Môj boj s nadváhou a sebapoškodzovaním

Ak si myslíš, že tento príbeh nemôže byť reálny, tak si vlastne myslíš dobre, nie správne, ale dobre. Pretože toto by nemal nikto viac zažiť a jeho čítanie by malo byť iba vo sfére sci-fi. Ďakujem za vypočutie

Nevedela som, ako dostať von všetku bolesť, hnev a bezmocnosť, ktoré som v sebe nosila. Ubližovala som si na rukách a robila si rezy aj v oblasti slabín. Boli to moje tajné spôsoby, ako na chvíľu umlčať to, čo sa vo mne odohrávalo. Navonok som možno stále bola iba dievča s vyššou váhou, ale vo vnútri som už dávno bojovala sama so sebou. Postupne sa všetko zhoršovalo. Moja váha sa v dospelosti dostala veľmi vysoko a spolu s ňou sa zhoršovalo aj moje zdravie a psychický stav. Moja matka to nedokázala prijať. Bola veľmi direktívna, potrebovala ma kontrolovať a zároveň sa za mňa hanbila. Päťkrát ma nechala zavrieť na psychiatrii, vždy s tým, že tam musím byť, kým sa nedám do poriadku. Niekedy som tam bola mesiac, inokedy dva alebo tri. Po jednom z mojich pokusov o samovraždu som však nastúpila na liečenie s tým, že tam budem mesiac, a ten mesiac sa nakoniec zmenil na rok a pol. Celkovo som sa pokúsila vziať si život štyrikrát, dvakrát priamo v ústave. Niektoré dni si pamätám len ako útržky zlých spomienok. Stávalo sa, že som celé dni zostala pripútaná k posteli, s plienkami, bez možnosti rozhodovať o vlastnom tele. Niekedy mi ich menil veľký, asi 120 kilový chlpatý sanitár namiesto sestry, ktorá ku mne bola pridelená. Ležala som a pozerala do stropu, alebo som plakala. Často som už ani nevedela, čo presne plačem ale nedalo sa mi prestať. Bola som ponížená, unavená a mala som pocit, že som prestala byť človekom. Keď som mala 31 rokov, konečne som sa z ústavu dostala von navždy. Oficiálne som bola vyliečená, ale s nutnosťou neustáleho dohľadu. Lenže dohľad som poznala celý svoj život a to už ako dieťa som bola sledovaná, kontrolovaná a poučovaná a po prepustení sa ku mne stále správali, akoby som bola malé dieťa naďalej, ktoré nevie o svojom živote rozhodovať. Mala som množstvo príkazov a zákazov a kontrolovali ma v sprche, na toalete, musela som sa neustále hlásiť rodičom a pravidelne mi vtrhávali do izby aj v noci. Dokonca aj v chvíľach, ktoré mali patrili iba mne. Takto sa ku mne správali nielen po prepustení, ale v podstate počas puberty aj neskôr. Mala som pocit, že nikdy nebudem mať vlastný život, vlastné telo ani vlastné rozhodnutia. A potom prišla noc, o ktorej dodnes nikto nevie. Po tom, čo mi mama opäť vtrhla do izby v jednej z mojich najintímnejších chvíľ, som už nedokázala zostať doma. Vyšla som von a prišla som až na železnicu. Postavila som sa ku koľajniciam a čakala na vlak. Lenže vlak neprichádzal. Čakala som a čakala, až som napokon spadla pri koľaje. Ležala som tam, plakala a bola som presvedčená, že už nemám kam ísť. Keď som sa ráno zobudila, prvýkrát po veľmi dlhej dobe som pocítila niečo zvláštne. Nechcela som zomrieť. Chcela som žiť. Možno to bolo prvé skutočné rozhodnutie, ktoré som vo svojom živote urobila sama. Rozhodla som sa, že už nechcem iba prežívať. Chcem si nájsť prácu. Chcem objaviť niečo, čo ma bude baviť. Chcem mať záujmy, ľudí, ktorých si vyberiem sama, a svet, ktorý nebude určovaný príkazmi. Začala som si hľadať prácu a skúšať veci, ktoré som nikdy predtým nemala možnosť skúsiť. Postupne som začala meniť aj svoj vzťah k vlastnému telu. Začala som chodiť do fitka, cvičiť a starať sa o seba nie preto, že by som sa za seba chcela hanbiť, ale preto, že som po prvýkrát chcela byť zdravá a cítiť sa dobre vo vlastnom tele. Z vysokej nadváhy som sa postupne dostala na úplne inú životnú cestu. Dnes som štíhla, a pomerne vysportovaná. Keď sa na seba pozriem do zrkadla, niekedy