kristom a s Duchom svätým vies zažiť aj v rimkat náboženstve, len tiez musis vediet ako, tetky si netreba nevšímať, treba sa úprimne odovzdat Bohu a úprimne zo srdca s nim udržiavať spojenie cez všetky sviatosti, ktoré máme k dispozícii, úprimne ho precítiť vo svojom živote a netreba ani komunitu ani iné odnože.
Som si vygooglila:
Koinonia Ján Krstiteľ nie je oficiálne sektou, ale ide o kanonicky schválené súkromné združenie veriacich Rímskokatolíckej cirkvi.
Oficiálny status a charakteristika
• Cirkevné uznanie: Komunita má riadne schválenie a pôsobí v rámci katolíckej cirkvi. Založil ju v roku 1979 v Taliansku kňaz Ricardo Argañaraz.
• Duchovné zameranie: Patrí medzi charizmatické spoločenstvá a venujú sa novej evanjelizácii.
• Pôsobenie na Slovensku: Centrá (tzv. oázy) majú napríklad vo Vyšnom Klátove pri Košiciach, v Sklenom a v Prešove.
Prečo sa diskutuje o znakoch sekty?
Hoci je komunita plne akceptovaná cirkvou, medzi niektorými veriacimi a pozorovateľmi sa stretáva aj s kritikou. Diskusie o možných „sektárskych“ črtách často vyplývajú z jej intenzívneho prejavu:
• Dôraz na emócie a štruktúru: Charizmatická spiritualita a silné väzby v komunitách (domy modlitby) môžu na vonkajšie okolie pôsobvť uzatvorene.
• Prax desiatkov: Od členov sa očakáva finančná podpora spoločenstva formou desiatku (príspevok z príjmu), čo občas vzbudzuje obavy.
• Kritika postupov: Objavili sa aj výhrady k spôsobu modlitieb za uzdravenie či riadeniu zo strany vedúcich.
Odborníci na nové náboženské hnutia a predstavitelia cirkvi ju však radia medzi štandardné charizmatické hnutia, nie medzi deštruktívne sekty, aj keď vyžaduje veľkú osobnú angažovanosť členov.
Tiež som mala zlé detstvo...mama bola na nás troch sama...otec alkoholik, gemblér, bil nás...nemám s ním ani jednu peknú spomienku...ani raz som nenavštívila psychológa..moja teta sa venuje anjelom, duchovnu...mne neskutočne pomáhajú rozhovory s ňou....našla som si prácu ktorú milujem, manžela....máme tri deti....od decka som si uvedomila, že nechcem byť ako moja mama....preto mojim deťom dávam toľko lásky, koľko sa len do nich vojde...s otcom nekomunikujeme, s mamou som v kontakte... tú obdivujem za to, že to takto sama zvládla..aj keď nás nikdy nemojkala, nepohladkala, nepochválila....ale aspoň som si na základe tohto uvedomila, že ja to takto robiť nebudem....♥️
A z mojich dvoch súrodencov vyrástli tiež veľmi šikovní, múdri ľudia, ktorí sú veľmi dobrými rodičmi...takže nás to ani jedného nepoložilo, naopak nám to dodalo ešte viac síl....a spojilo....
Neexistuje sa z toho dostať. Nie tak, že s tým vedome nič neurobíš, že len budeš čakať, že čo sa stane. Musíš na sebe zamakať a to vo všetkých oblastiach života. Prežil som si peklo. Vyrastal som v rodine kde boli obaja rodičia toxickí ľudia. Otec k tomu bol alkoholik, takže to čo som zažíval denne by som neželal nikomu. A fakt je ten, že je nás mnoho takýchto ľudí, násilie na deťoch sa deje denne..
