Trochu lásky? Áno, prosím! (39)

„Páčilo.“, poobzerala sa okolo seba, „Samozrejme, že by sa nám tu páčilo.“

Adam by chcel, aby sme sa presťahovali všetci k nemu? Ale čo potom s mojim bytom? Predávať ho určite nebudem, možno ho dám do prenájmu.

Po raňajkách Adam povedal deťom, aby si šli zbaliť nejaké veci, že o hodinu budeme vyrážať. My sme sa tiež šli hore pobaliť. Po chvíli dobehla Karin.

„Mami, ale ja tu nemám žiadne plavky, ani Matúš nie.“, povedala.

„To veru nemám ani ja.“, povedala som a pozrela som sa na Adama, ale ten len mykol plecami.

„Budeme sa musieť zastaviť doma.“, povedala Karin a pozerala pri tom na Adama

„Tak si nejaké kúpite.“, odpovedal Adam a ďalej sa venoval svojmu baleniu.

Karin síce spokojne odišla, no mne to nedalo.

„Prečo by sme si ich mali kupovať? Nie je jednoduchšie zastaviť sa u mňa a zobrať si ich ako teraz behať po obchodoch a vyberať plavky?“, opýtala som sa.

„Dobre tak sa zastavíme u teba.“, znovu len mykol plecami a nevenoval mi skoro žiadnu pozornosť.

„Čo sa deje? Nechceš ísť k vode?“, opýtala som sa.

„Ale áno. I keď by som šiel radšej k moru, keď už.“, odpovedal.

„To chceš ísť teraz k moru?“

„No a? Veď za pár hodín sme Chorvátsku aj autom. A cestou sa môžeme zastaviť niekde po pamiatkach.“

„Fajn, ale zastavíme sa u mňa pre tie plavky. A ešte niečo. Nehovor to deťom, nech majú prekvapenie.“

„Ani som nemal v pláne im o tom hovoriť.“, zasmial sa.

Pobalili sme sa a nasadli do auta. Zastavili sme sa u mňa doma pre plavky a pokračovali v cestovaní. Keď sme prekračovali Maďarské hranice deťom to začalo by podozrivé, no nič sa nepýtali. Možno si mysleli, že zrejme ostaneme niekde v Maďarsku. Na obed sme sa zastavili v jednom malom motoreste pri ceste, aby sme sa najedli. Zdravá strava im tu vôbec nič nehovorila, väčšinu jedálneho lístku tvorili vyprážané jedlá. Nevadí, občas treba zmenu. Po obede sme pokračovali v ceste. Karin s Matúšom vzadu zaspali a mne sa tiež trochu driemalo. Zavrela som oči a zobudila som sa na parkovisku pri benzínke. Adam sa akurát vracal s kávou a nejakými malinovkami. Otočila som sa dozadu a deti ešte stále spali. Tak som vystúpila a šla mu oproti. Vypili sme kávu a navrhla som Adamovi, že môžem teraz chvíľu šoférovať ja ak je unavený. Odmietol, vraj už je to v pohode. A že ak budem hore a niečo mu rozprávať tak to bude v pohode. Ostala som teda hore a rozprávali sme sa. O necelú pol hodinu sme už boli na hraniciach s Chorvátskom. Matúš sa prebral až keď sme prechádzali rieku Dráva.

„Kde to sme?“, poťukal mi po pleci.

„Nechaj sa prekvapiť.“, pohotovo mu odpovedal Adam.

Matúš chvíľu pozeral von oknom a snažil sa zistiť kde sme. Po chvíli začal budiť Karin.

„Karin, vstavaj. Sme v Chorvátsku.“, povedal jej.

Karin takmer vyskočila zo sedačky. Keby nebola pripásaná, určite by sa postavila. Zasmiala som sa a ona len neveriacky  pozerala von oknom. Bola zvyknutá, že na dovolenky chodíme len my dve. Nikdy som jej nedovolila zobrať Matúša s nami. Bol to čas len pre nás dve. Navyše vždy sme na dovolenky lietali. To bolo prvý krát, čo ide autom niekam tak ďaleko. A tiež je to prvý krát, čo s ňou ide aj Matúš a dokonca bez toho, aby som protestovala.

Asi po ôsmych hodinách sme sa konečne dostali do Senj a pokračovali sme popri mori ďalej do Stinice. Tam sme počkali na najbližší trajekt a previezli sa na ostrov Rab. Adam chcel ostať na pobreží, čo najbližšie k moru. Poznal tu jenu rodinu, ktorá ponúka vraj najluxusnejšie ubytovanie na celom ostrove. Zaparkovali sme pred ich domom a ja už som vedela, že to určite bude úžasné. Adam vystúpil a šiel sa pozdraviť s domácimi. Chvíľu sa spolu rozprávali a potom mi ukazoval, aby som vystúpila a šla za ním. Samozrejme, Adam sa pohybuje v trochu inej kategórii ľudí, ako som sa doteraz pohybovala ja. Domáci boli z pohraničia s Maďarskom. Rozprávali aj chorvátsky aj maďarsky. Nám viac vyhovovalo maďarsky, teda aspoň mne. Adam sa s nimi dokázal rozprávať aj chorvátsky.