V skratke by som chcela skritizovať prácu v Sociálnej poisťovni na pozícii dávkového referenta. Ja sama som sa tam dostala cez známosť, rovnako ako približne 80 % ľudí – vo väčšine prípadov totiž nových zamestnancov prijímajú iba po známosti. Ako matka na rodičovskej dovolenke som hľadala prácu, ktorú by som zvládla popri rodine, bez nutnosti ťahať nadčasy. Chcela som pracovať v tíme, v ktorom ma v prípade výpadku má kto nahradiť a po návrate ma nebude čakať kopa zameškanej práce. Na pohovore mi sľubovali zaškolenie a takisto ma ubezpečovali, že budem mať pri sebe skúsenú kolegyňu a ani po zložení skúšok nebudem pracovať úplne samostatne.
Potom však prišla realita. Od začiatku som musela vybavovať nové žiadosti, hoci som ani netušila ako. Mali sme síce školiteľku, ktorá za naše zaúčanie dostávala príplatok (keďže sme na oddelení boli dve nové kolegyne), no prednášky a semináre začali až o tri mesiace neskôr. Dovtedy som musela pracovať na nových žiadostiach bez akýchkoľvek odborných poznatkov. Navyše naša školiteľka s nami nesedela v jednej kancelárii, ale o tri poschodia nižšie. Keď napokon prednášky a semináre začali, museli sme sa na ne v rámci Bratislavy presúvať, čo bola obrovská strata času. Popritom sme však museli normálne pracovať. Chodili za nami takzvané aprobantky s opravami, ktoré sme museli vyriešiť okamžite. Niektoré z nich nám síce spísali chyby, ale riešenie už neuviedli.
Zároveň som nespomenula, že každý z nás dostal pridelenej určité množstvo spisov. Mali sme na ne síce 3 až 5 dní, no každý deň do 12:30 sme museli odovzdať časť práce, pričom sa prísne sledoval náš osobný výkon. „Normálni“ zamestnanci museli zostávať v práci aj do 18:00, aby stihli pridelenú normu, dobehli resty a vyriešili to, čo nevedeli a robili samostatne. Museli sme chodiť po ostatných kanceláriách a pýtať sa kolegov, čo a ako sa robí – hlavne z tej praktickej stránky v programoch. Tieto nadčasy nám nikto nezaplatil, no boli automaticky očakávané, aby človek splnil denný prídel. Adaptačný proces trval 5 až 6 mesiacov a potom nás školiteľka nechala tak. Už sme za ňou nesmeli chodiť, lebo oficiálne skončila jej úloha školiteľky. Tá naša nám o celej problematike povedala všetko iba raz a v takom objeme, že sme vtedy ani nechápali, na čo nám to v budúcnosti bude. Keď sme neskôr za ňou prišli s otázkou, odbila nás s tým, že nám to už raz vysvetlila.
Keďže mám rodinu, nemohla som si dovoliť zostávať po pracovnej dobe. Prosila som nadriadených, aby ma posadili vedľa skúsenej kolegyne, no „nevedeli“ mi vyhovieť. Bola som preto nútená dať výpoveď.
Na záver musím spomenúť, že v Sociálnej poisťovni to vyzerá ako v dobe ľadovej či v stredoveku. Pracujú výhradne so spismi, majú snáď 200 kusov pečiatok a všetko riešia papierovo. Tých pár programov, ktoré majú k dispozícii, funguje neskutočne pomaly. Ak sa vám náhodou zasekne jeden z programov, na opravu môžete čakať aj dva týždne – a to aj po tom, čo ste IT oddelenie už trikrát či štyrikrát urgovali. Potom za vami chodia nadriadení s otázkou, prečo odovzdávate tak málo práce... A kolektív? Žiadny. Ohovárajú sa za chrbtom, neradi pomáhajú a zabávajú sa na tom, keď niečo neviete alebo nestíhate. S ľútosťou musím konštatovať, že je to jedno z najhorších zamestnaní, aké môžu ma svete existovat.
V Česku to funguje podobne. Bohužiaľ, neefektivita, nezmyselná byrokracia nie sú len doménou Slovenska.
Toto presne popisovala známa, cca 15 rokov dozadu, keď odišla. Ona tak chvíľu vydržala, ale každý deň dostávala nové spisy, nevedela uzatvárať staré, keďže v každom niečo chýbalo, musela doziadavat. Obrovský tlak na výkon a nadčasy
Bohužiaľ každodenná realita.... maximálny výkon za minimálny plat. Od nadriadených nezmyselné príkazy. Od ľudí nadávky.
Statna sprava…a este takato neefektivna birokracia.. radsej by som asi sla na stavbu robit ako tam.. nezavidim to veru taku zlu skusenost,zial je to realita.