Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri

Aký máte názor na požičiavanie hračiek?

Zodpovedané
18. jan 2021

Dobrý deň,

som nadšená, že som Vás tu objavila. Mám Vašu knihu a veľmi dúfam, že nebude posledná. Oceňujem Vašu prácu, pretože ňou rodičom hľadajúcim tu pre nich správnu cestu ukazujete smer.

Odkedy som mama, všetko sa učím. Niekto to vie, zrejme vďaka dobrému základu v detstve, niekto sa musí učiť a to všetko. Patrím do druhej skupiny. Najradšej by som bola, keby mi niekto vedel odpovedať, čo presne, konkrétne robiť v tých - ktorých situáciách s dieťaťom v tom - ktorom veku.

Zrejme mi chýba materinská intuícia, no nemám to v sebe. Cítim len to, že "takto nie, takto to nechcem", no veľakrát neviem, ako inak by to šlo.

Práve za to obrovská vďaka za Vašu prácu. Našťastie nemám žiaden vážny problém, lebo na mnohé otázky nachádzam odpovede vo Vašej knihe.

Ako reagovať, keď sme s 20 mesačnou dcérkou vonku a deti, s ktorými sa zvykneme stretávať, si chcú požičať jej hračku?

Väčšinou im ju vždy sama dá. Je v tomto úžasná, vôbec som ju k tomu nemusela viesť. Je to v nej. No ako starne, zrejme prechádza ďalším vývojovým štádiom, pretože sa už sem tam strane, že si háji svoju bábiku či nechce pustiť kočík, ktorý jej ťahá iná kamarátka.

Nechcem ju tlačiť do ničoho, len neviem reagovať, keďže doteraz bez problému všetko požičiavala. Väčšinou jej len poviem, že kamarátka nám tiež požičala veľakrát hračku.

No fakt je, najviac požičiava moja dcérka, ostatné deti s tým majú veľký problém ako pozorujem (stretávame sa s deťmi v tomto veku plus mínus rok).

Aké by bolo podľa Vášho názoru najvhodnejšie riešenie?

Nechcem dcérku tlačiť, keď sa konečne občas vzoprieť, ale ani ju viesť k submisivite. Pripadá mi už teraz zo všetkých detí najviac poddajná, pokojná, že sa najskôr podvolí. Záchvaty hnevu si necháva skôr na doma, aspoň zatiaľ.

Od mala ju nosím, kojím, spíme spolu v posteli, nikdy som ju nenechala vyplakať. Aj keď bola veľmi plačlivé bábätko, vždy som ju pritom aspoň držala v náručí, robila som, čo som mohla.

Nebol to zámer, o bezpečnej vzťahovej väzbe som sa dozvedela až teraz. U nás to priniesol jej plač, kočík odmietala, postieľku odmietala. Snažím sa od mala napĺňať jej potreby, aby plač nebol, len veľakrát tápam. Učím sa jej rozumieť, aj keď sme spolu nonstop, ešte som od nej nebola nikde. Iba po šestonedelí na prehliadke jediný raz, ani toto nebol zámer, jednoducho ju nemal kto iný postrážiť a teraz by som s tým už mala riadny problém.

Či sa mi podarilo vytvoriť si bezpečnú vzťahovú väzbu neviem. Inapriek nonstop spoločnému času mám neraz pocit, že sa jej venujem málo, že som sa s ňou ani riadne nehrala, len sme jedli, varili, potom von prechádzka. Chýba mi v tom intimita nás dvoch. Taký moment mávame len večer pri čítaní rozprávok, ale mám pocit, že je to málo, že by mal byť celý deň taký, prežitý v spojení, no nie vždy sami to darí pri povinnostiach, pretože musíme niečo jesť, musí niekto navariť a všetko ostatné.

Nestíham domácnosť tak, aby som mala pocit, že sa naplno venujem dieťaťu, pritom robím už len to najnutnejšie, povedala som si, že poriadne upratovať budeme potom spolu, už to spolu aj skúšame, dospelácke hračky ako Vy vravíte. Sme veľa vonku, tak tam ide nás čas.

Nepoškodím jej stravovacie návyky tým, že k jedeniu dávam hračky?

Dlho jedáva, chutí jej, takže aspoň tento čas spájam s hrou, na stole máme pri jedle vždy niečo na hranie, už je to skoro automatické, zrejme je to chyba. Maľuje si, stavia kocky na stole a popritom sa napapá.

Ďakujem

Dobrý deň,

predovšetkým sa ospravedlňujem za dlhé čakanie na odpoveď, absolútne nestíham popri všetkej práci aj tu odpovedať.

Som rada, že aj takto vám môžem pomôcť a ďakujem za ocenenie knihy a mojej práce. Tak ako sa popisujete myslím, že intuície máte dostatok, ale to sa nevylučuje s tým, že každý z nás sa potrebuje niektoré veci naučiť. Podľa popisu je jasné, že o vzťahovú väzbu ste sa plnohodnotne postarala.

Čo sa týka požičiavania hračiek, je úplne prirodzené, že je to na dieťati, aby sa rozhodlo či požičia alebo nie. Dôležité je nechať dcérku sa popasovať s druhou stranou, do miery kým je to bezpečné. Ak už musíte zasiahnuť treba prikročiť a opýtať sa kto mal hračku prvý. Ak dcérka, nech sa rozhodne či chce hračku požičať keď sa dohrá alebo aj vôbec nie. Ani my nepožičiavame všetky naše veci len za to, že sa niekomu páčia.

Čo sa týka hry nezabúdajte, že hra je jej práca a deti sa v istom veku hrajú práve tým, že sa zúčastňujú na prácach v domácnosti.

Čo sa týka jedla, pre každého je zdravé byť v kontakte so svojim telom pri jedení a uvedomovať si aké množstvo moje telo potrebuje. Hranie s hračkami počas jedla teda v zásade nie je dobrý nápad. Preto by som postupne tento návyk zmenila na spôsob, kedy stolujete spolu, znamená, že aj vy s ňou budete jesť a pritom sa môžete rozprávať o tom ako vám chutí, ako to jedlo vonia, kde ho cítite,...ako ste to varili, ale kludne aj ticho užívajte a vychutnávajte jedlo samotné.

Spojenie s dcérkou neznamená, že ste stále spolu a niečo robíte. Znamená to, že máte vytvorené láskyplné puto, vytvárate pre ňu bezpečný priestor, kde sa podľa svojho tempa môže rozvíjať a slobodne nachádzať svoje možnosti. Rešpektujete jej potreby. Najviac sa učí obzeraním od vás, z toho ako žijete život, zo skúsenosti s vami rodičmi.
Dôležité je myslieť na seba a napĺňanie vlastných potrieb, aby ste mala z čoho rozdávať. Aby ste rozvíjala aj váš partnerský vzťah. Tým bude pre dcérku domov skutočným láskyplným miestom.

Nech sa Vám aj naďalej darí a ste zdraví. Krásne dni želám!