Už to bude vyše roka, čo sme sa presťahovali späť na východ. Bývame v podnájme. Byt v pôvodnom stave, za dobrý peniaz. Trošku sme si ho zútulnili po svojom a nie je nám tu zle. I keď to nie je celkom ideál, už sme si, ako tak zvykli.
Nuž, ale... Kto by nezatúžil, aj keď len občas, mať krajšie, lepšie, snáď svoje, snáď domček malý s dvorom... Aj sme obzerali, aj hľadáme, aj skladáme, zvažujeme, ako by sme ten domček trebárs aj... nuž, ale... Zatiaľ sme nenašli, domček voľajako nám zatiaľ nevychádza v našej situácii ani finančne nateraz. Stálo by nás to asi priveľkú daň a nutnosť ubrať v zásadných požiadavkach. Aj by sme možno tuto kúpili a možno časom, postupne prerobiť... nuž, ale... naša pani domáca zatiaľ zvažuje, či predávať. Ale tak ráta s nami aspoň, či už tak, či onak, strecha nad hlavou nám ostáva. Vďaka Bohu! Máme a nemáme málo. Aj keď často zafrfleme, zabedákame, zatúžime... Bože vďaka Ti!
Na jednej strane stojíme MY, čo chceme mať všetko pod kontrolou, všetko si tak nejak naplánovať, vyrátať, vyčísliť, usporiadať podľa svojich predstáv a najmä sa ich nechceme ani za nič často pustiť. Aj keď ideme niekedy takmer hlavou proti múru. A dupeme nohami a kričíme, zlostíme sa ako malé deti a dobre že sa o zem nehádžeme aj. (aj keď iba mysľou, vnútri všetko potichu)
A na strane druhej stojí BOH, ktorý nás pozýva Mu to všetko odovzdať. Volá nás, aby sme Mu viac dôverovali. Aby sme nemysleli toľko na pozemské dobrá a starosti, ale starali sa viac o Božie kráľovstvo, o spásu, o vzťah s Ním...
"Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: "Čo budeme jesť?" alebo: "Čo budeme piť?" alebo: "Čo si oblečieme?"! Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše. Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia." (Mt 6, 31-34)
Mám to aj na chladničke. Jáááááj, ale že ako sa mi to často ťažko žije. Ako sa často ťažko Bohu dôveruje, odovzdáva Mu to všetko a aj čokoľvek iné. Ako sa ťažko vzdávam svojich plánov a predstáv, aj keď vidím, že skutočne Boh to chce asi predsa len inak, resp. že On sa postará, postará tak, ako to ja skutočne potrebujem. Ono asi každou situáciu si nás Pán Boh tak nejako vedie... kamsi... čomusi nás tým chce naučiť... A keď práve ale nevidíme, nechápeme, odmietame ďalej kráčať s Ním. Lebo veď, nedáva nám to tak nejako zmysel...
Ale ON, každý deň tam stojí s otvorenou náručou, všemožne cez ľudí, situácie sa mi prihovára. A ja čo? Hluchá, slepá, tak veľmi pripútaná k svetským veciam nebežím a nenechám sa objať.
Bože, daj nám viac odvahy dôverovať Ti. Nečakať síce pečené holuby, že budú samé z neba padať, ale nespoliehať sa toľko len na seba, na svet...
"Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje." (Jn 14, 27)
A toto prajem Vám i sebe. Viac dôvery v Boha a napokon veľa milostí od Neho, ktorý koná skrze naše modlitby, naše odovzdávanie sa jemu.
Pozn: Na komentáre k článku reagovať nebudem. Napísala som, lebo mi to zmysel dáva, prečo to napísať, ale ponechávam list tu ležať len tak a nech si žije už teraz svojím vlastným "životom". Možno nie je napísaný práve pre Teba. To je v poriadku... Odfiltruj a hlavne "Rob, čo dáva zmysel Tebe a rozumej svojej životnej ceste. To Ti prajem rovnako. Čo hľadáš, to každý deň nachádzaj." 🙂
Nesnivaj a nemodli sa. To ti nepomoze dosiahnut to co chces, ale tvoja vlastna praca a snaha a zlepsovanie.