Trochu lásky? Áno, prosím! (38)

Toto len tak nenechám. Začala som vymýšľať ako im to oplatiť. Nič ma však teraz nenapadlo. Ale mohli by sme im to oplatiť niekde na kúpalisku...

„Kam by ste chceli ísť?“, opýtala som sa.

„Mohli by sme ísť niekam do prírody stanovať.“, navrhol Adam.

„Len to nie!“, hneď vykríkla Karin. Bojí sa všetkého hmyzu.

„A čo tak nejaké kúpalisko alebo aquapark?“, navrhla som.

Deti hneď začali vyskakovať a vykrikovať, že áno.

„Jedna – nula, pre mňa.“, pošepkala som Adamovi do ucha.

Usmial sa na mňa a v jeho očiach som videla nadšenie. Určite vymyslel niečo, čím ma totálne zotrie. Prudko sa zodvihol a prehodil si ma cez plece. Nebol to pre neho žiaden problém, vážim okolo päťdesiat kíl.

„Pozdravte maminku, ide sa spať.“, zasmial sa a capol mi po zadku.

Vedela som, že spať nejdeme. A to kúpalisko sa mi len tak neprepečie. Možno by sa prepieklo, keby sa jeho návrh hneď nezamietol.

„Daj ma dolu, viem chodiť.“, smiala som sa.

„Aby si mi ušla? To určite.“, povedal.

„Viem čo máš v pláne. Nechcem ti utiecť.“

„Vážne? Tak čo chcem urobiť?“,  položil ma na zem pred schodiskom.

Vybehla som hore. Pred dverami do spálne som si vyzliekla tričko a hodila ho po ňom. Rozbehol sa za mnou. Zabuchol dvere a dokonca ich zamkol. Zvalil ma na posteľ a začal ma štekliť. Snažila som sa brániť ale nemala som najmenšiu šancu. Boli sme ako malé deti. Ja som sa smiala, lebo ma šteklil a on sa smial na tom, že sa smejem.

Zadíval sa na mňa.  Pozeral mi priamo do očí. Z toho pohľadu sa mi vždy robí husia koža. Nahol sa ku mne a pobozkal ma. Teraz mi už nič nechýba. Karin je pri mne. Adam ma miluje a ja som nekonečne šťastná.

Ráno som sa prebrala na klopanie na dvere. Bola to Karin. Otvorila som jej len v Adamovom tričku, ktoré bolo prvé po ruke.

„Kedy už vyrazíme?“, nedočkavo sa pýtala.

„Zobudím Adama a naraňajkujeme sa.“, pošepkala som.

„Ale on v chladničke nemá nič na jedenie.“

„Nemusí.“, pousmiala som sa.

S nechápavým pohľadom sa otočila a odišla do izby. Viem, že im Adam určite dovolil spať spolu. Myslí si o mne, že som staromódna, ale ja sa len snažím chrániť moje malé dievčatko.

„Adam... Vstávaj...“, hladkala som ho po tvári.

„Len mi nepovedz, že sa znovu niečo deje.“, pozrel na mňa jedným okom.

„Nie.“, pousmiala som sa, „Len už je deväť hodín.“

„Čože?“, vyskočil z postele, „To sme tak dlho spali?“

„Áno.“, zasmiala som sa. „Deti už majú hlad a ja tiež.“

„Kde mám mobil?“, opýtal sa.

„Neviem. Asi stále v obývačke alebo v aute. Veď máš voľno, nie je to jedno, kde máš telefón?“

„Máš pravdu.“, odpovedal, „Vyzeráš takto super.“, podotkol na môj dnešný outfit v jeho tričku.

Okamžite som si natiahla aspoň kraťasi a šla som do kúpeľne. Osoba, na ktorú som sa pozerala v zrkadle, musela byť niekto iný, nie ja. Vlasy mi takmer stáli dupkom. Vytiahla som z kufríka hrebeň, aby som ich skrotila. Podarilo sa mi to tak zhruba z polovice. Určite to bude stačiť. Spravila som si priberaný vrkoč a predné pramene som nechala voľne  visieť. Trochu make-upu a riasenka to zachránili. Konečne aspoň z časti vyzerám ako človek. Tričko som si potiahla dozadu a zakasala si ho za nohavice.

Adam už čakal dolu v teplákoch. Deti nikde.

„Spali v jednej izbe?“, opýtala som sa ho.

Iba sa na mňa usmial. Hneď som vedela, že im to dovolil. Ale pri pohľade na jeho telo som sa na neho nemohla hnevať.

„Čo budeme jesť?“, pribehla dolu Karin.

„Čo by ste si dali?“, opýtal sa Adam.

„Nemáš v chladničke nič normálne.“, odbila ho.

„Nepotrebujem mať niečo v chladničke, aj tak ti vyčarujem, čo si len budeš priať.“, usmial sa na ňu.

„Naozaj čokoľvek?“, opýtala sa neveriacky.

„Áno. Povedzte si čokoľvek.“

„Dala by som si wafle s medom a šľahačkou. A najlepšie sa k nim hodia jahody.“

Adam sa len zasmial. Opýtal sa Matúša, čo chce on. Povedal si, že stačia aj párky s chlebom. Ja som mu povedala, že si dám to, čo on. Odišiel.

„On to išiel akože teraz kúpiť?“, opýtal sa Matúš.

Karin za nim len nechápavo hľadela  a s otvorenými ústami ukazovala na dvere. Adam bol hneď nazad, no nič im nepriniesol. Mne to bolo smiešne ako čakali, že to jedlo má asi niekde schované a teraz ho vytiahne.

„Čo je s tým jedlom?“, podpichovala ho Karin.

„Najprv sa predsa musí navariť, nie?“, opýtal sa jej a zasmial sa.

Nechápali tomu. Sedela som na stoličke pri pultíku a smiala sa. O pár minút prišla Adamova gazdiná s jedlom. Znovu na neho nechápavo pozerali. Sadli si ku mne a pozerali na to nádherne vyzerajúce jedlo.

„Hovoril som ti, že si môžeš vybrať, čo len chceš.“, ukazoval na jej tanier.

„Mami, že aj my si zaplatíme takúto tetu, čo nám bude variť?“, opýtala sa ma so širokým úsmevom.

„A na čo? Jednu tu už predsa máme.“, odpovedala som jej s úsmevom.

„Ostávame bývať tu?“, neveriacky sa pýtala Adama.

„Nepáčilo by sa vám tu?“, opýtal sa jej nazad.