Je separačná úzkosť u päťročného dieťaťa normálna?
ZodpovedanéDobrý deň,
máme päťročnú dcérku, ktorá sa od istého času veľmi obáva, keď mám odísť ja alebo manžel. Vždy bola samostatná a od detstva nebola príliš kontaktná. Už ako bábätko bola na umelom mlieku a v siedmich až ôsmich mesiacoch zvládla byť celý deň so starými rodičmi.
V štyroch rokoch začala chodiť do škôlky. Keď mala tri a pol roka, narodila sa jej sestra. Úprimne, neviem presne, kedy sa táto zmena začala, ale výrazne sa zmenila v troch rokoch. Mohlo ísť o bežné obdobie sebauvedomenia.
Problém je však v tom, že veľmi zle znáša odlúčenie. Pokiaľ ide o odchod ocka do práce, musím ju ubezpečovať, že do práce pôjde len na dva dni a ďalšie dva dni bude doma. Keď musím niekam ísť sama, začína veľmi plakať. Keď je s ňou manžel a musí napríklad vyhodiť smeti, opakovane sa pýta, či sa vráti. Nedávno sme prerábali byt a presťahovali sa k starým rodičom, zatiaľ čo manžel ostal doma. Celý deň hovorila, že chce ocka a dokonca mala veľký záchvat plaču, približne uprostred dňa. Keby to bolo naopak, rovnaký plač by vyvolal môj odchod.
Keď manžel ráno vozí dcérku do škôlky, je to v poriadku, ale keď to robím ja, veľmi plače. Počas dňa, keď sme všetci spolu, často hovorí, že chce mamu, aj keď som hneď vedľa nej. Vždy jej poviem, že som tu a objímem ju. Pripadá mi to ako separačná úzkosť, ale v tomto veku sa mi to nezdá normálne.
Rozprávala som sa o tom so švagrinou a tá sa ma pýtala, či sa doma pred dcérkou občas hádame alebo hovoríme o odchode (ja alebo manžel). Odpoveď je áno, občas sa to stáva.
Je toto príčina? Ako by sme to mohli napraviť?
Ďakujem.
Dobrý deň,
u niektorých citlivých detí sa môžu známky úzkosti z odlúčenia od rodiča objavovať aj v tomto veku. Tieto prejavy by však mali postupom času slabnúť, keď dieťa získa viac skúseností byť samostatné a začne lepšie chápať koncept času a trvanie odlúčenia.
Z toho, čo popisujete, môže byť dieťa aktuálne citlivejšie na Vaše reakcie a emócie, cíti neistotu vo vzťahoch a potrebuje sa uistiť o istote a bezpečí. Pokiaľ je to možné, snažte sa eliminovať stresové situácie.
Dieťaťu viete pomôcť pomenovaním a uznaním jeho aktuálnych pocitov a zabezpečením čo najväčšej predvídateľnosti
(„Vidím, že si smutná, teraz idem do práce, vrátim sa, keď sa nadesiatuješ.“).
V situáciách, keď sa potrebuje verbálne ubezpečiť, môžete zrkadliť jej správanie či emócie
(„Počujem, že chceš mamu, dokončím si robotu a potom budeme mať spolu viac času. Chceš mi pomôcť?“).
Neodmietajte a nezľahčujte jej pocity, aj keď je to niekedy ťažké – znižovanie ich významu by mohlo zvýšiť jej strach a úzkosť.
Veľmi pomáha, ak si dieťa s rodičmi vytvorí rýchly a láskavý rituál lúčenia, ktorý sa bude opakovať (napríklad špeciálny pozdrav).
V bežných záležitostiach oceňujte jej samostatnosť (napríklad keď sa sama hrá alebo sa snaží vykonať nejakú aktivitu samostatne) a podporujte ju v činnostiach, ktoré ju bavia a prinášajú jej radosť.
Všímajte si, či sa tento stav nezhoršuje – či nenaberá na intenzite alebo frekvencii a či jej príliš nezasahuje do bežného života.
Ak by sa situácia zhoršovala, neváhajte sa poradiť s odborníkom a prebrať ťažkosti detailnejšie, keďže na konkrétnejšie odporúčania by bolo potrebné poznať viac informácií.
Mgr. Katarína Kaličiaková
psychologička online poradne Mojra.sk, Mojra.cz
Psychologické poradenstvo Katarína Kaličiaková