Trochu lásky? Áno, prosím! (37)

Pobalila som si veci do kabelky a pomaly kráčala k Adamovej kancelárii. Pozerala som sa na podlahu a rukou som sa snažila zakryť si oči pred denným svetlom. Zastala som pred Adamovou kanceláriou a zaklopala. Vyšiel takmer okamžite, akoby čakal za dverami.

Vyšli sme von na ulicu a takmer som odpadla. To slnko mi vážne nerobilo dobre. Ani neviem ako sme prešli do garáží k autu. Nasadla som a zavrela oči. Adam mi dal sako aby som si ho preložila cez tvár. Asi po dvoch minútach som zaspala. Prebrala som sa až keď mi Adam skladal sako dolu z tváre pred domom.

„Poď, pôjdeme. Oddýchneš si v posteli.“, povedal.

„Už mi je lepšie. Asi som bola len veľmi vyťažená.“

„Lepšie bude, keď sa v kľude vyspíš.“, hovoril prísnym tónom.

Radšej som neprotestovala. Spánok mi určite prospeje.

Vzadu na trávniku, pri fontáne, sa Karin hrala s deťmi a Matúš sedel na lavičke a pozeral do mobilu.

„Ahojte,“, pozdravila som ich.

„Ahoj mami.“, pozdravila Karin a prišla ma objať.

„Dobrý deň.“, pozdravil nás Matúš.

„Je ti niečo? Vyzeráš hrozne.“, opýtala sa ma Karin.

„Bolí ma hlava, pôjdem si na chvíľu ľahnúť. Snáď mi to prejde.“, odpovedala som jej, ale ju už dievčatká ťahali nazad hrať sa s nimi.

Prvé, na čo mi padol zrak boli ich kufre. Vidieť, že je to moje dieťa a tipujem, že si priniesla polku skrine. Pousmiala som a opýtala Adama, či im ukáže, kde budú spať. Podpichol ma či by im nestačila jedna izba. Zamietla som mu to aj keď viem, že i tak budú v jednej, lebo  tu majú Adama a ten je na ich strane.

Vyzliekla som sa a ľahla som si do postele. Prikryla som sa  a takmer hneď som zaspala. Zobudila som sa až večer, keď sa stmievalo. Zdola som počula smiech. Obliekla som si rifľové kraťasi a pásikavé tričko v námorníckom štýle. Keď som schádzala dolu videla som ako sa spolu bláznia na gauči. Adam šteklil Karin a Matúš sa ju snažil udržať. Smiala sa presne ako keď bola malá. Veľa vecí sa za ten čas nezmenilo, len vyrástla. Pripomenulo mi to Tomáša. Sadla som si na schody a zavrela oči. Videla som ho ako prišiel z roboty. Unavený si k nej ľahol na zem a začal sa s ňou blázniť. Prevracal ju, šteklil a robil na ňu grimasy a ona sa tomu smiala. Bol to ten najkrajší a najúprimnejší smiech na svete. Taký nevinný a taký čistý. Práve ako tento. Vedela som, že si Adama obľúbila od prvej chvíle. Vedela som, že v ňom videla otca, ktorého dlhé roky nemala. Vedela som aj to, že aj Adam si ju obľúbil. Nemal vlastné deti a Karin mu bola ako vlastná. Nikdy na ňu nepovedal nič zlého.

Zišla som dolu a sadla si k nim.

„Prepáč, ak sme ťa zobudili.“, povedal Adam a dal mi pusu.

„Nezobudili.“, povedala som, „Čo to tu vyvádzate?“, opýtala som sa s úsmevom.

„Dobre, že si prišla, mami. Aspoň nebudem v menšine.“, povedala Karin.

Nečakane sa vrhla na Adama a začala ho štekliť. Viem, že je šteklivý. A vedela som aj kde presne. S Karin sa snažil bojovať a držať jej ruky ďaleko od seba, no keď som sa k nej pripojila, nemal žiadnu šancu. Začal kričať, aby sme prestali a nahlas sa smial. Takéhoto som ho ešte nevidela. Žiarilo z neho šťastie. Matúš sa od neho snažil odtrhnúť Karinu a šteklil ju pri tom. Dostala som od nej lakťom do brucha ale nebolelo to veľmi. Postavila som sa, aby si to zlízol. Vedela som, že ku mne si nič nedovolí a tak som bola vo výhode. Zvalila som ho na zem a začala ho štekliť. Adamovi sa podarilo z pod Karin vyslobodiť. Chytil ma okolo pása a zodvihol ma z Matúša. Doslova ma hodil na gauč a chytil mi nohy. Vedel, že som šteklivá len na nohách. Videla som Karin ako na neho od chrbta skáče, ale on sa len zohol a prevalil ju na zem. Všetci sme sa tomu rehotali. Predstavte si asi štyridsaťpäť kilové, chudučké dievčatko, ktoré sa snaží premôcť asi deväťdesiat kilového svalnatého chlapa. Bola bez šance. Adam využil chvíľku mojej nepozornosti, keď som sa smiala na Karin, a začal ma znovu štekliť. Kričala som na neho nech prestane a kopala nohami okolo seba. Smial sa tomu. Doslova ma vysmial, dal mi najavo, že proti nemu nemám žiadnu šancu. Nikdy som sa mu v ničom nebránila, ani to nemám v pláne, ale to šteklenie už bolo nepríjemné. Zvýskla som a zakričala som, že už dosť. Až vtedy prestal. Zasmial sa pokrútil hlavou a opäť sa vrhol na Karin. Zdvihol ju zo zeme a prehodil si ju cez plece. Zo srandy jej capol po zadku a hodil ju vedľa mňa. S Matúšom si ťapli a sadli si vedľa nás.

„Jedna – nula, pre nás!“, prehlásil víťazoslávne Adam.