Kdesi som čítal, že dieťa vyrastajúce v traumatickom prostredí si vyvinie rovnaké mechanizmy prežitia ako vojak na nepriateľskom území. Musí neustále skenovať náladu rodičov, tón hlasu alebo aj kroky na chodbe, aby predvídalo nebezpečenstvo. Keď takéto dieťa vyrastie, jeho nervový systém zostáva zaseknutý v stave ako keby bol vo vojne, aj keď už žije v úplnom bezpečí. Detská trauma môže byť v určitých smeroch ešte devastačnejšia ako vojnová. Vojak ide do vojny s vedomím, kto je nepriateľ, a po návrate ho spoločnosť často vníma ako hrdinu. Dieťa je však traumatizované ľuďmi, ktorí ho mali chrániť, čo vážne narúša schopnosť dôverovať komukoľvek v dospelosti. Zažiť ťažkú traumu v detstve má na psychiku a nervový systém človeka porovnateľný a niekedy hlbší dopad ako zážitky vojaka v bojovej zóne. Sleduj, čo ťa vlastne odpaľuje. Určite máš veci, ktoré ťa z ničoho nič vytočia, vystrašia alebo úplne paralyzujú. Môže to byť zvýšený hlas, nejaký pohľad alebo dusná atmosféra. To sú spúšťače. Keď sa to stane, skús sa na sekundu zastaviť a povedať si..ok, toto je len starý zvyk z detstva. Teraz som už dospelá, som inde a tento človek mi neublíži. My, čo sme si tým prešli, máme v hlave hrozný hlas, ktorý nám neustále nadáva, že sme neschopní alebo pokazení. Ten hlas ale nie je tvoj. To sú len staré kecy z minulosti. Skús byť k sebe trochu milšia a netrestaj sa za to, ako sa cítiš. Robila si všetko pre to, aby si v tom pekle vtedy prežila. Drž sa dievča.
@anonym_c75c6b presne tak, dokonale si to popísal.
@sarakk uz mam pred 40tkou a nieco si stale nesiem so sebou. Nikdy som sa o tom s nikým hĺbkovo nerozpravala, ale chytila ma v dospelosti psychológia, pozerať sa na veci inak, sice mi to nepomohlo s traumami, ale viem pomenovať, preco som v niecom taka a v inom taka, dokážem pochopit vela svojich pocitov a tak. Neprepadla som smútku a traumam (aj ked dospievanie bolo velmi tazke, pokus o samovraždu, sebaposkodzovanie) , naučila som sa s nimi žiť a pochopit, ze v dospelom svete, som strojcom svojho šťastia len ja, nikto iný. Ked som smutná, len ja musim s tym nieco urobiť. Nie vzdy sa mi to darí, su aj horsie obdobia, ked sa nieco prihodilo v mojom živote, a ja som nebola schopná postaviť sa tomu, velakrat som plakala, ze co to zo mna mama spravila, človeka, co sa nedokaze za seba postaviť, co si mysli, ze nic nedokáže, ze vsetko co spravi je zle, ze nikto neberie moj nazor. Ked nieco robim, musim to robit na 200%, ak nieco nie je dokonalé, citim dost zlyhanie, velmi zle prijímam na kritiku na vykonanú prácu, ked som do toho dala vsetko, preto sa snazim vsetko urobit najdokonalejšie ako viem, toto je asi najväčší pozostatok, toto neviem dako ovládať.
@sarakk Ja som to mal podobné s mojím otcom alkoholikom.Plus do toho moja babka, jeho mama, ktorá sa tvárila že je všetko v poriadku , veď čo povedia ľudia.....Neuznanie mojich pocitov ,bolo ešte skoro horšie ako tá každodenná dusivá atmosféra počas dvadsiatich rokoch.
Keď to bolo už na nevydržanie, išiel som na trojdňový kurz Filip do Nitry.( Kurz Filip je famózna duchovná obnova).
Na tomto kurze som mal ten najkrajší zážitok v mojom živote.Po modlitbe za vyliatie Ducha Svätého som hmatateľne a citelne zažíval obrovskú Božiu lásku, Božiu prítomnosť,nehu,to že som milovaný.
Za dvadsať rokov chodenia do kostola som nič také nezažil ani zďaleka.Bol to taký dedinský náboženský folklór, neublížil mi ale ani nepomohol .
No a po tomto kurze a tejto živej skúsenosti s Ježišom Kristom, som raz za mesiac chodil na pol dňa "živé" modlitbové stretnutie s omšou.Robila ho Komunita Ján Krstiteľ.
Po čase som vstúpil do komunity ako externý člen.To znamená, že ešte okrem toho modlitboveho stretnutia,kde chodi okolo 200 ľudí, chodím raz za mesiac na 4 hodiny na malé rodinné stretko , ktoré je u niekoho z nás doma.Tam sa hodinku modlíme sa Bibliou a spievame chvály.Potom je krátka prednáška,a potom sa rozprávame o tom , čo kto žije, či už radosti alebo starosti a popritom kávičkujeme a jeme.
