Trochu lásky? Áno, prosím! (35)

„To naozaj nie som pre teba nič viac?“, opýtal sa.

„Samozrejme, že si. Adam, keby si bol pre mňa iba riaditeľom, tak by som tu nebola s tebou.“

„Ja viem, že sme spolu krátko, ale ja už proste viem, čo chcem a viem, že chcem byť s tebou.“, pozeral mi priamo do očí.

„Tak, čo teda, podľa teba, si?“, opýtala som sa ho s úsmevom.

„Ja som ťa predstavil ako svoju priateľku, rád by som bol aj ja tvojim priateľom.“, pohladil ma po líci.

„Tak dobre, ale budeš ním všade, aj v práci.“

Nebol z toho veľmi nadšený a po chvíli ticha nakoniec prikývol. Znovu sa pohol a celou cestou sa usmieval. Vyzeral tak pyšne a hrdo.

Pred poradou som volala Karin, aby sa pobalili, že pôjdeme na pár dní niekam na výlet. Povedala som jej, že po nich príde Adamova sestra a že zatiaľ ich zavezie k Adamovi, kým prídeme z práce, tak nech sa tam správajú slušne. Keď som dovolala akurát okolo zasadačky prechádzal Adam, chytil ma okolo pása a ťahal ma dnu na poradu.

„Dobré ráno, prajem. Prosím, posaďte sa a venujte mi trochu pozornosti.“, začal poradu.

Ja som si utekala sadnúť vedľa Jany. Zas ma hlúpo podpichovala. Žmurkala na mňa, dvíhala obočie a usmievala sa na mňa. Bolo mi to smiešne, ale viem, že by ma Adam asi prizabil, kebyže sa tam začnem rehotať.

Táto porada sa mi zdala nekonečná. Stále sa postavil niekto iný a rozprával, a rozprával, a rozprával. Celá večnosť. Neustále som otáčala telefón a pozerala koľko je hodín. Pred deviatou som nenápadne ukazovala Adamovi, že už musím ísť lebo mám schôdzku a musím si prečítať návrh, aby som bola v obraze. Prikývol, že môžem odísť, tak som sa zodvihla zobrala kabelku a mobil a šla do svojej kancelárie. Všade bolo ticho a dokonca aj do kancelárie som počula, čo sa hovorí v zasadačke. Akurát keď som dočítala, počula som ako sa Adam pýta či by niekto potreboval voľno na tento týždeň, alebo na ten budúci. Povedal im, že tu pár dní nebude ale v prípade núdze mu môžu kedykoľvek zavolať. Myslím, že dvaja si pýtali voľno na piatok. Rozlúčil sa s nimi a pomaly sa to tu začalo zaplňovať ruchom. Do kancelárie mi vletela Jana.

„Takže už spolu chodíte?“, vyhŕkla na mňa.

„Áno.“, ozval sa spoza nej Adamov hlas.

Takmer odpadla, keď ho počula. Rada rieši veci poza chrbát iných ľudí a priamu odpoveď a dokonca od jej milovaného a vysnívaného riaditeľa nečakala. Videla som ako jej v okamihu zamrzol úsmev a snažila sa nejako vykľučkovať z tejto situácie. Ja som len zadržiavala smiech, ale veľmi mi trhalo kútikmi a stačilo len máličko a bola by  som sa rozosmiala.

„Chodíme.“, odpovedala som jej, „Ahoj Adam.“, pozdravila som ho.

„Chcel som vedieť, koľko dní dovolenky chceš.“

„Len do piatku.“, odpovedala som mu.

Usmial sa a odišiel. Jana ešte stále stála na tom istom mieste ako primrznutá. Trochu nechápavo som na ňu pozrela, aby sa spamätala.

„O chvíľu mi príde klientka.“, oznámila som jej.

„Dobre, potom mi všetko porozprávaš.“, povedala, keď odchádzala.

Krátko po jej odchode prišla klientka. Mala manžela dva roky. Pred ich svadbou bolo všetko inak. Správal sa k nej akoby bola stredobodom vesmíru, zahŕňal ju láskou, chodili spolu do spoločnosti, na zábavy, na výlety. Nevedela, že už počas ich chodenia ju podvádzal a klamal jej. Dokonca mal v tej dobe frajerku, ktorá už bola tehotná. Po svadbe sa začali snažiť o dieťa aj oni. Vysadila antikoncepciu, ale nedarilo sa im. Po roku zašli k odborníkovi a ten im povedal, že ona deti mať nemôže. Začali hádky a šlo to dolu vodou. Navrhla aj adopciu ale jej muž o niečom taktom nechcel ani počuť. Nakoniec prestal chodiť z práce domov úplne. Niekedy neprišiel dva dni inokedy aj týždeň. Vysvetlil jej to tak, že má pracovné cesty a niekto musí zarábať peniaze. Vtedy to nechala tak a neriešila to. Po niekoľkých mesiacoch jej to začalo byť podozrivé. Začala ho sledovať keď chodil do práce. Raz ho videla ako sa stretol s nejakou ženou, ktorá mala v kočíku dieťa. Vraj sa k nim veľmi mal. Rozplakala sa a ušla domov. Na druhý deň sa rozhodla ho s tým, čo videla, konfrontovať. Ku všetkému sa jej priznal a povedal jej, že už k nej nič necíti a chce začať nový život s tou ženou a jeho synom. Úplne ho znenávidela a už s ním nechce mať nič spoločné.

