Ako riešiť sociálnu fóbiu u 13 ročnej dcérky?

Dobrý deň,

mám 13 ročnú dcéru, ktorá mala trochu neštandardný vývoj. Mala poruchu komunikácie. Od 2 rokov pekne rozprávala, ale nie zmysluplne. Nevedela klásť otázky, odpovedať. Väčšinou vety, ktoré počula, tak ich opakovala.

Chodili sme aj k detskému psychiatrovi, ktorý mal na začiatku podozrenie na Aspergerov syndróm. Zároveň chodila aj k detskej psychologičke, kde pekne napredovala. Chodila aj k neurologičke a logopedičke. Na neurológii nezistili nič, len zvýšenú anxiozitu.

Postupne sa všetko naučila, normálne začala komunikovať ako 5 ročná. Už sme nikde nemuseli chodiť, všetko sa uzavrelo, že je v poriadku. Nastúpila do školy a vždy mala problém sa začleniť do kolektívu. Bola iná ako ostatné deti. Viac si rozumie s dospelými ako s rovesníkmi.

Nemá veľmi kamarátky. Keď majú vytvoriť nejaké skupinky, nikto s ňou nechce byť v skupine. Deti jej vždy dávali najavo, že sa správa ináč. Učí sa veľmi dobre, vždy bola vyznamenaná. Od mala rada vystupuje, chodí recitovať. Nikdy nemala trému. Navštevuje Literárno - dramatický odbor na umeleckej škole a ešte spieva v zbore. Tam nemá až taký problém ako so spolužiakmi.

Doteraz bola vždy ukecaná, hlavne s dospelými, aj s cudzími nemala problém porozprávať. Je veľmi zodpovedná, až podľa mňa veľmi slušná. Doma nemáme žiadny problém.

S rovesníkmi sa nemá o čom baviť. No a teraz k tomu problému v poslednej dobe. Po dlhšom čase kvôli vírusu nastúpili do školy. V druhom týždni sa začala denne sťažovať, že jej je zle a že sa cíti slabá, unavená. Nechcela jesť a schudla 3 kg. Vraj nemá chuť do jedla.

Keď som jej nabrala, zjedla v pohode. Boli sme u lekárky, nič sa nezistilo. Videli sme, že je smutná a nechce chodiť von. Len sedí doma. Až sa zverila mojej mame, že sa bojí chodiť medzi ľudí, lebo sa na ňu každý čudne pozerá a že čo si o nej budú myslieť. Že stále má také myšlienky, že musí chodiť vystretá, či sa nejako čudne netvári, neusmieva, a preto na ňu každý pozerá.

Veľmi sa kontroluje. Priznala sa,že nejedla, lebo si pripadala tučná, ináč je štíhla. Po rozhovore už začala jesť normálne. Má problém chodiť autobusom, po ulici, že ju budú ľudia pozorovať. Má problém s ľuďmi, ktorí ju poznajú. Keď sú to cudzí ľudia, necíti sa tak zle. Poslednú dobu si stále zatvárala v izbe okno a zaťahovala závesy. Teraz sa priznala, že sa jej zdá, že ju stále niekto pozoruje, alebo počúva. To isté napr. s mobilom. Zakrýva fotoaparát, lebo sa bojí, že ju cez to môže niekto pozorovať.

Nevie nadviazať konverzáciu ani s ľuďmi, s ktorými predtým normálne rozprávala. Má pocit, že sa strápni. Necíti sa už fyzicky dobre. V týchto situáciách má návaly tepla, chladu, sťažené dýchanie. Vraví, že takto sa cíti len po tej dlhej "karanténe",kedy sa menej chodilo medzi ľudí a nechodili do školy. Vraj predtým také problémy nemala.

Rozmýšľam, že asi by bolo dobré vyhľadať psychológa.

Máme ísť s týmto problémom do pedagogicko-psychologickej poradne alebo už ku klinickému psychológovi?

Treba na to odporúčanie od všeobecného lekára?

Aký je postup?

Ďakujem