A toto mi pomohlo.Vdaka tejto atmosfére som zažil uzdravenie z tých tráum a zranení, čo sa vo mne za tie roky nahromadili.Zazil som oslobodenie od komplexu menejcennosti, spoznal som svoje dary a talenty, zažil som , že som milovaný a hodnotný a potom tu lásku môžem dávať svojej manželke,detom a ostatným ľuďom, ktorých stretávam.
Lebo doma som lásku nedostal a moja mienka o sebe bola , že som "nikto".
A takto ako člen Komunity Ján Krstiteľ fungujem 25 rokov. A videl som veľa podobných vnútorných uzdravení z vecí, ktoré som zažil ja,alebo ty.
Čiže toto je top cesta:
Priateľstvo s Ježišom Kristom, skrze aspoň krátke čítanie Biblie.
Priateľstvo s Duchom Svätým,skrze ktorého sa konkrétne a hmatateľne vylieva Božia láska, prijatie,hodnota, uzdravenie.
Priateľstvo s ľuďmi , ktorí prešli cez podobné situácie ako ja a ty.Pri ktorých zakusam priatie a nemusím sa na nič hrať a povzbudia ma , keď prídu pochybnosti alebo nejaký ťažší čas.
Čo urobil Ježiš Kristus v mojom živote môže urobiť aj tvojom.
Kadiaľ prešiel jeden somárik prejde aj druhý.
Keď máš ďalšie otázky, kľudne napíš.
@marijan2025 super vystizne napisane. Ja som tiez bola v rodine "nikto" a to som nemala rodicov alkoholikov. Tiez to zanechalo rozne traumy. Mne pomohlo spolocenstvo Immanuel z KE.
@sarakk niekde v polke sebauzdravovania som zistila, že som sa zacyklila - vždy bolo čo dávať doporiadku. Tak som s tým sekla a začala som žiť.
@anonym_e62701 stále je čo riešiť.Kto chce, ten si problém vytvorí.Autorka má v sebe veľkú sebaľútost, ktorá ju brzdí v ďalšom živote.
Stále vyťahuje spomienky a ľutuje sa.Ale treba si uvedomiť, že je to blbosť rýpať sa v minulosti.
Prežila to, všade je niečo.....Ide sa ďalej.
@anonym_c75c6b presne tak, dokonale si to popísal.
@sarakk uz mam pred 40tkou a nieco si stale nesiem so sebou. Nikdy som sa o tom s nikým hĺbkovo nerozpravala, ale chytila ma v dospelosti psychológia, pozerať sa na veci inak, sice mi to nepomohlo s traumami, ale viem pomenovať, preco som v niecom taka a v inom taka, dokážem pochopit vela svojich pocitov a tak. Neprepadla som smútku a traumam (aj ked dospievanie bolo velmi tazke, pokus o samovraždu, sebaposkodzovanie) , naučila som sa s nimi žiť a pochopit, ze v dospelom svete, som strojcom svojho šťastia len ja, nikto iný. Ked som smutná, len ja musim s tym nieco urobiť. Nie vzdy sa mi to darí, su aj horsie obdobia, ked sa nieco prihodilo v mojom živote, a ja som nebola schopná postaviť sa tomu, velakrat som plakala, ze co to zo mna mama spravila, človeka, co sa nedokaze za seba postaviť, co si mysli, ze nic nedokáže, ze vsetko co spravi je zle, ze nikto neberie moj nazor. Ked nieco robim, musim to robit na 200%, ak nieco nie je dokonalé, citim dost zlyhanie, velmi zle prijímam na kritiku na vykonanú prácu, ked som do toho dala vsetko, preto sa snazim vsetko urobit najdokonalejšie ako viem, toto je asi najväčší pozostatok, toto neviem dako ovládať.
@anonym_1d07ef súhlasím s tým čo píšeš, to ako máme pocit, že nikdy nie sme "dosť" dobrí, milí, pekní, nápomocní a keď urobíme chybu tak sa tým sami týrame... stále potrebujeme uistenie okolia a to nie je správne, toto je asi najťažšie zmeniť, ja niekedy silno závidím (v dobrom) ľuďom čo sú sebavedomí, veria si
@anonym_e62701 stále je čo riešiť.Kto chce, ten si problém vytvorí.Autorka má v sebe veľkú sebaľútost, ktorá ju brzdí v ďalšom živote.
Stále vyťahuje spomienky a ľutuje sa.Ale treba si uvedomiť, že je to blbosť rýpať sa v minulosti.
