Som zlá, ak pociťujem zadosťučinenie z minulých krívd?
Ahojte. Asi pred rokom sa stalo, že môj priateľ ešte nemal auto ( býva u rodičov a ma 22/ vtedy 21), tak si požičiaval auto jeho mamky, keď ma šiel odviesť domov alebo keď po mňa prišiel. Samozrejme jej aj tankoval, ak trebalo, a nic od nej nepytal. Raz sa ale stalo, keď ma večer viezol domov, že keď už šiel domov on, tak ho niekto vytlačil z cesty a vyšiel na obrubník, čo mu ale spôsobilo defekt na zadnom kolese. Bolo to dosť neskoro večer a asi 3h čakal na odtahovku. Každopádne si pamätám, že mu vtedy jeho mama povedala, že už ma nemá co viesť domov, že som dosť veľká na to aby som si vzala taxík alebo šla na autobuse a podobne reči ( povedal mi to preto, lebo istý čas teda nemohol používať jej auto ). Mne ten defekt bol ľúto, ale nemohla som za to, ja som to nespôsobila. On ma len nechcel poslať samu domov kvôli mojej bezpečnosti. Chápala som ale, že jeho mama auto potrebuje pretože cestuje 30km za prácou. Ale aj tak sa ma jej slova dotkli a zamrzeli ma. Každopádne stalo sa, že jeho mama mala nehodu nedávno, vošla jej diva zver do cesty, auto vpredu rozflakane a najskôr asi už ani nepoužiteľné, ale ona je chvalabohu v poriadku. Stalo sa to preto, že jej ďalšieho syna šla viesť k nemu do nového nájomného bytu. Stalo sa to keď už šla ona domov. Je mi to veľmi ľúto, auto jej treba a som rada, že ona je v poriadku. My aj inak mame v pohode vzťah. Ale som veľmi zly človek, keď cítim pocit zadosťučinenia po roku? Vidím jednoducho tu spojitosť, že obaja len chceli pomôcť a niečo sa stalo. V jej prípade teda teraz horšie. Nechcem hovoriť, že sa z toho teším, to ani náhodou. Len jednoducho si myslím, že Bozie mlyny melu pomaly a isto a toto možno bola taká skúška pokory, že to co posielame do sveta my, raz dostaneme tiež. Ako to vidíte vy? Neviem či sa mám za tieto pocity cítiť zle, alebo to je normálne..
Myslím, že sa tu celá diskusia trochu zvrtla a autorka si namiesto odpovede na svoju otázku vyslúžila množstvo osobných útokov.
Skúsim sa na to pozrieť trochu inak.
Autorka podľa mňa v skutočnosti nerieši nehodu svojho budúceho svokra či svokry. Rieši krivdu, ktorú v sebe nosí už rok. Vtedy sa ocitla v situácii, keď bola nepriamo postavená do pozície problému. Jej priateľ ju chcel bezpečne odviezť domov, stala sa nehoda, ktorú nikto z nich nechcel, a namiesto pochopenia prišli slová, ktoré ju zranili. Možno mala pocit, že bola označená za príčinu nepríjemností, hoci za nič nemohla.
A teraz sa situácia v istom zmysle zopakovala. Tentoraz pomáhala mama svojmu synovi, tentoraz sa niečo stalo jej. Autorka si tú podobnosť všimla a zrejme v nej vznikol pocit, že život jej dal za pravdu. Že možno teraz tá druhá strana lepšie pochopí, aké je to, keď človek niekomu pomáha a napriek tomu sa stane niečo nepríjemné.
To je ľudsky pochopiteľné.
Ale rada by som autorke povedala jednu vec: nemusíš sa hanbiť za to, že sa v tebe objavila takáto emócia, no zároveň sa jej nemusíš držať. Pocit zadosťučinenia ti možno na chvíľu poskytuje pocit spravodlivosti, ale tvoju pôvodnú krivdu nevylieči.
A možno ani nepotrebuješ, aby sa svokre stalo niečo podobné, aby pochopila, že vtedy nebola voči tebe spravodlivá. Možno by úplne stačilo, keby si dokázala sama sebe priznať, že jej vtedajšie slová neboli v poriadku a že ťa mali právo zraniť.
Zároveň by som však oddelila dve veci. Matka mala plné právo mať obavy o svoje auto, o jeho poškodenie aj o to, že ho potrebuje na cestovanie do práce. To jej nikto neberie. Ale mohla vyjadriť svoju nespokojnosť voči synovi bez toho, aby zodpovednosť emocionálne prenášala na jeho priateľku. To, že niekomu požičiam auto, znamená, že prijímam aj určité riziko, že sa s ním môže niečo stať. A dopravná nehoda nie je automaticky niečia vina.
