Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri

19 mesačná dcéra začala odmietať pýtanie na nočník. Ako mám reagovať?

Zodpovedané
3. júl 2020

Dobrý deň,

mám doma 19 mesačnú dcérku, ktorá bez problémov začala veľmi skoro cikať a kakať do záchoda alebo nočníka. Do minulého mesiaca mala plienku, kedy ju začala sama od seba odmietať. Vytiahla si sama nočník a začala cikať a aj kakať tam. Tak si vravím fajn, to je super.

Keďže je maličká, tak boli aj nehody. Ale len raz za deň.

Veľmi sa z toho tešila a ja tiež. Odmenila som ju potleskom, ona tiež si zatlieskala, utrela sa, vyliala nočník a spláchla. Po cca týždni prestala úplne spolupracovať a je to horšie a horšie.

Už sa nepýta vôbec a aj keď sa vypýta, tak je to málokedy a to už má zväčša v nohavičkách. Potom dociká ešte na nočníku, ale posledné dni je to horšie ako lepšie.

Ako ísť ďalej?

K plienke som sa vracať nechcela, keďže ju sama odmietla. Nikdy som ju za pocikanie nepotrestala a ani som nekričala. Vonku tiež plienku nemala a ani nemá.

Ako ju mám motivovať?

O dva mesiace sa nám má narodiť bábätko a bojím sa, že to bude ešte horšie.

Ďakujem za odpoveď

Dobrý deň,

proces samostatného ovládania vyprázdňovania je neurobiologicky podmienený a keďže každý človek je jedinečný aj jeho priebeh tomu zodpovedá. Schopnosť ovládať zvierače pri vyprázdňovaní je komplexná a nie jednoduchá vec.

Dieťa musí byť neurofyziologicky zrelé na to, aby dokázalo vedome ovládať zvierače, a to zároveň znamená, že by malo byť aj rozumovo dostatočne vyvinuté na to, aby chápalo príčinnú súvislosť medzi akciou a následkom. K tomu sa pripájajú aj primárne vývojové úlohy medzi 18. až 36. mesiacom života, ktorými sú nácvik samostatnosti v oblasti čistoty a osamostatňovania sa od mamy.

Dieťa potrebuje vynaložiť veľa úsilia na to, aby dokázalo prekonať svoju úzkosť, ktorá vyplýva zo separácie od primárnej vzťahovej osoby-mamy a vysoko autonómnym činom je aj to, že samé rozhoduje o tom, čo pôjde von a čo ostane vnútri. Nároky, ktoré na dieťa máme v tejto oblasti sa môžu stať zdrojom pocitu menejcennosti v prípade, že sa mu nedarí podľa našich predstáv a je konfrontované s neúspechom napriek tomu, že robí, čo vládze.

Preto ju netreba chváliť ani odmeňovať potleskom, brať to ako normálnu vec, ktorú potrebuje dcérka zvládnuť ako bežnú súčasť života. Nehody nekomentovať, pomôcť jej upratať si po sebe, obliecť si čisté nohavičky, ísť proste ďalej tak, ako to život určuje.

V tomto smere ju nemáte ako motivovať a ani prečo kritizovať je dokonalá taká aká je.

Zvážte, či nehody a neustále prezliekanie sa nie je zbytočná záťaž alebo nie je aj sklamaním dcérky z neúspechu, ktorý nemá ako ovplyvniť. Vytvárajte prijímajúcu a podpornú atmosféru.

Držím palce.