Trochu lásky? Áno, prosím! (42)

Niekedy si neuvedomujem čo sa okolo mňa deje a čo pre mňa robia iní ľudia. Ako napríklad teraz. Adam kúpil dom pri mori, len preto, lebo videl ako sa z neho teší moja dcéra. Je úžasný ako priateľ a aj ako náhradný otec. Úplne ho zbožňujem.

Dovolenka prešla veľmi rýchlo, kľudne by som tu ešte nejaký čas ostala. Veľmi sa mi tu páči, veľmi sa mi páči more, veľmi sa mi páči náš dom. Teda dom, ktorý kúpil Adam.... No je čas vrátiť sa do reality a naspäť do práce. Čo mi pripomenulo, že niektorých klientov musím vybaviť prednostne, lebo začína školský rok, tak aby deti nemuseli meniť školu v strede roka. I keď im je to asi jedno. Škola ako škola, i tak tam skoro žiadne dieťa nechce chodiť a je jedno či je to v Bratislave alebo v Snine.

Pobalili sme si teda posledné veci a vydali sa na cestu nazad. Počkali sme na trajekt, previezli sa nim na pevninu. Prešli sme Chorvátsko, celé Maďarsko krížom až na Slovenské hranice. Po návrate k Adamovi bolo znovu všade čisto, dom vyzeral ako vystrihnutý z obrázku. Na stole v jedálni boli dokonca nové kvety. Pred tým som si ich tam nikdy nevšimla. Možno pre to, že sme tam netrávili veľa času. Vyniesla som svoj kufor na poschodie, aby som sa vybalila. Na moje prekvapenie tu neboli ostatné moje veci. Kam sa podeli?

„Adam!“, zakričala som, „Nevieš kde sú moje veci?“

Prišiel za mnou hore, porozhliadal sa ale ani on ich nikde nevidel. Otvoril kúpeľňu, tam bol tiež poriadok. Prešiel cez izbu k šatníku a otvoril ho. Všetky moje veci boli pekne poukladané v komínikoch na poličkách, šaty zavesené na vešiakoch a topánky poukladané v samostatnom regáli. Dokonca aj spodné prádlo, ktoré tu ostalo bolo pekne poukladané v zásuvkách. Všetko bolo pekne potriedené podľa farieb. Bolo to tak dokonalé, že to mohla urobiť len jedna žena – pani Zuzana.

„Myslím, že keď sem donesieš všetky svoje veci, budem musieť postaviť väčší dom.“, zasmial sa Adam.

„Mala by som ich sem vôbec doniesť?“, pozrela som sa na neho spýtavo.

„Karin by prijala, ak by ste sa sem presťahovali. A ja by som bol tiež veľmi rád.“

„Áno, Karin je hlavne nadšená z toho, že môže zdieľať spoločný priestor s Matúšom a nikto jej do toho nefrfle.“

„No a? Veď už to nie sú malé deti. Mám sa  s nimi porozprávať o sexe?“, zasmial sa.

Napadlo mi ako prebieha náš sex a radšej som hneď zavrhla myšlienku, že by im o tom mal hovoriť práve Adam.

„Netreba. Myslím, že to zvládnem aj sama.“, odpovedala som.

Adam sa len ďalej smial a neveriacky krútil hlavou nad jeho gazdinou, ktorá mi vyprala, vyžehlila a poukladala všetky veci do jeho šatníka. Myslím, že dostal prvotný šok z toho, že by sa o svoj priestor mal s niekým deliť, ale snažil sa to zamaskovať. Nechala som svoje oblečenie tak, i tak väčšinu z neho treba oprať, ibaže Adam tu práčku nikde nemá. Teda nie tu v jeho časti domu. Možno majú nejakú spoločnú práčovňu, alebo sa o všetko stará pani Zuzana. Šla som skontrolovať, či sa Karin s Matúšom už vybalili. Samozrejme, neboli by to oni, keby všade okolo nich neboli rozhádzané veci a oni neležali na posteli.

„Ako sa vám podarilo za takú chvíľu urobiť taký neporiadok?“, opýtala som sa ich.

Karin len zdvihla hlavu, poobzerala sa okolo seba a zasmiala sa. Sadala som si k nim na posteľ, aby  bol náš rozhovor trochu osobnejší.

„Chceli by ste tu ostať?“, opýtala som sa opatrne.

„Jasné!“, vykríkla Karin.

„Viem o tom, že vám Adam dovolil mať spolu izbu, ale chcela by som sa s vami o tom porozprávať aj ja.“, povedala som .

Matúš zbystril pozornosť a Karina na mňa len vyčítavo pozerala. Tak som pokračovala v dopredu naplánovanom monológu.

„Viem, že už nie ste malé deti, a že ste spolu už nejaký ten čas, a bolo by na čase, aby ste začali myslieť aj na nejakú ochranu.“, pozrela som sa na Matúša a videla som ako sa začína červenať.

„My spolu ešte nespávame.“, skočila mi do rečí Karin.

„To ma naozaj veľmi teší.“, odpovedala som jej pohotovo, „Ale nebolo by lepšie ak by si začala brať antikoncepciu? A keď sa k tomu dostanete, budete mať istotu, že sa nestane nejaká nehoda.“

„To by bolo fajn.“, skonštatoval Matúš.