Prežila to, všade je niečo.....Ide sa ďalej.
@2691 Ty nevieš o čom hovoríš
@marijan2025 radost z priateľstva s Kristom a s Duchom svätým vies zažiť aj v rimkat náboženstve, len tiez musis vediet ako, tetky si netreba nevšímať, treba sa úprimne odovzdat Bohu a úprimne zo srdca s nim udržiavať spojenie cez všetky sviatosti, ktoré máme k dispozícii, úprimne ho precítiť vo svojom živote a netreba ani komunitu ani iné odnože.
Som si vygooglila:
Koinonia Ján Krstiteľ nie je oficiálne sektou, ale ide o kanonicky schválené súkromné združenie veriacich Rímskokatolíckej cirkvi.
Oficiálny status a charakteristika
• Cirkevné uznanie: Komunita má riadne schválenie a pôsobí v rámci katolíckej cirkvi. Založil ju v roku 1979 v Taliansku kňaz Ricardo Argañaraz.
• Duchovné zameranie: Patrí medzi charizmatické spoločenstvá a venujú sa novej evanjelizácii.
• Pôsobenie na Slovensku: Centrá (tzv. oázy) majú napríklad vo Vyšnom Klátove pri Košiciach, v Sklenom a v Prešove.
Prečo sa diskutuje o znakoch sekty?
Hoci je komunita plne akceptovaná cirkvou, medzi niektorými veriacimi a pozorovateľmi sa stretáva aj s kritikou. Diskusie o možných „sektárskych“ črtách často vyplývajú z jej intenzívneho prejavu:
• Dôraz na emócie a štruktúru: Charizmatická spiritualita a silné väzby v komunitách (domy modlitby) môžu na vonkajšie okolie pôsobvť uzatvorene.
• Prax desiatkov: Od členov sa očakáva finančná podpora spoločenstva formou desiatku (príspevok z príjmu), čo občas vzbudzuje obavy.
• Kritika postupov: Objavili sa aj výhrady k spôsobu modlitieb za uzdravenie či riadeniu zo strany vedúcich.
Odborníci na nové náboženské hnutia a predstavitelia cirkvi ju však radia medzi štandardné charizmatické hnutia, nie medzi deštruktívne sekty, aj keď vyžaduje veľkú osobnú angažovanosť členov.
@zmrzlinka8 Presne ako píšeš,komunita Ján Krstiteľ,je súčasť katolíckej cirkvi s plne funkčnými sviatosťami.Napriklad pastier Oázy Sklené, katolícky kňaz Vladimír Beregy je jedným s exorcistov z Bansko bystrickej diecézy.Komunita vznikla po druhom vatikánskom koncile po vyliatí Ducha Svätého, 1 januára 1979 na príhovor P. Márie.
Čo sa týka desiatkov, poznáš Božie Slovo, ktoré hovorí: tak aj Boh nariadil tým, čo hlásajú evanjelium,aby žili z evanjelia = s darov, ktoré darúvame Bohu= konkrétne ľuďom, ktorý majú na zodpovednosti chod Cirkvi.Kto chce daruje financie,kto nechce nie.Nikto nepozerá, koľko dáš do obálky.
Ja osobne verím Boziemu Slovu: Kto štedro seje, štedro bude žať.
Ako vieš - strom možno poznať po ovocí.A mne ten strom= komunita= plnohodnotná katolícka cirkev, prináša jednotu do manželstva,viem o svojich talentoch od Boha,viem o svojich nedokonalostiach.Spoznal som Boha nie ako dedka na obláčiku,ale ako milujúceho Otca, ktorý sa o mňa zaujíma.
Sluzime rodinám s deťmi - cez Christiland, slúži nás do 400 ľudí.Za tri dni pride na Christiland okolo 3000 ľudí - rodiny s deťmi.Robime kresťanské tábory pre deti, tínedžerov,pre mladých,kurzy pre manželotým semináre pre mužov, semináre pre ženy,kde muži aj ženy Ježiš Kristus uzdravuje,oslobodzuje,zjednocuje manželov a pod.
Proste sme tým, čím má Cirkev byť - ohlasujeme Ježiša Krista, slúžime, čítame Božie Slovo, stojíme každý deň hodinu na osobnej modlitbe s Božím Slovom. Samozrejme teraz sa to dá, deti máme dospelé. Ale keď boli malé dalo sa nájsť aspoň dvadsať minút.
