Trochu lásky? Áno, prosím! (36)

„Dobrý deň.“, pozdravil ma starší muž v sivom obleku s takmer bielymi vlasmi.

„Dobrý deň, pán Richard.“, odzdravila som riaditeľa školy, do ktorej nastupujú Karin s Matúšom, „Ako sa máte?“

„Ja výborne. A vy? Deti sa už tešia do školy?“, opýtal sa.

„Karinka už nakúpila všetky potrebné veci do školy.“

„To je dobré. Ona je veľmi svedomitá a dôsledná. A jej prospech je ohromujúci. Určite bude jednou z našich najlepších študentiek.“, jeho slová ma hriali pri srdci.

„Osobne sa o tom postarám.“, zasmiala som sa.

Viem, že Karin je doslova kockatá hlava. Ona je ako špongia, všetko sa dokáže naučiť, stačí ak si to dva-tri krát prečíta a ovláda učivo veľakrát lepšie ako učiteľ. Na bývalej škole dokonca doučovala štyroch slabších spolužiakov z piatich predmetov.

„Ideme na obed, pridáte sa k nám?“, opýtala som sa ho zo slušnosti.

„Bohužiaľ. Možno niekedy nabudúce. Mám teraz ešte nejaké vybavovačky.“, odpovedal zdvorilo, „Ďakujem za rozhovor, zatiaľ sa majte, uvidíme sa pri otvorení školského roka a možno aj skôr.“, pousmial sa.

„Dovidenia.“, odpovedala som mu.

S Adamom si podali ruky a rozišli sme sa na iné strany. Reštaurácia oproti cez ulicu bola najbližšie a navyše v nej výborne varili, dlhé roky som tam chodila aj s Janou a teraz aj s Adamom. Obaja sme si objednali grilovaný hermelín so zeleninovým šalátom a bylinkovým dressingom.  Najedli sme sa  a keď sme platili, akurát vošla dnu Jana. Tiež si išla dať niečo pod zub. Bola v sprievode nejakého muža. Vykali si. Zrejme to bol nejaký klient. Svojho muža by nikdy nepodviedla to som si istá.

Vrátili sme sa nazad a ja som si znovu sadla do pohovky a kochala sa výhľadom na sídlisko a kopce v jeho pozadí. Teraz keď je slnko najvyššie na oblohe a nezakrýva ho ani jeden obláčik, bolo vidieť veľmi ďaleko. Je to také príjemné, ukľudňujúce. Iba som tak sedela a pozerala niekam do diaľky. Hľadala som nejaký oporný bod, ktorý by mi pomohol upratať si myšlienky z uplynulých dní. Vyrušil ma neznámy ženský hlas.

„Dobrý deň, neruším?“, opýtala sa žena vo dverách.

„Nie, nie. Poďte, prosím posaďte sa.“, ukázala som jej na miesto vedľa mňa.

Bola to ďalšia klientka, s ktorou som mala mať stretnutie o jednej. Prišla trochu skôr. Nevadí. Pýtala som sa jej aký má problém. Povedala mi, že jej manžel ju  podvádza a ona mu to nedokáže odpustiť. To už je dnes druhá. A však tento rozvod bude zložitejší aj čo sa týka delenia majetku, aj úpravy práv a povinnosti rodičov voči deťom. Jedno dieťa je už na strednej škole. A ďalšie dve ešte chodia na základnú školu. Nevedela dobre hovoriť po slovensky. Navrhla som jej teda rozhovor v maďarčine. Jej muž sa jej vyhráža tým, že jej deti zoberie pretože nie je Slovenka. Zatiaľ čo on má už slovenské občianstvo ona má stále maďarské a tak isto aj ich deti. Riešiť rozvody, ktoré presahujú hranice štátu je ťažké. Pretože v iných krajinách majú zvyčajne iné zákony a iný postup pri súdoch. Manželstvo však uzavreli na Slovensku takže by sa malo riešiť podľa tých slovenských. Boh ale vie akému sudcovi pridelia prípad, pretože poznám jedného, ktorý sa verejne prezentuje názorom, že Maďari patria za Dunaj a teda aj mimo hraníc Slovenska.

Láska je občas slepá. Hluchá. A akokoľvek inak vadná. Ja len dúfam, že tá naša s Adamom nebude mať žiaden problém podobného charakteru s akými sa denne stretávam pri rozvodoch.

Keď odišla bolo asi pol tretej. Išla mi puknúť hlava. Dostala som takú migrénu ako nikdy doteraz. Zašla som za Janou, či nemá nejakú tabletku. Z kabelky vylovila ibalgin. Pomohol asi na pol hodinu. Asi je toho na mňa až príliš veľa. Vytočila som Adamovo číslo.
„Dobrý deň, pán riaditeľ. Máte toho ešte veľa?“, opýtala som sa.
„Slečna, nemáte to až tak ďaleko, aby ste prišli za mnou osobne.“, odpovedal.
„Mám migrénu, nechce sa mi ani dýchať a dokonca aj to ma bolí.“
„Ah jaj, idem za tebou.“, zrušil.

Prišiel za mnou o necelú minútu.

„Čo sa deje?“

„Máš toho dnes ešte veľa?“, opýtala som sa znovu a chytila sa za hlavu.

„Už nie. Podpíšem tie dovolenky a môžeme ísť domov.“

„Dobre. Počkám ťa pri kancelárii ak sa tam bez nejakej ujmy dostanem.“