„To bude rýchly súd, pokiaľ to chcete obaja. Nemáte ani žiadne deti. Sudca vám rýchlo vyhovie a určite vás rozvedie.“, povedala som jej.

Poďakovala sa, slušne pozdravila a odišla. Bolo mi jej ľúto. Nikdy nepochopím ako sa niekto môže takto správať. Prečo ich vzťah neukončil už pred tým než sa vzali. Myslím, že vtedy by jej to menej ublížilo, keby vyšiel s pravdou von a povedal jej, že má inú frajerku a je s ním tehotná. Hoci by to bolelo rovnako ale zniesla by to skôr ako keď sa to dozvedela takto.

Opäť za mnou prišla Jana. Sadla si do pohovky v roku miestnosti a čakala, že jej všetko vyrozprávam. Sadla som si vedľa nej.

„Prečo si berieš voľno?“, opýtala sa.

„Nemám tento týždeň už žiaden prípad, len dnes dve schôdzky. Chceme ísť všetci niekam si oddýchnuť.“

„Kam pôjdete? Pôjdu s vami aj deti?“, vypytovala sa.

„Jasné, pôjde aj Karin s Matúšom. Netuším ešte kam pôjdeme. Asi len nasadneme do auta a pôjdeme až kým sa niekde nezastavíme. Ešte som nad tým nerozmýšľala.“

„Mohli by ste ísť niekam sa kúpať, kým je ešte pekné počasie. Decká sa tomu iste potešia.“

„To je dobrý nápad. Vidíš. Navrhnem im to.“, povedala som.

„A čo Adam? Je k tebe dobrý?“, ďalej vyzvedala.

„Je a niekedy až príliš.“, zodvihla som náhrdelník  a ukázala jej ho.

„Ten je nádherný.“, obdivovala ho, „A za čo si ho dostala?“, zisťovala.

„Neviem. Dal mi ho dnes ráno. Patril jeho mame.“, odpovedala som jej.

„A už bolo aj niečo viac?“, lišiacky sa na mňa usmievala.

Zodvihla som sa, aby som privrela dvere. Nepotrebujem, aby náš rozhovor počúval aj niekto iný. Jana bola moja najlepšia a vlastne aj jediná kamarátka. S ňou som vždy mohla hovoriť o všetkom. Hoci bola bláznivá, nikdy by nič z toho, čo jej poviem, nepovedala niekomu inému. Začali sme tu pracovať v jeden deň a odvtedy sme najlepšie kamarátky. Zatiaľ čo ja som ostala slobodná ona sa stihla vydať. Oni však o deťoch ešte neuvažujú. Kúpili dom, splácajú hypotéku, majú auto na lízing. Najprv sa chcú zabezpečiť a potom mať deti a vraj ak sa im nepodarí, ta si nejaké adoptujú. Porozprávala som jej teda o všetkom, čo sa stalo. Vynechala som však pasáže, kde sa objavovala Adamova bývala. Aj tak je už minulosť a je zbytočné ju spomínať.

Zazvonil mi telefón a svietilo na ňom číslo, ktoré nemám uložené v zozname. Váhala som či zodvihnem alebo nie. Nakoniec som sa odhodlala.
„Prosím?“, ozvala som sa.
„Ahoj. Deti som doviezla, budú s nami kým neprídete.“, ozvala sa Katarína.
„Ďakujem ti veľmi pekne, dúfam, že nebudú robiť hlúposti.“
„Neboj sa, ja na nich dohliadnem. Veci si zatiaľ dali k Adamovi a sú vonku s malými.“
„Dobre, ja mám ešte jednu schôdzku, a potom by som mohla prísť. Uvidím koľko práce má ešte Adam. Keď niečo zistím dám ti vedieť.“
„Kľudne, neponáhľajte sa. Porobte si, čo potrebujete a potom prídete.“
„Dobre teda. Ďakujem ti ešte raz. Zatiaľ ahoj.“
„Ahoj.“, pozdravila a zložila.

Musela som si dať kávu. Bola som totálne vyčerpaná a najradšej by som si ľahla a spala. To však nemôžem, škoda...

Urobila som si kávu a sadla som si na pohovku. Medzitým, ako som telefonovala, Jane prišla nejaká návšteva, tak sa jej šla venovať. Sedela som sama a pozerala som von veľkým oknom. Cítila som sa ako vo výklade, no za ten výhľad to stálo. Moja kancelária bola z opačnej strany, nie do ulice pred budovou. Videla som sídlisko, na ktorom boli krajom rodinné domy. Veľakrát som rozmýšľala, či tam náhodou nie je nejaký na predaj. Vyzerá to ako dobrá štvrť a vhodná aj pre deti.

„Môžem?“, vyrušil ma z myšlienok Adamov hlas.

„Samozrejme. Deje sa niečo?“, opýtala som sa ho.

„Nechceš ísť na obed?“

Pozrela som na mobil. Hodiny na šetriči ukazovali 11:24. Najbližšiu schôdzku mám až o jednej.

„Áno, rada. Potrebujem doplniť energiu.“, ukázala som mu pohár s kávou.

Usmial sa na mňa. Dnes bol extrémne náročný deň. Najprv ten hlúpy sen, potom Anna.

Vyšli sme von a hneď po prvom kroku na ulicu ma pozdravil mužský hlas. Vedela som, že som ten hlas už niekde počula. Hlboký, chrapľavý.