Dom Modlitby je evanjelizacny projekt,nie uzavretá štruktúra. Býva tak hodinku raz dva týždne u niekoho doma.Dakujeme tam za Ježišovi Kristovi za jeho milosti,za to čo pre nás robí, ďakujeme za členov rodiny,za prácu.
Čitame tam vždy jeden žalm s Božieho Slova a jednu kapitolu z evanjelia s krátkym vysvetlením a krátkym svedectvom.
Na konci sa modlíme za naše rodiny a za to, čo kto potrebuje.
Potom zdravas Mária a sláva.Kratko posedime pri čaji a každý ide potom domov.
V nedeľu a vo sviatok chodíme na sv. omšu a pristupujeme k sviatostiam.
Máme radosti a starosti ako aj všetci na Slovensku.
Keď myslíš, že toto nepotrebujeme na Slovensku, tak ja neviem.
Naše kostoly a naše katolícke rodiny sú mnohokrát ako studené krby bez ohňa,ako autá bez benzínu.Takato atmosféra ľudí dosť odrádza.
My máme vďaka Bohu aj oheň v krbe aj benzín v aute,aj tak je ťažké evanjelizovať.Ludia mnohokrát sa radšej namahaju sami ako by otvoriť srdce.
Keď už ty a ja, čo obaja veríme v toho istého spasiteľa ukrizovaneho a zmŕtvychvstaleho Ježiša Krista,nebudeme v jednote,tak potom kto potom?
Ako hovorí Božie Slovo: nech žije každý tak ako ho Boh povolal.
@sarakk Ja som to mal podobné s mojím otcom alkoholikom.Plus do toho moja babka, jeho mama, ktorá sa tvárila že je všetko v poriadku , veď čo povedia ľudia.....Neuznanie mojich pocitov ,bolo ešte skoro horšie ako tá každodenná dusivá atmosféra počas dvadsiatich rokoch.
Keď to bolo už na nevydržanie, išiel som na trojdňový kurz Filip do Nitry.( Kurz Filip je famózna duchovná obnova).
Na tomto kurze som mal ten najkrajší zážitok v mojom živote.Po modlitbe za vyliatie Ducha Svätého som hmatateľne a citelne zažíval obrovskú Božiu lásku, Božiu prítomnosť,nehu,to že som milovaný.
Za dvadsať rokov chodenia do kostola som nič také nezažil ani zďaleka.Bol to taký dedinský náboženský folklór, neublížil mi ale ani nepomohol .
No a po tomto kurze a tejto živej skúsenosti s Ježišom Kristom, som raz za mesiac chodil na pol dňa "živé" modlitbové stretnutie s omšou.Robila ho Komunita Ján Krstiteľ.
Po čase som vstúpil do komunity ako externý člen.To znamená, že ešte okrem toho modlitboveho stretnutia,kde chodi okolo 200 ľudí, chodím raz za mesiac na 4 hodiny na malé rodinné stretko , ktoré je u niekoho z nás doma.Tam sa hodinku modlíme sa Bibliou a spievame chvály.Potom je krátka prednáška,a potom sa rozprávame o tom , čo kto žije, či už radosti alebo starosti a popritom kávičkujeme a jeme.
A toto mi pomohlo.Vdaka tejto atmosfére som zažil uzdravenie z tých tráum a zranení, čo sa vo mne za tie roky nahromadili.Zazil som oslobodenie od komplexu menejcennosti, spoznal som svoje dary a talenty, zažil som , že som milovaný a hodnotný a potom tu lásku môžem dávať svojej manželke,detom a ostatným ľuďom, ktorých stretávam.
Lebo doma som lásku nedostal a moja mienka o sebe bola , že som "nikto".
A takto ako člen Komunity Ján Krstiteľ fungujem 25 rokov. A videl som veľa podobných vnútorných uzdravení z vecí, ktoré som zažil ja,alebo ty.
Čiže toto je top cesta:
Priateľstvo s Ježišom Kristom, skrze aspoň krátke čítanie Biblie.
Priateľstvo s Duchom Svätým,skrze ktorého sa konkrétne a hmatateľne vylieva Božia láska, prijatie,hodnota, uzdravenie.
Priateľstvo s ľuďmi , ktorí prešli cez podobné situácie ako ja a ty.Pri ktorých zakusam priatie a nemusím sa na nič hrať a povzbudia ma , keď prídu pochybnosti alebo nejaký ťažší čas.
