Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri

Ako získať rešpekt u trojročnej a skoro 6 ročnej dcéry?

Zodpovedané
31. okt 2020

Dobrý deň,

som mamou dvoch dievčat vo veku 3 roky a druhá bude mať v marci 6.

Náš každodenný problém je že, dcéry vôbec nerešpektujú moje slová. Sú veľmi živé. Sú to deti ulice, pretože od malička sme často vonku, kde trávia radi čas.

Ale akonáhle sme doma, tak hra nula bodov. Neustále musím s nimi sedieť v izbe a navrhovať, aby sme sa išli hrať, resp. robili nejakú činnosť. Sami od seba sa hrať nebudú.

Hneď ako odídem z izby, tak buď hneď robia blbosti a hádajú sa, alebo sú mi neustále za zadkom. Ak ich napomeniem, tak neposlúchnu ani na 3 - 5x. Neustále ten istý kolotoč, ktorý už nezvládam a potom len kričím.

Nepomáhajú tresty a ani zákazy. Staršia dcéra sa čoraz viac dožaduje pozerania televízie a vždy, keď nie je po nej, tak robí scény. Je drzá, papuľuje a útočí na mňa. Má záchvaty kedy rozhadzuje a hádže veci, kope.

Horšie je, že mladšia to všetko vidí a ide jej cestou. Má obdobie vzdoru a je diktátor. Všetko musí byť tak ako ona povie. Ona nechce takú šálku, ona nebude z takej misky jesť a na takej stoličke sedieť. Keď sa zatne a nechce sa obliekať, tak s ňou nepohneme s všetko ide po zlom.

Už naozaj neviem ako ďalej a hanbím sa aj s nimi niekam ísť. V obchode sa všade pchajú, všetko chytajú a behajú hore dolu. Nedajú si nič vysvetliť.

Čo mi odporúčate?

Ako mám s nimi komunikovať?

Ďakujem

Dobrý deň,

zdá sa, že s dcérami zažívate náročné chvíle, máte od nich nejaké očakávania, ktoré nie sú naplnené. Pociťujete potom hnev a frustráciu.

Dieťa má na správanie zväčša nejaký dôvod. Niečo mu to prináša, napĺňa nejaké potreby. Možno stratili nejakú istotu, bojujú o pozornosť, tiež to môže byť vec hraníc, ktoré deti potrebujú, aby sa cítilo bezpečne. Tých dôvodov môže byť viacero. Dôležité je však vedieť, že správanie je len špička ľadovca. Za ním sa skrývajú emócie a za ním určité potreby. Keď sú dieťaťu napĺňané, nemá potom dôvod hľadať iné zdroje (napr. nežiadúce správanie) na ich naplnenie.

Dcérku, jednu aj druhú, zrejme aj valcujú emócie, a aj tá staršia sa ich stále učí zvládať. Potrebujú vás ako svoju sprievodkyňu.

Je prirodzené, že keď nie je podľa nič, tak sa nahnevajú, rozzúria, pohltí ich hnev. Vtedy konajú pod vplyvom emócií. Treba si uvedomiť, že žiadna emócia nie je zlá, teda ani hnev. Je to emócia ako každá iná, dieťa má na ňu nárok, je v poriadku, že sa takto cíti.

Aby sa dcéra naučila emócie zvládať, treba s nimi pracovať. V prvom rade ich príjmite, dcérke ich ich pomenujte, zrkadlite. Hneváš sa. Chcela si to ináč. Hneváš sa a preto nám hádžeš veci. Si z toho smutná a preto na nás kričíš. Počujem ako veľmi si na nás nahnevaná.

Tento prístup dieťa upokojuje, prepájajú sa mu pritom hemisféry, učí sa spojiť si telesný pocit s emóciou a jej pomenovaní, buduje si slovnú zásobu a emocionálnu inteligenciu.
Zároveň sa dieťa cíti prijaté, v bezpečí, dostáva odkaz, že na jeho pocitoch záleží, že je dôležité. Že ho rodič počúva a snaží sa mu rozumieť.