Čo sa týka diskutujúcej @anonym_27f5c0 myslím, že zamieňa dve odlišné veci. Autorka nikde netvrdí, že sa teší z cudzej nehody alebo že matke želá nešťastie. Sama píše, že je rada, že je v poriadku. Je rozdiel medzi škodoradosťou a zvláštnym vnútorným pocitom satisfakcie, keď sa človek po čase ocitne v situácii, v ktorej predtým nespravodlivo súdil niekoho iného.
Na druhej strane, ani označenie nehody za Božie mlyny či skúšku pokory nepovažujem za šťastné. Nevieme, prečo sa takéto veci dejú, a bolo by veľmi nefér považovať cudzie nešťastie za zaslúžený trest.
A diskutujúcej @neviempreco36 by som odkázala, že obhajovať niekoho neznamená musieť urážať všetkých, ktorí s ním nesúhlasia. Jej základná myšlienka je správna, ale množstvo osobných útokov jej argumentom nepridáva na sile.
Autorke by som však chcela povedať najmä toto: Nenechaj sa presvedčiť, že musíš byť stále iba chápavá, empatická, odpúšťajúca a nad vecou, aby si bola dobrým človekom. Aj ty môžeš byť zranená, nahnevaná, sklamaná a môžeš mať pocity, za ktoré sa sama pred sebou hanbíš.
Dôležitejšie než to, čo ti spontánne prebehne hlavou, je to, čo s tým pocitom urobíš.
A možno je čas prestať čakať na nejakú životnú spravodlivosť a dopriať si vlastný pokoj. Nie preto, že svokra mala pravdu. Ale preto, že jej vtedajšie slová si nezaslúžia zaberať miesto v tvojej hlave ešte ďalší rok.
Nemusíš jej priať zlé, nemusíš jej ani dokazovať, že sa mýlila. A už vôbec nemusíš mať výčitky za každú emóciu, ktorú nedokážeš ovládať.
@tulipan456 ďakujem pekne za názor🫶 súhlasím, máte pravdu. Moje vyjadrenie o “Božích mlynoch” asi naozaj boli nešťastné. Stáva sa to. Ale som rada, že si niekto dokázal zracionalizovať celú vec, uzemniť ma, pochopiť a dať aj radu. Pekný večer 🥰
@anonym_27f5c0 myslím si, že ste sa tu všetky prišli na autorke vybujarit z dôvodu, že sa spýtala otázku, “ ci je zlá ak”. Všetky xantipy, ktoré si nesiete nejaké veci zo svojich životoch sa tu zhukli, aby si vedeli uľaviť na autorke a dali jej “za pravdu”, že ano je zlá, ba dokonca je psychopatka, rozmaznana, neempaticka,… nechceme ju rovno ukameňovať a sťať jej hlavu gilotínou za to, že je človek a ma emócie? Každý človek, ktorý chodí na planéte si nesie nejakú krivdu z minulosti, ukážte mi, prosím, jedného človeka, ktorý nie. Ak ním ste, asi ste veľmi šťastná, Božia osoba, ktorá dokáže odpúšťať v zlomku sekundy, nikdy sa jej nic zle a nespravodlivé nestalo - to VY žijete v rozprávkovom svete, kde koníky prdia dúhu. Ja autorku naopak chápem, že pociťovala “krivdu”, lebo vyjadrenie priateľovej matky, aj keď bolo ovplyvnené emóciami, hnevom, co na jednej strane chápem, bolo cez čiaru. Či už to je cez čiaru pre vás, pre mňa, je úplne nepodstatné, pretože autorku to trápilo, a ja jej rozumiem. Vyjadrila svoj názor a co je na tom zle? Vyjadrila ho slušne, jemne, myslím, že aj empaticky. Zlodej kričí chyťte zlodeja a vy tu tak na ňu kričíte, že je psychopatka. Ak by tu prišla pisat matka, ako by to bolo? Matka by bola zlá furia, ktorá všetko príliš prežíva. Napíše tu budúca nevesta, je zlá, lebo ma držať hubu a krok, nikdy necítiť krivdu, stále sa usmievať a ešte aj chodiť po noci sama domov. Ak k nám príde priateľka môjho syna, keď ju sem vola, nech jej aj zabezpečí bezpečný odvoz, ja zo svojho syna vychovávam gentlemana, nie obmedzenca. Nevidím na tom nic zle. Ak máte iný názor, vyjadrite ho, ale nerozumiem, prečo sa do autorky musíte viaceré hnusne navazat. Aj písala, že ma inak s budúcou svokrou dobrý vzťah, možno preto sa cítila “vinna” za svoje pocity, ktoré sú validné. Tristvrtina z vás diskutujich by svoje svokry už chcela mať dávno pod zemou, ale vy idete komentovať ju. Dúfam, že vám nikdy nic svokra neurobila a nikdy ste voči nej necítili negatívne emócie, lebo ja som predsa empatická bytosť, ktorá chce každému dobre. 🤦🏻♀️ Nie nadarmo sa hovorí, že na mk sú odborníčky na všetko. Tato diskusia krásne ukazuje vašu emočnú inteligenciu, nie autorkinu.