Čo urobil Ježiš Kristus v mojom živote môže urobiť aj tvojom.
Kadiaľ prešiel jeden somárik prejde aj druhý.
Keď máš ďalšie otázky, kľudne napíš.
@marijan2025 mala som svoje spolocenstvo, kostol, kam som chodievala uz ako dieta. Citila som sa tam prijata, zila sviatostny zivot.
Prestahovala som sa a o tieto vysady prisla. Najblizsi kostol mam 15 km, v nedelu sa donho autobusom nedostanem. V okoli nepoznam ziadneho katolika. Spociatku som si hovorila nevadi, nie je problem autom zajst do mesta a snad sa aj s niekym zoznamim. No preslo uz niekolko rokov, zomlel ma kazdodenny zivot a velmi som sa vzdialila Bohu, zo zivej viery ostalo len torzo. Moja viera bola a je slaba na prekonanie tej fyzickej nedostupnosti. Ako dalej ?
@marijan2025 mala som svoje spolocenstvo, kostol, kam som chodievala uz ako dieta. Citila som sa tam prijata, zila sviatostny zivot.
Prestahovala som sa a o tieto vysady prisla. Najblizsi kostol mam 15 km, v nedelu sa donho autobusom nedostanem. V okoli nepoznam ziadneho katolika. Spociatku som si hovorila nevadi, nie je problem autom zajst do mesta a snad sa aj s niekym zoznamim. No preslo uz niekolko rokov, zomlel ma kazdodenny zivot a velmi som sa vzdialila Bohu, zo zivej viery ostalo len torzo. Moja viera bola a je slaba na prekonanie tej fyzickej nedostupnosti. Ako dalej ?
@anonym_201804 "Moja viera BOLA a JE slaba na prekonanie tej fyzickej nedostupnosti. Ako dalej?
Nevadí, že sú tam nejaké ťažkosti,to je normálne.Zober si, že ťažkosti boli už pri počatí a narodení Ježiša Krista,v prvej Cirkvi,v Rímskej ríši a pod.Tieto ťažkosti robia vieru pevnou.
Super je , že vieru máš, malú,veľkú , silnú slabú , podstatné je, že je.Ze je ako malé horčičné zrnko, ktoré vie obrovsky vyrásť.
Tak, ako prišiel Ježiš Kristus, Duch Svätý do maštale,do domu vtedy obyčajnej Márie, môže prísť aj do tvojho domu,bytu a hlavne srdca.
Jednoducho mu povedz: príď Duchu Svätý do môjho srdca,do môjho života, príď daj sa mi spoznať, ukáž akou cestou mám kráčať.
Napríklad ja som sa tak pred tými 25 rokmi modlil tak ako som vedel pri kaplnke, pri našom kostole tri Zdravas Mária,lebo okrem toho a Otčenášu som iné nevedel.A povedal som, že nech Boh niečo urobí,lebo ja sa z toho pocitu, že som nikto zbláznim a prepadnem sa od hanby za môjho otca alkoholika.
Za dva týždne prišla odpoveď od Boha na moju modlitbu.( Vtedy som to nevedel) . Totiž jedna známa z dediny z farského spoločenstva ma pozvala na ten kurz Filip do Nitry. Bolo to 10km,medzi neznámych ľudí.( Keď nerátam, že z toho nášho spoločenstva sme tam boli traja)
Prišiel som radostný, šťastný a....... zdvihla sa vlna odporu doma aj medzi kamarátmi, že to preháňame.Tak ma to nemilo prekvapilo.Konečne sa niečo pozitívne v mojom živote udiala a ľudia to neprijali.
Ale potom ma pozvala znovu tá známa na kurz Jozue do Bratislavy ( 100km) Tam som mal ďalšiu nádhernú radostnú skúsenosť s Duchom Svätým.
A potom sme asi rok cestovali raz za mesiac do Banskej Bystrice na modlitbu chvál a omšu.A môj život sa postupne začal meniť.
Čiže cestovanie patrí k viere, táto obeta prináša obrovské ovocie a požehnanie. Neboj sa vykročiť aj napriek trasúcim kolenám či na nejaké chválové stretnutie na pol dňa, či na nejaký kurz,alebo duchovnú obnovu. Poprípade si pozri podcast Godzone daily, tam zhruba po prvých desiatich minútach hovoria hostia o tom ako sa im Boh dal spoznať.
