Nedávno sa tu objavil článok o tabletoch. Nakoľko sú dobré alebo nie, vzhľadom na detského používateľa. Priznávam, očami som ho len veľmi zbežne prebehla. V reakciách padli aj vyjadrenia typu, že mamičky, ktoré deťom tablet nedávajú sú lenivé, staromódne, nemoderné, nekráčajú s dobou a pod. Necitujem, ale parafrázujem. A mojim zámerom nie je ich komentovať, hodnotiť ani posudzovať. Ale priviedli ma k tomu, aby som sa znova nad čímsi zamyslela.
Áno, doba sa mení, doba je iná, modernejšia, sme svedkami veľkého technického pokroku, ponúka nám nové, pokrokovejšie...
Nedá mi nepoznamenať, že dobu tvoria ľudia, ktorí v nej žijú. Ona sa nemení sama od seba.
A vôbec dnes je všetkého taaaaak veľa. V akejkoľvek oblasti. Také množstvo zábavy, zážitkov, ktoré môžeme absolvovať. To množstvo supermarketov a v nich kopec predajní, butikov, obchodov... A v nich nespočetné množstvo tovaru, vecí. Hračky, elektornika, lieky, potraviny, vitamíny, pomôcky do domácnosti, nábytok, šperky, kozmetika... No prosto všetkého. Autá hentaké a onaké. A takto by sme sa mohli prehrabať vo všetkom. Aj pokiaľ ide o bývanie, krúžky, školy, škôlky (myslím najmä alternatívne, súkromné), vzdelávanie (kurzy, workshopy), služby, názory, pohľady na rôzne problematiky... a je toho fakt habadej!
Ale už istý čas si opakovane a pravidelne kladiem otázku: "Musím ale prijímať všetko, čo sa mi núka? Musím všetko skúsiť, zažiť, dopriať si? Musím všetko vlastniť, kúpiť si? Musím svojim deťom dať a dopriať toto všetko? Musím so všetkým súhlasiť, stotožniť sa?"
Samozrejme slovíčko všetko beriem "s nadhľadom". Zasa na všetko nieto ani času, ani peňazí často. Ale asi rozumiete, kam tým mierim.
Môj postoj je pre mňa jednoznačný. Nie, nemusím. A ani nechcem.
Keď sa mi čokoľvek núka, nie sú pre mňa smerodajné odpovede na otázky: "Je to moderné? Je to dosť súčasné? Je to naopak starómodne? Je to in? Je to cool? Nosí sa to? Robia to tak iní? Žijú taký životný štýl iní?"...
Omnoho viac ma zujímajú odpovede, čo vychádzajú zvnútra, než zvonka. Pýtam sa v prvom rade sama seba.
Vo vrecku mám schované také sitko a keď sa mi čokoľvek núka, hodím to doň a zatrasiem. Skúmam, obraciam z každej strany, pýtam sa, premýšľam, naladím sa na svoju intuíciu a rýchlo volám o pomoc sedliacky rozum... sem tam kamarátku a pýtam sa jej, čo si o tom myslí, či má osobnú skúsenosť. Občas poradí k danej problematike fajn knihu alebo článok. (a ani to neberiem všetko 100%, ale nechávam sa inšpirovať, ak čosi zarezonuje)
A podrobím to aj svojim prioritám, či s nimi ladí, či korošponduje najmä s prvými priečkami rebríčka. A čo to sa vyleje, presype von a len čo to ostáva. A to potom vezmem a skúšam z toho variť nový recept. A možnosti sú ale stále ešte dve. Buď zachutí alebo sadne zle na žalúdok, a potom prejde znovu druhým sytom a vyraďujem... Aj napriek prvotnému súhlasu a rozhodnutiu pre dané, no stane sa, že nezafunguje, neosvedčí sa, ako dobrý spôsob, dobrá cesta.
Neopovrhujem hneď všetkým novým, moderným. Ale neprijímam na 100%. Zvažujem čo áno a čo nie, na koľko áno a do akej miery si to vezmem "za svoje".
A naopak rada sa navraciam aj k starému, resp. zotrvávam pri starom, tradičnom...