@neviempreco36 dnes sa zaregistrovala, a uz aka zorientovana?
Myslím, že sa tu celá diskusia trochu zvrtla a autorka si namiesto odpovede na svoju otázku vyslúžila množstvo osobných útokov.
Skúsim sa na to pozrieť trochu inak.
Autorka podľa mňa v skutočnosti nerieši nehodu svojho budúceho svokra či svokry. Rieši krivdu, ktorú v sebe nosí už rok. Vtedy sa ocitla v situácii, keď bola nepriamo postavená do pozície problému. Jej priateľ ju chcel bezpečne odviezť domov, stala sa nehoda, ktorú nikto z nich nechcel, a namiesto pochopenia prišli slová, ktoré ju zranili. Možno mala pocit, že bola označená za príčinu nepríjemností, hoci za nič nemohla.
A teraz sa situácia v istom zmysle zopakovala. Tentoraz pomáhala mama svojmu synovi, tentoraz sa niečo stalo jej. Autorka si tú podobnosť všimla a zrejme v nej vznikol pocit, že život jej dal za pravdu. Že možno teraz tá druhá strana lepšie pochopí, aké je to, keď človek niekomu pomáha a napriek tomu sa stane niečo nepríjemné.
To je ľudsky pochopiteľné.
Ale rada by som autorke povedala jednu vec: nemusíš sa hanbiť za to, že sa v tebe objavila takáto emócia, no zároveň sa jej nemusíš držať. Pocit zadosťučinenia ti možno na chvíľu poskytuje pocit spravodlivosti, ale tvoju pôvodnú krivdu nevylieči.
A možno ani nepotrebuješ, aby sa svokre stalo niečo podobné, aby pochopila, že vtedy nebola voči tebe spravodlivá. Možno by úplne stačilo, keby si dokázala sama sebe priznať, že jej vtedajšie slová neboli v poriadku a že ťa mali právo zraniť.
Zároveň by som však oddelila dve veci. Matka mala plné právo mať obavy o svoje auto, o jeho poškodenie aj o to, že ho potrebuje na cestovanie do práce. To jej nikto neberie. Ale mohla vyjadriť svoju nespokojnosť voči synovi bez toho, aby zodpovednosť emocionálne prenášala na jeho priateľku. To, že niekomu požičiam auto, znamená, že prijímam aj určité riziko, že sa s ním môže niečo stať. A dopravná nehoda nie je automaticky niečia vina.
Čo sa týka diskutujúcej @anonym_27f5c0 myslím, že zamieňa dve odlišné veci. Autorka nikde netvrdí, že sa teší z cudzej nehody alebo že matke želá nešťastie. Sama píše, že je rada, že je v poriadku. Je rozdiel medzi škodoradosťou a zvláštnym vnútorným pocitom satisfakcie, keď sa človek po čase ocitne v situácii, v ktorej predtým nespravodlivo súdil niekoho iného.
Na druhej strane, ani označenie nehody za Božie mlyny či skúšku pokory nepovažujem za šťastné. Nevieme, prečo sa takéto veci dejú, a bolo by veľmi nefér považovať cudzie nešťastie za zaslúžený trest.
A diskutujúcej @neviempreco36 by som odkázala, že obhajovať niekoho neznamená musieť urážať všetkých, ktorí s ním nesúhlasia. Jej základná myšlienka je správna, ale množstvo osobných útokov jej argumentom nepridáva na sile.
Autorke by som však chcela povedať najmä toto: Nenechaj sa presvedčiť, že musíš byť stále iba chápavá, empatická, odpúšťajúca a nad vecou, aby si bola dobrým človekom. Aj ty môžeš byť zranená, nahnevaná, sklamaná a môžeš mať pocity, za ktoré sa sama pred sebou hanbíš.
Dôležitejšie než to, čo ti spontánne prebehne hlavou, je to, čo s tým pocitom urobíš.
A možno je čas prestať čakať na nejakú životnú spravodlivosť a dopriať si vlastný pokoj. Nie preto, že svokra mala pravdu. Ale preto, že jej vtedajšie slová si nezaslúžia zaberať miesto v tvojej hlave ešte ďalší rok.
Nemusíš jej priať zlé, nemusíš jej ani dokazovať, že sa mýlila. A už vôbec nemusíš mať výčitky za každú emóciu, ktorú nedokážeš ovládať.