Ako hovorí Božie Slovo: Neboj sa ,ja som s tebou.
Si, pre mňa vzácna a ja ťa milujem...... takú aká si
Modlíme sa za teba aj s mojou manželkou.
@marijan2025 mala som svoje spolocenstvo, kostol, kam som chodievala uz ako dieta. Citila som sa tam prijata, zila sviatostny zivot.
Prestahovala som sa a o tieto vysady prisla. Najblizsi kostol mam 15 km, v nedelu sa donho autobusom nedostanem. V okoli nepoznam ziadneho katolika. Spociatku som si hovorila nevadi, nie je problem autom zajst do mesta a snad sa aj s niekym zoznamim. No preslo uz niekolko rokov, zomlel ma kazdodenny zivot a velmi som sa vzdialila Bohu, zo zivej viery ostalo len torzo. Moja viera bola a je slaba na prekonanie tej fyzickej nedostupnosti. Ako dalej ?
@anonym_201804 kedze sa nevieš fyzicky dostať do kostola, nemozes sa ist vyspovedať, prijať telo Kristovo, ostávaš v ťažkom hriechu a toto ta od Boha vzdaluje. Stráca sa citlivosť duše na hriech, necítiš tak blizko spojenie s Ježišom lebo si v hriechu, chýba to zmierenie s Ním. Myslím si, ze v takom prípade ani spoločenstvo nepomôže, chýbajú sviatosti. Aspoň raz za čas duša potrebuje cítiť to hlboké spojenie s Ježišom, aby sa obnovilo znova. Pros Ducha Svätého, nech nájde riešenie. Budem na teba myslieť v modlitbách.
@anonym_3c2671 nie tak úplne, ja som tomu úplne prepadla a podriadila život. Takže som z toho bludneho kruhu musela vystúpiť, inak by som mala úplne iný problém 🙃
@anonym_e62701 a si v pohode teraz?
Ľudia, načo treba riešiť zbytočne veci, ako napr. detstvo bez lásky? Není to už jedno, ved co bolo to bolo, už sa to nedá vrátiť. Všimla som si ze sa niektoré rady rypete vo veciach ktoré už dávno pominuly. Ako keby ste nemali žiadne iné starosti. Myslím terajšie, deti, práca, všetko okolo detí, domáce práce, a i. Prečo máte potrebu riešiť už neriešiteľné a dávne veci?
Ľudia, načo treba riešiť zbytočne veci, ako napr. detstvo bez lásky? Není to už jedno, ved co bolo to bolo, už sa to nedá vrátiť. Všimla som si ze sa niektoré rady rypete vo veciach ktoré už dávno pominuly. Ako keby ste nemali žiadne iné starosti. Myslím terajšie, deti, práca, všetko okolo detí, domáce práce, a i. Prečo máte potrebu riešiť už neriešiteľné a dávne veci?
@anonym_103ecc To nie sú dávne veci. To sa ťahá s človekom celý život. Ovplyvňuje to úplne všetko. Ja nechápem, že v dnešnej dobe plnej informácii môže mať niekto tak obmedzene zmýšľanie.
@anonym_e62701 a si v pohode teraz?
@anonym_3c2671 cítim sa spokojná, šťastná. Keď príde niečo väčšie, tak to v hlave na chvíľu rozoberiem - čo to je a prečo ale neanalyzujem to už xy dní ako predtým, dám tomu hodinku, max dve.
Ľudia, načo treba riešiť zbytočne veci, ako napr. detstvo bez lásky? Není to už jedno, ved co bolo to bolo, už sa to nedá vrátiť. Všimla som si ze sa niektoré rady rypete vo veciach ktoré už dávno pominuly. Ako keby ste nemali žiadne iné starosti. Myslím terajšie, deti, práca, všetko okolo detí, domáce práce, a i. Prečo máte potrebu riešiť už neriešiteľné a dávne veci?
@anonym_103ecc ak by sa ti zacali vracat konkretne spomienky na nasilie, zneuzivanie, krik, pocity, ze musis byt stale v strehu, ze si v nebezpecenstve, ovplyvnuje to tvoj normalny zivot, vyrazne ti to znizi kvalitu spanku, nejde to ignorovat, inak ta to prevalcuje alebo to zacnes riesit unikom k niecomu, co ti aspon nachvilu ulavi od tychto stavov.
@sarakk to je na roky psychoterapie. Postrauma je sviňa. Čím skôr, tým lepšie