Aby deťom dobre bolo, aby manželovi dobre bolo, aby návšteve dobre bolo...

    Mamičky sú často tie, ktoré robia všetko a pre všetkých. Myslia na všetko a na všetkých. Zachytávajú potreby svojich nabližsích a snažia sa ich čo najlepšie napĺňať.

A často idú za svoje limity, nehľiadac na seba. 

   

    Mňa dokonca chvíľami napáda "syndróm Matky Terezy" a mám pocit, že by som mala zachrániť aspoň polovicu trpiaceho ľudstva, ak nie všetkých. Nakŕmiť hladujúce deti v Afrike, zabezpečiť prácu a strechu nad hlavou bezdomovcom, vytrhnúť z finančnej biedy aspoň zo dve tri rodinky v núdzi... Charitatívna časť môjho "Ja" ma vie niekedy dosť potrápiť a ťažko sa držím nad vecou. Len časom som sa naučila si to príliš nepripúšťať a pomôcť hoc aj troškou, kde môžem a kedy môžem a nepýtať sa, či to nebolo primálo.


    Ale akokoľvek sa tvárim "hrdinsky", aj keď veľmi pravdivo hlásam, že svoju rodinu, manžela, deti nadovšetko milujem a rovnako aj celé moje manželstvo, rodičovstvo, materstvo pociťujem ako poslanie a čosi, čo ma teraz prosto celou dušou a telom potrebuje a je to momentálne "služba", priestor, kde ma Boh posiela, môžem pred nimi zatvárať jedno, dve a hoc aj štyri oči, moje potreby a túžby sú tu stále rovnako. A keď si občas aj sama uši zapchávam, ozývajú sa pravidelne a dosť hlasito.

    A nie sú to len potreby ako najesť sa, dať si kávu, umyť sa... Ale potreba mať vlastný priestor. Priestor pre seba, oddych, modlitbu, kultúru, zábavu... Urobiť niekedy naozaj niečo, čoho výsledok bude prekračovať aj prah nášho bytu a ktosi ma za to pochváli, ocení a pomenuje úspechom. 

    A tým netvrdím a nezavrhujem svoj postoj, že byť na plný úväzok mamou, manželkou a žienkou domácou je málo hodnotné a že to nie je úspechom. Ale sama občas zatúžim dokázať "čosi viac". A nemení to nič na mojom postoji. Ale hold, som človek, na ktorého tiež toto všetko kričí a keď si nalejem čistého vína, aj mne občas dobre padne také "svetské" uznanie. 


    Samozrejme sú situácie, keď je dieťa choré alebo sa svokra zranila a potrebuje pomoc svojho syna a pod. Ja im hovorím "núdzový stav". Vtedy naozaj je na prvom mieste pohľad predovšetkým na potrebu môjho blížneho.

    Skôr mi ide o beh všedných dní, ako si tak plynú so svojimi všednými "nenúdzovými" ťažkosťami. 

    

    Pociťujem sama na sebe, že sa v tom často strácam. Som na chvoste uspokojovania potrieb v našej rodine. A len sama sa do tej pozície často staviam. Ale vďaka Bohu, že mám vždy "po ruke" niekoho, kto ma z toho prebiere. Niekoho, kto mi pripomenie, že aj mne musí byť dobre a ukáže na kontrolku, čo nado mnou bliká tak dlho, že už naozaj aj ona melie z posledného.  A dokonca, aj keď to  znie naozaj veľmi sebecky, že niekedy by som tie svoje potreby mala písať na rodinný zoznam ako prvé. Lebo, ak mne nie je dobre, nie je dobre ani môjmu manželovi, ani mojim deťom a ani blízkemu okoliu. Som unavená, podráždená, bez motivácie... A to je skôr na škodu mne aj všetkým naokolo.


    A každá z nás si musí sama nájsť ten svoj priestor, tú ktorú aktivitu a mieru, intenzitu jej napĺňania, realizovania. Pre niektorú z nás to môže znamenať dve hodiny v týždni sa zavrieť do kúpeľne, napustiť si vaňu a netrápiť sa svetom za jej dverami... pre inú je to dvakrát do mesiaca stráviť popoludnie s kamarátkou pri káve, nákupoch... iná potrebuje čas pre svoj duchovný rast a ide aspoň raz v mesiaci na spoveď a sama na omšu... ďalšia mamička dva dni v týždni počas štyroch hodín sa pomaličky vracia do svojho pracovného priestoru... suseda možno potrebuje priestor a čas na realizáciu svojich handemade nápadov...

    Nech je to čokoľvek, hľadajme to a vymedzme si pre to, pre seba čas. 


    Verím, že sediac na kávičke s Ježišom, odovzdá mi podobný odkaz: "Choď a miluj najprv samú seba, lebo len potom môžeš skutočne milovať blížneho. Choď a dopraj aj čo to sebe, aby si vládala dopriať aj tým druhým."


    Začnime od seba. Majme rady najprv samy seba a to bez podmienok a bez výhrad. Potom sme schopné milovať blízkych naozaj rovnako bezpodmienečnou láskou. Doprajme aj sebe, nezabudnime naplniť aj svoj lievik potrieb. Potom sa dokážame skutočne radostne darovať druhým. 


    A nech nám v tom pomáha vlastný sedliacky rozum a naša intuícia.

    A komu chcete, tak aj Boh. :slight_smile:


#obycajnamama

#natitulku