Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri

Nezvládam správanie 5 ročného syna. Čo mi odporúčate?

Zodpovedané
11. sep 2020

Dobrý deň,

chcela by som sa poradiť ohľadom skoro 5 ročného syna, ktorý sa viac ako rok správa drzo a odvráva. Neposlúcha na žiaden úkon. Teda pokiaľ to nie je niečo, po čom nasleduje napríklad výlet. Vtedy sa oblečie rýchlo bez reptania.

Keď mu niečo nedovolíme, tak nám nadáva do hnusákov. Nadáva mne, manželovi, mladšiemu bratovi.. Bratovi nedovolí hrať sa s jeho hračkami. Kričí a vykrikuje ako ho neznáša a nezvláda s ním. Toto slovné spojenie má odo mňa.

Vždy sa snažím najprv milo a ústretovo s ním dohodnúť, ale nefunguje to. Jednoducho vždy príde k tomu, že sa nazlostím buď ja alebo syn.
Ja preto, lebo od syna vyžadujem poslúchnutie. Syn preto, lebo po čase tlačím na vykonanie. Ide o banálne úkony ako prezliecť sa do pyžama, resp. z pyžama, umyť si zuby, prezuť sa.

Aby som mu nekrivdila, občas spraví to, čo treba. Ale to len veľmi málo. Vadí mu všetko, čo narúša jeho svet a jeho potreby. Nebaví ho zahrať sa. Vyslovene mám pocit, že sa nudí. Neviem ho strnúť do žiadnej hry. Volám ho, vyberiem mu hru, ale nejde to. Po chvíľke začne robiť zle. Strká sa, búcha, vykrikuje.

Keď má byť počas spánku mladšieho brata potichu, tak skoro nikdy neposlúchne. Robí napriek, kričí a búcha. Keď sa mal dnes prezliecť do pyžama, vycikal sa na podlahu do škáry medzi drevenými parketami. Ani sa neunúval mi to povedať. Len moja intuícia ma tam viedla. Povedala som mu, aby mi ukázal, že kde sa vycikal. A našla som tam kaluž.

Často si hovorím, že je vo veku kedy skúša moje hranice. Nemyslím si, že som benevolentná. Robím chybu za chybou a je to pre mňa začarovaný kruh. Dostal už aj bitku, kričím na neho, som nešťastná. Upozorňuje ma na nedostatok pozornosti. Som tehotná a mám podozrenie, či syn nemá nejakú diagnózu. Nemá silné sociálne väzby. V škôlke sa nehrá veľmi s deťmi a ani mu to nevadí.

Čo mi odporúčate?

Ďakujem

Dobrý deň,

mrzí ma, že prežívate spolu so synčekom náročné obdobie. Rozumiem, že keď je stresu príliš veľa, obaja uvoľňujete frustráciu jeden na druhého a vzájomné prepojenie sa stráca. To je potom dôvod k tomu, že prechádzate do spoločného boja.

Pokiaľ má syn vnútornú motiváciu spolupracuje. A tú pochopiteľne pozorujete vtedy, keď ho niečo baví na niečom alebo niekom mu záleží. Takto konáme všetci.

V momentoch, keď na neho začnete tlačiť, to znamená vidíte len vašu predstavu o tom, čo sa má udiať (aj keď máte pravdu) syn necíti vaše pochopenie a porozumenie toho, čo je momentálne pre neho dôležité. Zvyšuje sa jeho frustrácia, a preto sa začne správať tak, aby upútal vašu pozornosť pretože potrebuje rodičovskú podporu. Teda niekoho kto pochopí, že napríklad pri umývaní zubov mu niečo vadí, či bolí ho alebo mu to je jednoducho nepríjemné. Ak na toto prídete treba sa nechať viesť ako zuby umyť alebo inak vydezinfikovať ústnu dutinu. Ďalšia možnosť je, že sa nudí, rodičia zväčša vravia nechce sa mu. Jednoducho ako dieťa nechápe zmysel toho, že to treba robiť každý deň. V tomto veku motiváciu je najčastejšie nejaká spoločná hra pri umývaní. Najmä vaša pokojná prítomnosť a láskavá rozhodnosť je hlavným ťahákom k spolupráci.

Zjavne rieši veľa vecí najmä asi brata aj toho ďalšieho súrodenca, ktorý/á na svet iba príde. Zároveň sa pravdepodobne sám vyvíja smerom k ďalšej fáze osamostatňovania a hľadania si svojho miesta v spoločnosti rovesníkov. Vidno to na tom, že navonok akoby nevie, čo má robiť. Vnútri je zneistený a zmätený.

Preto navrhujem, aby ste snažila byť láskavá a rešpektujúca. To je kombinácia, ktorá vedie k spolupráci rodiča s dieťaťom. Je tomu tak preto, že láska navádza rodiča, aby prijímal dieťa také ako je, aby sa pozeral na veci aj z pohľadu dieťaťa a rešpektovali jeho jedinečnosť.
To znamená povzbudzovať ho. Pričom mám tým na mysli reflektovanie každej jeho snahy, oceňovanie aj malých krokov smerom k samostatnosti či prekonaniu odporu. Nikdy ho s druhými neporovnávajte.

Povzbudzovanie a podpora nehodnotí dieťa, ale popisuje to, čo robí (teda reflektuje proces) a pomáha dieťaťu zisťovať, čo bolo užitočné a čo nie v porovnaní s tým, čo chcelo dosiahnuť. Rodič ho necháva rozmýšľať nad tým, čo získal a stratil pri danom prístupe. Vedie dieťa k tomu, či mu daná činnosť dáva zmysel. Reflektuje pocity dieťaťa. Týmto rodič pravdivo poukazuje na to, čo dieťa samé dokázalo, pomáha mu pochopiť ako k tomu prišlo a čo mu proces priniesol alebo ako bolo užitočné pre druhých. Viac k tomu nájdete tu: https://vagacova.blog.sme.sk/c/400587/zazracna.

K chybe sa stavajte ako ku príležitosti objaviť správne riešenie problému. Je dôležité vyvarovať sa akýmkoľvek nerešpektujúcim poznámkam typu výčitky, kritika atď., ktoré okrem toho, že ničomu nepomáhajú, neprinášajú ani nabádanie ku konštruktívnej ceste zo situácie.

Váš syn sa potrebuje cítiť prijatý a porozumený a potom spolupráca prúdi. Povzbudzovanie je jedna z najúčinnejších ciest spomenutým smerom.

Nech sa darí!