Trochu lásky? Áno, prosím! (41)

Obliekla som si svoje obľúbené krémové, puzdrové šaty. Vlasy som si len vyčesala do vysokého chvostu.

Mala som zlé tušenie. Taký ten nepríjemný pocit na duši. Nevedela som sa zbaviť pocitu, že niečo robím zle. Ale čo? Keby som tak mala niekoho kto by mi povedal, čo sa to so mnou deje. Mala by som zrejme navštíviť nejakého odborníka. Pripadám si ako blázon, keď sa takto rozprávam sama so sebou.

Šla som do kúpeľne, zapálila som jemné svetlo a zavrela za sebou dvere. Oprela som sa rukami o kraj umývadla a prišlo mi nevoľno. Pustila som vodu a trochu si opláchla tvár. Studená voda trochu zmiernila ten nepríjemný pocit. Zodvihla som oči a pozrela sa na seba v zrkadle. Stále nejako vnútorne bojujem s tým, že to, čo vidím nie je pravda. Buď je realita lepšia a ja si ju vykresľujem ako horšiu, alebo je horšia a ja si ju vykresľujem ako krajšiu. Pustila som umývadlo a narovnala som sa. Navonok možno vyzerám dobre. Pekný účes, pekný make-up, pekné oblečenie. Ale čo tie prepadnuté lícne kosti, kruhy pod očami, ovisnuté plecia... Narovnala som si chrbát a zodvihla plecia. Málo sebavedomia? Ale kam sa stratilo? Vari snáď usúdilo, že ho nepotrebujem?

„Ideme?“, vošiel dnu Adam.

Odtrhla som pohľad od zrkadla a prikývla. Prišiel ku mne, chytil ma okolo pása a pobozkal na čelo.

„Si nejaká smutná.“, povedal.

„To nič nie je.“, odpovedala som.

„Myslel som, že budeš rada, keď tu budeme všetci spolu.“

„To som.“, povedala som mu stroho.

„Tak čo sa teda deje?“, naliehal.

„Asi všetko to, čo sa stalo, na mňa teraz doľahlo.“

„To bude dobré, veď už je po všetkom.“, objal ma a pohladil po líci.

Naozaj to bude všetko dobré tak ako mi to sľubuje? Mala by som prestať myslieť na všetky tie bizarnosti z posledných dní. Uvoľniť sa a relaxovať, sme predsa na dovolenke.

Deti nás už čakali dolu. Rozhodli sme sa, že pôjdeme peši. Prejdeme sa trochu, poobzeráme ako to tu dookola  vyzerá a čo všetko tu na blízku máme. Cestou sme stretli kopu rodín, sedeli na malých terasách hneď na kraji, pri mori. Väčšina z nich tam bola s malými deťmi. My sme skôr vyzerali ako nejaký kamaráti, nie ako rodina.

Karin s Matúšom sa ťahali asi desať metrov za nami. Zastavili sme pred jednou reštauráciou, videli sme, že zákazníci majú na stoloch aj pizzu. Tu sa im bude páčiť.

Usadila nás veľmi milá čašníčka ku stolu vo dvore. Mali to tam pekne vyzdobené rôznymi okrasnými stromkami a kvetmi. Hneď vedľa nášho stolu bol veľký figovník. Jeho plody rozvoniavali po celej terase. Také milé, súkromné a ukľudňujúce miesto. Na chvíľu som zavrela oči a zhlboka sa nadýchla nosom. Cítila som ako to napätie a zlý pocit pomaly opadávajú. Hneď mi bolo lepšie.

Keby mi niekto povedal, že moja Karin dokáže zjesť kilovú pizzu na posedenie, neverila by som mu. S úžasom so na ňu pozerala a premýšľala kam sa to do nej vlastne vmestí. Keď som sa snažila všimnúť si nejakú Matúšovú reakciu, tváril sa úplne normálne. Pozrel sa na mňa tak som nenápadne ukázala na Karin, ktorá do seba tlačila ďalší trojuholník pizze. Len mykol plecami a usmial sa. Akoby to bolo úplne normálne. Adam dnes výnimočne dojedol ako prvý.

„Daj si ešte.“, ukázala som na našu spoločnú pizzu, v ktorej ešte boli tri kúsky.

„Ďakujem mám dosť.“, odpovedal.

„Ja to ale sama nezjem.“

V tom sa pre jeden kúsok natiahla Karin. Čo sa porobilo s tým dievčaťom? Zjedla svoju pizzu, videla som ju ako si uštipuje z Matúšovej a teraz je ešte aj moju. To je fakt taká hladná? Ja som mala stále stiahnutý žalúdok. Zjedla som len ten jeden kúsok, ktorý som načala. Dojedli sme, zaplatili a vybrali sa nazad tou istou cestou ako sme prišli. Tentoraz šli deti popredu a veselo sa o niečom bavili. My s Adamom sme šli pomaličky a obzerali sme domy okolo.

„Čo keby som tu nejaký kúpil?“, opýtal sa ma.

„Čo?“, odpovedala som skôr ako som si to stihla premyslieť.

„No predsa nejaký dom.“, odpovedal.

„A na čo by ti tu bol dom?“, pýtala som sa pobavene.

„Na čo sú ľuďom domy? Na bývanie predsa.“, zasmial sa.

„No ak nevieš, čo s peniazmi...“, mykla som plecami.

„Ja dobre viem, čo s peniazmi. Bol by to výhodný obchod. Mohli by sme ho prenajímať, keď tam zrovna nebudeme my.“

„A nechceš rovno kúpiť celý ostrov?“, zasmiala som sa, „Z toho by boli vyššie zisky.“

„A to by si mi dovolila?“

„Adam, sú to tvoje peniaze, rob si s nimi, čo chceš.“

„Fajn.“, odpovedal a zdalo sa mi, že sa trochu hnevá.

Vedela som, že si aj tak urobí po svojom. A ak už nejaký dom náhodou nekúpil, tak ho určite v blízkej budúcnosti kúpi. Ak si raz niečo zaumieni, vždy si urobí po svojom.

„Nemusíš sa na mňa hnevať.“, povedala som mierne.

„Ja sa predsa nehnevám.“

„Tak čo teda?“, opýtala som sa.

„Zdalo sa mi, že sa na mňa za to hneváš ty.“

„Vôbec sa nehnevám. Len som povedala, že sú to  tvoje peniaze a je na tebe ako ich minieš. Keď si tu chceš kúpiť dom, tak si ho kúp.“

„Ja som jeden už kúpil.“, povedal úplne kľudne.

„Vážne?!“, vykríkla som.

„Áno vážne. Rozmýšľal som o tom už dlhšie a keď som videl, akú má z toho, že sme pri mori, Karin radosť, rozhodol som sa.“

„A ktorý si kúpil?“

„Predsa ten, v ktorom bývame.“

Nemala som slov. Nevedela som, čo mu na to povedať. Usmievala som sa na neho ako blbec.