Ako deti naučiť pomáhať v domácnosti?

Dobrý deň,

chápem vás, pretože viem, že upratovanie býva v rodinách často zdrojom konfliktov.
V prvom rade je naozaj dobré si uvedomiť a sama to už zisťujete, že krik, vyhrážky, odmeny, tresty, ani iné neefektívne spôsoby komunikácie veľa nezmôžu. A ak áno, tak len krátkodobo. Najlepšie z dlhodobejšieho hľadiska funguje rešpektujúca komunikácia.

Základom je preto prísť na spôsoby komunikácie, zadávanie hraníc takým spôsobom, ktorý bude mať aspoň čiastočný efekt. Mali by ste sa s manželom skúsiť porozprávať aké práce v domácnosti chcete naozaj nechať na nich, čo už je pre vás neakceptovateľné, že budete robiť vy ako matka.

Potom je veľmi efektívne, keď deti prizvete do riešenia vášho problému. V komunikácií by ste sa mali snažiť o vytvorenie partnerstva. Keď bude doma pozitívna atmosféra, môžete si spoločne sadnúť a venovať sa tejto téme. V tomto prípade robte spoločné dohody, nastavujte pravidlá. Dôležité je vymeniť si svoje názory. Môžete opísať ako celú situáciu vidíte vy a aké máte pocity a následne aj počúvajte svoje deti ako to celé vidia oni. Až potom skúste spoločne hľadať prijateľné riešenia. To na čom ste sa dohodli si môžete spísané kľudne niekde dať na viditeľné miesto. Návrhy si môžete spísať na papier. Pýtajte sa ich aj čo by im upratovanie mohlo spríjemniť, napr. nahlas pustená hudba je často efektívna u detí v tomto veku.

Na celú situáciu choďte skôr v pozitívnom duchu. To znamená zvoľte skôr pozitívne príkazy: Keď si upracete izbu, budete mať viac času na pozeranie TV. Podajte jasné informácie a úprimne vyjadrite to, čo cítite. Tak vám budú ľahšie nápomocní. Vidím, že v tejto izbe je veľa neporiadku, cítim sa z toho zle. Následne by ste sa mali spýtať ako túto situáciu vidia oni a až potom konať a pýtať sa. Napríklad: Čo by sme s tým mohli urobiť? Môžete im následne dať aj možnosti výberu, tak máte väčšiu šancu spolupráce. Upracete si to teraz, alebo keď dopozeráte film?

Pravdepodobne sa stane, že napriek tomu, že si spoločne prejdete celú situáciu a návrhy môžu ich neskôr ignorovať. V takýchto prípadoch je dôležité im zadať správne hranice. Myslite na to, že keď už zadáte nejakú hranicu nemôžete z nej povoliť. V prípade ak si za hranicou nestojíte dieťa, tak bude svoje nevhodné správanie iba stupňovať a nebude vás brať vážne.

Hranice by sme mali zadávať s prijatím dieťaťa. Teda kritizujeme správanie, nie samotné dieťa. Mali by sme hovoriť pokojným hlasom v prvej osobe, pozerať do očí. Následne prijmem aj to čo chce dieťa, pomenujem emóciu, zadám hranicu a dám nejaké možnosti výberu.
Napríklad: Vidím, že v izbe veľa neporiadku, prosím vás upracte si svoju izbu. Chcete to urobiť teraz, alebo po skončení hry?

Existuje také pravidlo 3x a dosť. To znamená, že ak už po troch pokusoch zdania hranice nevidíte efekt, môžete zvoliť nejaký logický dôsledok. Logické dôsledky by mali byť pre dieťa pochopiteľné, odvoditeľné a primerané veku. Čím väčšiu spojitosť má prehrešok s následným dôsledkom, tým lepšie. To už aký logický dôsledok v prípade neupratania izby si sama zvolíte je na vás.

Ak vám to po čase tiež prestane fungovať môžete opätovne spoločne hľadať nejaké riešenia. Napríklad: Som sklamaná, že nedodržujte to, na čom sme sa spoločne dohodli. Dáme tomu ešte šancu, alebo spoločne porozmýšľame nad nejakými novými nápadmi?

Takéto hranice by ste mali rozhodne uplatňovať aj v prípade vulgárneho správania voči vám. Toto by som ja ako matka vôbec neakceptovala. Učte deti tiež to, že hnevať sa dá aj iným spôsobom nie len vulgárne nadávať (nech sa ide radšej vykričať do izby, nech si udrie do vankúša a pod.). Popíšte im situáciu a prijmite ich: Vidím, že sa na mňa hneváš, nechce sa ti upratovať, ale nedovolím ti takto sa so mnou rozprávať. Môžeš sa ísť niekde vykričať, môžeš si ísť udrieť do vankúša. Som tu kedykoľvek pre teba, keď budeš potrebovať, no zo svojej požiadavky poriadku v izbe neustúpim.

Čo sa týka menšieho syna, tak deti v jeho veku nemajú radi, keď sú hračky poskrývané. Upratovanie je pre nich ako keby nuda. V tomto veku pomáha keď dáte jasne dieťaťu na výber čo bude robiť. Poriadok robte spoločne. Napríklad: Čím začneš, knižkami alebo autíčkami? Ak si niečo vyberie pokračujte, áno knižky patria do poličky a tak pokračujte. Následne ho oceňujte, za to keď niečo urobil opisom: Vidím, že si nezabudol správne uložiť. Autíčka aj knižky sú v skrinke, som na teba hrdá.

Prajem veľa zdaru.