Smutné sviatky po strate blízkych. Ako prekonať túto bolesť?

@anonym_autor ja som tiez zazila smrt surodenca, aj rodica. Ano, boli to a ano, boli to velmi. Ale, oni by tiez nechceli, aby si sa v ziali utapala. Sustred sa na tych, co tu zostali, ti Ta potrebuju a vaz si to, ze si tu nezostala sama. Venuj sa rodine, oni Ti to oplatia, aj pracu skor najdes s pozitivnym myslenim. Drzim palce

@anonym_f69ae2 ako dlho tri trvalo kym si sa dokazala zmierit so stratou surodenca? moj bol este mlady, neviem to tak spracovat :(

@anonym_f69ae2 a dakujem

@anonym_autor asi 3 roky, po 3 rokoch sa mi nespustil plac, ked sa niekto na neho spytal. Ale, neopustila som sa, verim, ze je rad, ze som to zvladla. Mal 29 rokov

Ešte pred 3 rokmi som mala štastnú rodinu, maminu, ocina a mojich súrodencov. Sviatky boli spolu, v láske, v harmónii ( ktorú držali rodičia), o zvykoch. Zomrela najprv mama, na to pár mesiacov tatino. Ostala som sama, ja bez detí, bez partnera. Moji dvaja súrodenci sa mi otočili chrbtom, lebo nedostali z dedičstva to, čo si predstavovali. Nemám teda posledné dva roky ani rodičov a už ani súrodencov. Tým, že my sme ani inú rodinu nemali (ujovia, tety, sesternice apd) som ostala úplne sama. Vianoce, veľká noc pre mňa už stratili význam.

@anonym_f69ae2 mlady :( mozem sa opytat, ak ti nevadi, co sa stalo?
@anonym_c8b205 je mi strasne tazko na srdci, ked vidim, ako sa rozhadaju vlastni surodenci kvoli peniazom :( je mi luto tvojej straty, to si ozaj neviem predstavit, ze tak po sebe :(

Na začiatku v úvodnom príspevku píšeš o strate babky, potom neskoršie zas o rodičoch a súrodencoch. Kto vlastne zomrel, za kým smútiš.
Mne zomrel otec v decembri , krátko pred Vianocami 2023. Jasné že mi bolo neskutočne smutno, ale boli tu deti ktoré chceli Vianoce a nie pozerať ako ja rumázgam za otcom. Mama zomrela omnoho skôr pred otcom, viem čo je to bolesť za rodičom.
A my - súrodenci sme sa rozhádali ako všetci ostatní pre dedičstvo. Nepozná nikto nikoho. Každý žije sám so svojou rodinou.
Mňa ale zaujíma prečo si doma? prácu si stratila, alebo si niekoho opatrovala?

@oliviabb bolest davno presla? Ano aj mne otupela, ale niektore rany velmi bolia. Rodicia asi zomreli uz davno, podla tvojho stylu pisania.

@anonym_autor nečítam vsetke komentáre..ale badam na tomto aj podobných príspevkoch jednu vec: uvedomujem si, o koľko sme my kresťania bohatší, keď veríme že sa so svojimi milovanými znova stretneme v raji.
Viera, modlitba a nádej nám nejak viac dáva silu, áno boli to, strata veľmi boli...ale my môžme drahým zosnulým pomôcť dostať sa do neba, v tomto máme veľkú výhodu že sme s nimi akoby spojení, my sa za nich modlíme ( lebo oni za seba už nemôžu) a oni sa za nás môžu prihovárať a orodovat za nás. Takže vlastne s nimi ostávame aj týmto spôsobom spojení.. napĺňa ma predstava že môžem svojmu zosnulému rodičovi pomôcť a byť mu nablízku aj keď tu už fyzicky nie je.

@anonym_autor neprešiel som si až takou bolesťou a smútkom ale depresie a úzkosti som mal. A pociťoval som aj tieto pocity ako je strata zmyslu. Možno ti niečo z môjho pomôže: je dobré si to priznať. Áno som smutná, je mi zle a nemám chuť. Priznať si to a uznať povedať si že áno je to tak a ťahá ma to dole a obávam sa budúcnosti. Akoby posmutit si niekde na dne jazera v duchu a poľutovať sa. Pohladkať sa alebo sa nechať pohladkať od blizkeho, od detičiek. Aj si poplakať. Hneď potom je dobré zapnúť racionálnu časť mozgu a donútiť ju urobiť niečo proti tej ktorá má tieto bolestné pocity. Nájsť v tom smútku nejaké svetlé záchytné body. Ako napríklad deti. Nebudú ti hneď sposobovat radosť ale najprv si ich uvedomíš rozumovo. Áno deti sú môj pozitívny bod a venuj im pozornosť. Nie len že si s nimi, ale aj myšlienkovú pozornosť. Potom u mňa fungovalo si zriadiť keď som bol doma pravidelný jednoduchý režim. Mal som určité časy v ktorých som robil rovnakě veci. Vstával som v rovnaký čas aj šiel do postele. To iste raňajky, pitie vody obed, aktivity cvičebné (mal som úzkosti skladal som puzzle, cvičil EKT metódu a či mi to šlo alebo nie, robil som to pomerne poctivo) Vďaka vychádzkový hodinám keď som bol na PN som mal určitú hodinu od 15:00 do 17:00 kedy som mohol ísť na prechádzku. Už 14:45 som sa chystal a vôbec sa mi nechcelo. Najprv som vydržal vonku len pár minút, telo bolo slabé po Korone ale aj psychika núti oslabiť svalový tonus. Mal som problémy s dýchaním, mal som panické ataky. Ale šiel som a vydržal som len koľko to šlo. Znásilnil som sa k aktivite ale samotnú aktivitu som už robil tak že som sa rešpektoval. To isté bolo s jedlom. Hoci som zjedol len jeden detský chlebík s maslom a viac som nevládal, urobil som to. Tento systém pravidelnosti mi začal dávať zmysel. Začali ma tešiť pokroky. Nedá sa to povedať že tešiť ale boli to záblesky pozitívneho niečoho. Ku koncu už som robil skoro dvoj hodinové prechádzky a jedol som síce stále len tri krát denne ale zdravo a dosť. Pomaly sa začal upravovať spánok a zlepsovat nálada. Ty môžeš do toho zapojiť aj rozhovory so zosnulými. Predstav si ich a hovor s nimi. Modlitba k blízkym je krásna. Nemusí byt vždy bez smútku ale je. Prijmi to, že nie všetko je momentálne prijemne a dobré. Ale dovol si veriť, že za mrakmi je slnko a ono určite vyjde. Veľmi ma dojal tvoj príbeh. Myslím na teba.

PS: ešte niečo. Skús si poobede dávať Lavekan. Je to dobrá alternatíva ak nechceš AD. Vo veľkom smútku si daj Neurol ale len občas.