Ak dcéra koná nežiadúco, treba jej nastaviť hranicu. Zdá sa, že ich testuje, skúša.

Hranice nastavujte v troch krokoch.
1. Popísanie situácie, pomenovanie emócie.
2. Nastavenie hranice, limitu.
3. Poskytnite alternatívu.

Hranice sú naozaj veľmi dôležité. Zdá sa, že dcérky ich skúšajú. Treba za nimi stáť, aj za cenu frustrácie dcéry a s tou frustráciou pracovať.

Následne sa môžete v kľude o situácii pozhovárať keď prehrmí. Pomenujte dcére čo sa stalo, ako sa vtedy asi cítila. Pýtajte sa jej čo by potrebovala inak. Ako by to ona chcela, aby sa cítila lepšie. Skúste jej ponúknuť nejakú alternatívu ako by sa dala situácia zvládnuť.
Môžete aj vy komunikovať čo by ste potrebovali.

Zdá sa, že dcéra možno nemá všetky hranice jasne dané, resp. nemá úplne jasno v pravidlách. Dieťa hranice potrebuje. Mal by dostať také hranice, také možnosti výberu, aby ste ich vy ako rodič dokázali dodržať a aby boli pre vás aj akceptovateľné. Nastavenie hraníc a ich dodržiavanie je v zodpovednosti rodiča.

Ak sú pre dieťa nepredvídateľné, nekonzistentné, dieťa pociťuje zmätok a tým pádom aj pocit nebezpečia a neistoty. Hranice predstavujú pre dieťa bezpečie.
Skúste si doma zaviesť nejaké nemenné pravidlá, opakujte si ich, spíšte, spolu ich vytvorte. Hranice, ktoré zadávate by mali byť konzistentné a mali by ste dohliadnuť, aby boli dodržané.

Myslím si však, že u oboch dcér môže ísť aj o potrebu pozornosti, istoty, pocitu bezpečia.

Dcéra potrebuje cítiť, že ju ako osobu prijímate a len niektoré jej správanie nie je v poriadku. Buďte jej sprievodcom, práve v tých náročných chvíľach vás najviac potrebuje. Využite ich na to, aby ste sa s dcérou zblížili, aby ste sa vzájomne niečo naučili.

Dávajte jej ocenenie, na výber, nechajte ju občas rozhodovať a jej rozhodnutia rešpektujte.

Komunikujte empaticky. Krik, tresty, vyhrážky, odsudzovanie, zastavovanie emócii určite nie sú na mieste. Niekedy zafungujú krátkodobo, avšak z dlhodobého hľadiska sú neefektívne. Takéto metódy tiež dávajú dieťaťu najavo, že nie je dôležité, že ho neprijímate a narúšajú vzťah aj dôveru medzi vami.

Prijatie je veľmi dôležité.

Dcéra dáva najavo svoje potreby, komunikuje ich, niečo prežíva, trápi sa a chce vás pri sebe. To je vidno aj na tom, že za vami príde. Stále ste jej istota, avšak niečo nie je v poriadku. Takto to skrátka má, inak to teraz nevie. Správanie odráža stav duše dieťaťa, jeho prežívanie.

Vytvárajte jej bezpečné a prijímajúce prostredie. Venujte jej pozornosť, prejavujte veľa lásky. Sledujte jej signály a napĺňajte jej potreby.

Dcérky tiež potrebujú cítiť, že ani jednu neuprednostňujete.

Rozumiem, že ste frustrovaní a unavení, obzvlášť v tomto náročnom období.

Myslím si, že by vám mohla pomôcť aj konzultácia s odborníkom, aby ste efektívne stratégie komunikácie dokázali hravo zvládnuť aj doma. Tiež by vám mohol pomôcť odkryť emocionálny svet dcér a pomôcť vám s tým pracovať, aby ste mohli zlepšovať svoje spolunažívanie.


Prajem vám pekné dni!

Martina Wäldl
email: mata.waldl@gmail.com