Pozrela som na neho s trochu nahnevanou tvárou, ale musela som sa zasmiať.

„Určite by ste sa mali nejako chrániť. Navyše dnes už je veľa druhov antikoncepcie, ktorá neplní len funkciu ochrany, ale napríklad pomáhajú aj pri problémoch s akné alebo s vlasmi.“

Karin si podvedome prešla po vlasoch. Viem, že chtiac, či nechtiac bude musieť súhlasiť s mojim návrhom.

„A môžeme naďalej ostať v jednej izbe?“, opýtala sa.

„Adam vám to dovolil, berie vás ako dospelých a rozumných, takže hlavne nerobte žiadne somariny, aby ste si ho nepohnevali. A hlavne nezabúdajte na školu, ak budete mať zlý prospech pôjdete od seba. A Matúš, pamätáš, čo ti povedali rodičia? Ak budeš mať zlý prospech poputuješ nazad na sever.“

„Mal by som im zavolať, že už sme doma.“, vytiahol z vrecka mobil.

„Dobre. A hlavne, upracte si to tu.“, povedala som, keď som odchádzala.

Vrátila som sa do Adamovej spálne a zvalila sa na posteľ. Nechápavo som pozerala okolo seba. Zas tu neboli moje veci. Ako to tá žena robí? Ona je asi fakt neviditeľná. Adam driemal no na pohyb matraca pod ním sa prebral.

„Tak čo zvládla si to?“, pousmial sa.

„Ale áno, zistila som, že spolu ešte nespávajú.“, zaškerila som sa na neho.

Začal sa ku mne túliť, ale nejako som nemala náladu. Bola som až príliš unavená z tej cesty. Otočila som hlavu na druhú stranu a vychutnávala si jeho objatie. Ležala som na bruchu a nejako ma začínalo bolieť. Prevrátila som sa teda na bok a pritúlila som sa bližšie.

Prebrala som sa až ráno na Adamov budík, zatiaľ čo on sladko spal a tváril sa, že ho vôbec nepočuje. Nereágoval ani keď som do neho drgla. Musela som sa zodvihnúť a ísť ho vypnúť. Prebral sa až na moju neprítomnosť v jeho objatí.

„Je čas vstávať.“, povedala som mu s úsmevom.

„Poď ešte ku mne na chvíľočku.“, zodvihol ku mne ruky.

„Musím sa pripraviť a som strašne hladná.“

„Veď si nádherná, dokonca ešte krajšia ako včera.“

Pousmiala som sa, zakrútila nad ním hlavou. Lenivec jeden. Na čo vlastne pracuje? Vošla som do kúpeľne a hľadala môj kufrík o kozmetikou. Pootvárala som všetky skrinky a nakoniec som ho našla v skrinke na boku steny pri zrkadle.

V Práci mi znovu prišlo trochu nevoľno. Utekala som na toaletu. Matne som zazrela svoj obraz v zrkadle. Urobila som dva kroky dozadu a neveriacky pozerala na tú osobu v ňom. Mala až príliš bledú farbu v tvári, žiadne ružové líca. Už len z toho pohľadu sa mi znovu dvíhal žalúdok. Predýchala som to hlbokými nádychmi a výdychmi nosom. Skúsila som sa trochu poštípať do líc, aby sa mi do nich vrátila farba, ale veľmi to nepomohlo.  Po návrate do kancelárie mi zvonil mobil. Myslela som si že je to Karin. Nebola. Volala mi moja gynekologička. Na čo?
„Dobrý deň, minulý týždeň som sa vám pokúšala dovolať, ale nedalo sa mi.“, oznámila mi hneď po zodvihnutí.
„Dobrý deň, boli sme na dovolenke, možno preto.“
„Miriam vy ste zabudla, prísť kvôli výmene telieska.“

Doparoma. Začala som sa hrabať v kabelke. Potom som prehádzala veci na pracovnom stolíku a vyhadzovala som veci zo šuflíkov. Konečne som našla svoj diar kde  pred dvoma týždňami bola hrubou červenou fixou zakrúžkovaná návšteva gynekologičky.
„Ste ešte tam?“, ozvalo sa z telefónu.
„Áno som, kedy by som mohla prísť?“
„Počkajte pozriem sa na dnešok.“
Počula som ako s buchnutím pokladá slúchadlo telefónu zrejme na stôl. Počula som nejaký šuchot a vzdialený rozhovor, ktorému som celkom nerozumela.
„No, mohli by sme to stihnúť dnes. Od 13:20 do 13:40 nemáme nikoho objednaného, tak si vás tam zapíšem.“
„Ďakujem, uvidíme sa poobede.“, odpovedala som a počula som ako zrušila hovor.

Narýchlo som začala v hlave prerátavať. Koľko dní ubehlo. Koľko sexu sme mali. Koľko z neho bolo nechráneného. Prišla ďalšia dilema. Poviem o tom Adamovi, alebo nie? Počkám kým pôjdem k lekárke a potom? Alebo mu o tom nepoviem vôbec? Čo ak som tehotná?