Ťažké detstvo a jeho následky. Ako sa vyrovnať s traumami?

Mala som a poznačilo ma to veľmi, nikdy som nemala vzťah ( som cca v polovici 30). Skúšala som zatiaľ len regres a homeopatiu, plus čítam o tom články, ale nič nepomáha. Zvažujem edmr terapiu, ale ktovie

Detstvo nikdy neprestane bolieť a môžeš robiť čo chceš. Svojej rodine som z hĺbky odpustila. No zabudnúť môžem len ťažko keď ma to sprevádza každý deň. Neviem si nájsť vzťah neviem nadviazať kamarátstva. V tomto jednom ma to veľmi ovplyvňuje.

Postav sa k tomu ako "chlap" :D Dneska sa s deckami narába v rukavičkách ale každý kto sa narodil v 90. rokoch a skorej tak si podľa mňa tým prešiel. Len keď zoberiem náš vchod v paneláku tak v každom jednom byte boli decká rovesníci a z každého bytu išli kriky a hádky a každý môj rovesník dostával bomby od rodičov. Niekto mal psycho fotra, niekto zas psycho matku a keď si bol najmladší tak ta tĺkli ešte aj súrodenci.
A bohužiaľ takto funguje život, lebo je ťažký a nie je spravodlivý a nie je ani fér. Celý život sa budeš stretávať emocionálnym zanedbávaním, krikom či fyzickým násilím či už v práci v spoločnosti v rodine alebo medzi priateľmi. Buď sa stým vyrovnáš a budeš to brať ako svoj štít a výhodu alebo bohužiaľ v tomto svete nemáš miesto a zomelie ťa to a môžeš si to ísť šupnúť na koľaj.

mňa mlátili ešte aj starší súrodenci. Omnoho starší. A keďže boli chlapci a ja malé dievčatko - vyplieskali ma vždy. S každým buchnátom po chrbte mi vyrazili dych.
Kontakty po rokoch nemáme žiadne. Úplne nič. Nestretávame sa.

@sarakk keď som sa v dospelosti začala zamýšľať nad detstvom, tak som ho mala náročné. Emočne nevyzretí rodičia, čo si svoje ego leštili cez deti, emočne nevyzretí súrodenci a psychický teror aj od nich. Občas ma to na chvíľu zloží, ale inak sa liečim ❤️‍🩹 a som šťastná, mám svoju rodinu.

Vzťahy s rodinou sú vlažnejšie. Vidíme sa viac menej len na 2-4x do roka.

@sarakk ja sa nato dnes pozerám z pohľadu matky, a príde mi hrozné, čo sa dialo. Ale beztak som odpustila rodičom. Viem, že v danej chvíli nedokázali viac. Keď sa o tom bavím s mamou, nemali knihy a informácie. Robili tak, ako vychovali ich. Ja som si postupne upratovala. Trvalo to asi aj 15r. S tým dieťaťom sa vrátilo všetko a upratujem nanovo.
Začala som pri opakujúcich, nefunkčných vzťahoch. Rozobrala si oboch rodičov, vzťah medzi nimi. Vzťah k nám zvlášť, k nám ako rodine. Pozrela sa nato z výšky, ako vyrastli oni a pomaly si to skladala. Našla som tam veľa, čo som si ako obranu osvojila. A konečne to dokázala pustiť. Na skrátenie by som použila odborníka.

@sarakk myslím že aj ja mám problém z detstva. Veľmi veľa krát som nad tým premýšľala že či náhodou si len ja nenamyslam a nerobím z toho vedu ale väčšinou mi vyšlo, že nerobím. Dosť ma to ovplyvňuje. Možno ste niektorí mali aj horšie detstvo ako ja, píšete že vás mlátili súrodenci atď. Ja súrodencov nemám. U nás to bolo tak že naši sa vzali kvôli mne. To bolo v dobe kedy to bola povinnosť sa brať. Čiže aj tak to vyzeralo nejak potom. Neviem úplne presne čo všetko sa stalo ale muselo to byť už od môjho detstva lebo už pri mojich prvých spomienkach si pamätám na nezhody medzi nimi. A pokračovalo to celý čas. Najhoršie to bolo asi keď som bola v puberte. To vkuse po sebe škriekali, hádali sa, aj ku mne sa správali potom akokeby som bola nejaký vyvrheľ.. teda aspoň tak som sa cítila. Proste som po každej hádke vedela že ani ku mne sa nebudú správať pekne ale budú prenášať svoju frustráciu aj na mňa. Ja tomu doteraz nechápem prečo som ja mala znášať ich nezhody. Prečo si to nemohli nechať medzi sebou ale musela som byť do toho zatiahnutá. Strašne mi chýbala opora, podpora, cítila som sa sama, ako vyvrheľ, že som tu nasilu a ze majú kvôli mne oni dvaja zlý život, že keby som nebola na svete tak mohli mať iné životy. Veľmi ma to ovplyvnilo a mala som problém aj vo vzťahu. Vždy som bola kvôli tomu taká tichšia, introvertnejsia, pôsobila som smutne. Vždy som tak v dobrom závidela keď som videla iné rodiny ake majú pekné vzťahy. Môj bývalý priateľ mal super rodičov, mali ma veľmi radi, veľmi dobre som sa u nich cítila.
Potom neskôr už keď som bola dávno dospelá sa naši nakoniec rozviedli ale aj tak ma to vždy stresuje. Aj tak po sebe skriekaju, ani na Vianoce nebol pokoj a to som si myslela že to bude fajn že konečne po rokoch strávim Vianoce s obidvoma rodičmi. Prd makový. Celú atmosféru som udržala len ja.
Jednoducho cítim že mám kvôli tomu ako som prežila detstvo nejaké psychické problémy s ktorými sa snažím vysporiadať len ja sama. S nikým sa o tom nebavím. Všetci si myslia že som ok. Myslím že sa s tým nikdy nebudem vedieť vyrovnať. Keď raz budem mať deti, toto im nikdy neurobím.