Očami mnohých, asi som istým spôsobom niekedy staromódna. Mne však toto označenie asi v nejakom ohľade skôr lichotí. A dobre mi tak... 🙂
Úzko mi s tým všetkým súvisí jedna z chorôb dnešnej doby. Povrchnosť. Vnášame ju do vzťahov, do nášho pohľadu na svet, dianie, nové ideológie... Často ostávame na povrchu, keď ide o nás samých, o vnímanie seba samých. A často takto aj povrchneme prijímame takmer všetko čo nám ponúknu reklamy, obchody, módni návrhári, nevedome možno aj celebrity, ako sledujeme ich životy...
Čo je dobré a čo nie, čo treba meniť a čo nie, čo treba z ponuky vybrať a čo nechať tak... na to si musí odpovedať každý sám. Ale nenechajme prekričať hlasy zvonka náš vnútorný hlas. Zapojme zdravý rozum, intuíciu a pamätajme, že stále sme to my, kto sa rozhoduje. To všetko tu je prítomné, ale nech nás to neoberá o skutočnú slobodu a možnosť vybrať si a povedať ÁNO ale aj NIE. Lebo sa domnievam, že sa často ocitáme zoči voči veľkému klamu, že nad tým všetkým máme kontrolu, že sme stále slobodní a práve my sami tí, ktorí v konečnom dôsledku o tom rozhodujeme.
A nemusím sa ponoriť pod hladinu príliš hlboko, aby som sa presvedčila, že opak je často pravdou a to všetko nás často doslova zotročuje a o skutočnej pravdivej slobode nieto ani chýru ani slychu.
Mám ale zopár aj takých právd, ktoré som sytu nepodrobila a nepotrebovala o nich nikdy nijako zvlášť "špekulovať". Jednou z nich, s ktorou súvisí aj zopár ďalších je, že Boh existuje a že Boh je dobro. A tým sitom často trasie spolu so mnou. Aj keď občas sa s ním radiť zabúdam. Jeho výber zatiaľ ale nikdy nesklamal. Vďaka Ti Bože. 🙂
Dodatok:Možno taký krátky náhľad, čo myslím tými otázkami, problematikou, pri ktorej mi nedá zľahčovať, ale naopak vnímam potrebu aspoň na chvíľku sa zastaviť a popremýšľať a zvážiť viacero ohľadov:
- čo spraví s mojim dieťaťom, keď bude s tabletom v ruke sedieť každý deň viac ako hodinu
- či a kedy by som svojmu dieťaťu mala dať mobilný telefón a kedy dokonca telefón s možnosťou pripojiť sa na internet a ako si to doma nastaviť
- či a ako reagovať na potrebu môjho dieťaťa založiť si účet na FB (áno alebo nie?)
- či je dobré, aby moje 5-6 ročné dieťa sledovalo televízne programy ako seriál Oteckovia, ČeskoSlovensko má talent... v podstate čokoľvek mimo programov vymedzených priamo pre deti a aj tu si dovolím zvažovať
- aký pomer je dobrý pre moje dieťa s ohľadom na čas strávený s rodičom, rodinou a naopak koľko času tráviť na krúžkoch a podobných záležitostiach
- aký si asi odkaz odnáša moja 5 ročná dcéra pri sledovaní amerického klipu na youtube, kde sa baby v bikinách a chlapi v šortkách zvíjajú okolo bazéna...
Mne nedá všetko zľahčovať a len tak brať (nuž aj toto som ja) s postojom: "Ale veď skoro všetky deti sú dnes na FB. Ale veď to aj iné deti pozerajú. Toľkí to tak robia a v pohode. A čo by mu taký mobil s internetom azda mal akože spôsobiť?"
Nuž, ja sa pýtam. A tento zoznam je len také vodítko, kam tým asi mierim a ako vyzerá približne môj filter, pokiaľ ide o to, analýze čoho čas venujem a čomu nie, ako je napríklad kúpa svetra a pod.
A vo väčšine prípadov vyššie spomínaných zasa to "sitkovanie" naozaj netrvalo pridlho. Ani nemusí. Pokiaľ sa človek oprie o svoj inštinkt, priority a hodnoty a o to, čomu skutočne verí. A hawk... 🙂
ahoj krasne napisane. len malinka ooznamka, nie je sito s makkym i? Ci uz to jazykovedci prehodili?