si ani neuvedomujem, že tá žena, ktorú vidím, som naozaj ja. Jedného dňa som na Facebooku objavila skupinu o zážitkoch a cestovaní po svete. Prihlásila som sa. Len tak. Bez veľkých očakávaní. jedného dňa ozval niekto, koho som vôbec nepoznala. "Ahoj, si jediná v našej skupine z môjho mesta. Nevyrazíme zajtra do Viedne?" Neodpísala som . Načo. Na druhý deň pribudla ďalšia správa "No škoda, chcel som ťa pozvať na rande" Rozosmialo ma to. Po všetkom, čo som prežila, bola tá veta taká obyčajná a zároveň taká absurdná, že som mu nakoniec odpísala "Ako vieš, že som sama?" A bolo to. Začali sme si písať. Potom prišlo prvé stretnutie. Sedeli sme oproti sebe a ja som mu povedala takmer všetko. O ústavoch, o chorobách, o matke, o rokoch, ktoré som stratila, o tom, že som nikdy poriadne nežila. Povedala som mu aj o tom, že som nemala žiadne sexuálne skúsenosti. Hovorila som o svojej minulosti s vysokou nadváhou, o sebapoškodzovaní, o samovražedných pokusoch, o tom, ako som roky bojovala sama so sebou, aj o všetkom, čo som celé roky ukrývala. Bolo to naše prvé rande a pre oboch bolo také šialené a uchvatujúce, že sa skončilo nečakanou vášňou a blízkosťou, milovaním. Potom prišlo ďalšie stretnutie a ďalšie. Každým dňom som sa Začala som si uvedomovať vlastné telo a našla v sebe ženu nie trosku. Začala som po ňom túžiť a chcela som viac. On bol odo mňa oveľa starší, taký starý, že by mi pokojne mohol byť otcom, ale mne to neprekážalo. Práve naopak. Priťahovali ma jeho skúsenosti, jeho životný príbeh, jeho sebavedomie a všetko, čo bolo úplne iné než svet, v ktorom som dovtedy žila. Bol komplikovaný, mal svoju temnú a veľmi skazenú stránku a niektoré jeho predstavy boli pre mňa na začiatku úplne nové. Postupne sme však objavovali, že hranice, ktorých som sa kedysi bála, môžu byť aj vecou dôvery a vlastného rozhodnutia. To, čo bolo kedysi iba jeho, sa stalo niečím, čo sme objavovali spolu, a ja som po prvýkrát mala pocit, že o svojom tele rozhodujem ja. Presťahovala som sa k nemu a s matkou som skončila navždy. Nebolo to jednoduché. Vyrastala som v presvedčení, že bez jej kontroly neprežijem, a zrazu som musela pochopiť, že môžem byť dospelá žena a sama si určovať, kam pôjdem, s kým budem a čo budem robiť. Dnes už spolu žijeme a môj život aj zdravie sú natoľko v poriadku, že stojím pred ďalším rozhodnutím. Chcem mu povedať, že s ním chcem dieťa. Možno to bude dnes, možno zajtra, ale poviem mu to. Niekedy sa pozerám späť na dievča, ktorým som bola, na ženu, ktorá roky bojovala s vysokou nadváhou a ktorá si kedysi ubližovala, na všetky izby psychiatrických zariadení, na postele, ku ktorým som bola pripútaná, na hodiny strávené pozeraním do stropu, na plač, samotu, kontrolu a štyri pokusy skončiť so životom. A stále tomu niekedy sama nemôžem uveriť. Prežila som peklo. Stratila som roky, ktoré už nikto nevráti. Možno navždy zostanú vo mne jazvy, ktoré nikto neuvidí. Ale dnes už viem jednu vec. Život sa niekedy začne meniť v okamihu, keď sa človek rozhodne, že ho ešte nechce opustiť. Vtedy som ležala na koľajniciach a myslela som si, že už niet cesty späť. Ráno som však vstala a prvýkrát som si povedala, že smrť nie je moja cesta. Moja cesta je žiť. A tak dnes žijem. Nie dokonale, nie bez minulosti, nie bez bolesti, ale žijem podľa seba. Cvičím, chodím do fitka, starám sa o svoje telo a už sa zaň nehanbím. Som štíhla a vysportovaná a najdôležitejšie zo všetkého je, že sa konečne cítim zdravá a slobodná. A možno práve dnes večer, možno zajtra, sa pozriem na muža, ktorého som kedysi vôbec nepospozala, a poviem mu, že chcem s ním dieťa. Pretože môj život bol aký bol. Zažila som si peklo. Ale dnes viem, že niekedy je všetko iba o rozhodnutí a chuti žiť. A ja žiť chcem.